10 Programovanie a projektovanie v sociálnopedagogickej intervencii

Metodické odporúčania k tejto téme

Všetky vyššie spomenuté sociálnopedagogické postupy vyžadujú pred uvedením do samotnej praxe určité plánovanie na základe nejakého konceptu. Sociálnopedagogické procesy a ich komponenty, o ktorých sme doteraz uvažovali predovšetkým z pohľadu vednej disciplíny, je potrebné vnímať i z hľadiska celkového kontextu praktickej reality. Tú vytvára súhrn sociálnych, ekonomických, právnych, politických podmienok, ktoré sa premietajú do celkového plánovania sociálnej a školskej politiky štátu, programovania dlhodobých rozvojových plánov štátu, tendencií v európskom a celosvetovom projektovaní. Ide o programové priority krajiny, štátu, o snahu predikovať budúci vývoj a hľadať možnosti, ako kvalitu služieb v sociálnej a pedagogickej sfére rozvíjať a podporovať. Programovanie a projektovanie tak smeruje k profesionálnemu plánovaniu sociálnopedagogických procesov.

Programovanie tak v sebe podľa Repkovej (2008) zahŕňa:

celý proces poznávania situácie v oblasti formulácie zámeru podporiť určitú jej časť, ktorá môže vykazovať známky nerovnováhy a problémov, resp. kde je možné riziko nerovnováhy a problémov v budúcnosti predpokladať,
proces formulácie pravidiel a prípravy samotného dokumentu – programu (manuálu, sústavy manuálov), ako financovať subjekty, ktoré pomôžu túto nerovnováhu a problémy odstrániť, zmierniť alebo preventovať,
predstavenie programu verejnosti na účely uchádzania sa o granty na projekty,
rozhodovanie o žiadostiach o poskytnutie grantov na projekty,
administrovanie grantov a poskytovanie organizačnej podpory úspešným subjektom, ktoré získali granty na realizáciu projektov,
monitoring a záverečné hodnotenie programu voči jeho pôvodným cieľom a prioritám,
stanovovanie vecných a iných východísk pre ďalší program/programy (cvičenie 10‑A).

Programovanie sa premieta do jednotlivých programov. Program je možné chápať ako dokument (manuál, sústava manuálov) stanovujúci základné pravidlá na manipuláciu s finančnými prostriedkami a na organizačnú podporu projektov, resp. organizácií, ktoré projekty realizujú.

Program určuje „pravidlá hry“ na poskytovanie príspevkov/grantov na realizáciu projektov (Repková, 2008, s. 24).

Program zahŕňa v sebe viacero projektov, resp. v rámci jedného programu sa realizuje viacero rôznych projektov.

Väčšina programov má svoju stálu štruktúru:

názov (napríklad Hodina deťom);
nositeľ a administrátor programu (inštitúcia, do ktorej sa posielajú žiadosti);
obdobie implementácie programu (obdobie, počas ktorého sa dá získať grant);
príspevok na projekt a jeho realizáciu (uchádzači môžu získať príspevok v rozdielnych štádiách implementácie programu). Nie je vylúčené, že „tá istá inštitúcia získa v rámci toho istého programu viacero príspevkov/grantov na projekt na základe viacerých úspešných žiadostí vždy orientovaných na iný účel, inú aktivitu“ (Repková, 2008, s. 27);
ciele programu (t. j. akú zmenu chceme dosiahnuť);
programové priority (vychádzajú z dôslednej analýzy situácie v oblasti/regióne/krajine, jej problémov a zámerov na určitú zmenu);
aktivity (rámcové akcie/činnosti korešpondujúce s cieľmi a prioritami programu, ktoré budú z daného programu podporené);
cieľová skupina (jednotlivci, skupiny ľudí, komunity, na ktoré sú intervencie smerované, zároveň vymedzujú typy organizácií a inštitúcií, ktorým môže byť príspevok/grant poskytnutý na realizáciu projektu);
celková suma vyčlenená na obdobie implementácie programu (zverejnená v manuáli programu a uvedením alokovaných zdrojov na jednotlivé priority, s maximálnou a minimálnou výškou príspevku);
očakávaná finančná spoluúčasť (spolufinancovanie);
oprávnené požiadavky (oblasti, výdavky, na čo môže byť grant použitý);
neoprávnené požiadavky (tvorcovia programu už od začiatku vedia, že nemajú záujem o určité typy výdavkov, ktoré sa považujú za oprávnené; túto skutočnosť musia uviesť v programe);
formulár žiadosti o poskytnutie príspevku/grantu/subvencie (vypĺňa ho predkladateľ projektu, má povinnosť ho zaslať na požadovanú adresu v stanovenom termíne);
kritériá na hodnotenie projektu (informácie o tom, ktoré z kritérií budú hodnotitelia žiadosti o grant osobitne posudzovať. Je potrebné, aby ich predkladateľ bral na vedomie pri vypĺňaní žiadosti a tým zvýšil šancu na schválenie žiadosti);
koordinátor programu a projektovej výzvy/kontaktná osoba (v manuáli programu majú byť uverejnené aj osoby zodpovedné za komunikáciu s verejnosťou. Tiež všetky kontaktné adresy na administratívnych pracovníkov projektu, no aj inštitúcie, ktoré sú oprávnené podať informácie o danom projekte).

„V zmysle legislatívy (nariadení) Európskej únie každý členský štát predkladá pred začiatkom programovaného obdobia Európskej komisii vlastný rámcový programový dokument, tzv. Národný strategický referenčný rámec“ (Repková, 2008, s. 34). Obsah tohto dokumentu predstavuje referenčný nástroj na prípravu programovania fondov. Sú tu stanovené národné priority, ktoré budú spolufinancované zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu v programovom období.

Samotným nástrojom zmeny je projekt, pretože po úspešnej realizácii bude mať práve projekt dopad na životy ľudí tým, že zmení ich pracovné podmienky, životné prostredie, kvalitu života a podobne.

Sabol a Macej (2001) uvádzajú hlavné znaky projektu:

projekt je nástrojom zmeny,
má konkrétny cieľ,
končí niečím, čo je možné odovzdať,
má jasne určený začiatok a koniec,
projekt je jedinečný, pretože opakovanie už realizovaného projektu nie je projekt,
zodpovednosť zaň nesie jeden človek alebo organizácia,
zahŕňa náklady, prostriedky, čas,
vyžaduje si rôzne druhy prostriedkov a znalostí na realizáciu.

Samotný projektový prístup má všestranné použitie. Vo forme projektu sa môže realizovať napríklad: vývoj nového produktu alebo služby, organizovanie podujatia, návrh a vývoj programového a technického vybavenia, návrh nového oddelenia inštitúcie, realizácia kampane, stavba domu, plánovanie životnej kariéry atď. Je toho naozaj veľa a z rôznych oblastí.

V manažmente projektov rozlišujeme základné fázy:

definovanie projektu,
plánovanie projektu,
organizovanie projektu,
kontrola projektu,
ukončenie projektu.

Tieto fázy môžeme rozčleniť do dvoch základných etáp:

plánovanie (definícia a plánovanie projektu),
implementácia (organizovanie, kontrola a ukončenie projektu).

Fázy zahŕňajú približne tieto činnosti: počiatočné plánovanie, stanovenie globálneho cieľa a čiastkových, špecifických cieľov, identifikáciu činností, ktoré sa musia vykonať, určenie/odhad času a množstva práce, ktoré sú potrebné na vykonanie danej činnosti, vypracovanie rozpočtu, implementáciu (realizáciu) projektu, kontrolu a dokumentovanie projektu, manažovanie ľudí, ukončenie projektu.

Schopnosť spolupracovať na plánovaní a riadení projektov patrí k základným kompetenciám sociálneho pedagóga v rôznych oblastiach jeho pôsobenia. Projektová činnosť sa radí medzi najvýznamnejšie nástroje riešenia sociálnych problémov. Sociálny pedagóg v rámci svojej praxe sa čoraz častejšie ocitá v pozícii, v ktorej je súčasťou projektu ako člen manažmentu (Kamarášová, 2009).

V sociálnopedagogickej projektovej činnosti sa stretávame so špecifickými pojmami, ktorých vymedzenie je potrebné správne chápať. Patria sem:

Projekt predstavuje súbor aktivít smerujúcich k dosiahnutiu konkrétneho cieľa s presne ohraničeným začiatkom a koncom a využitím adekvátnych zdrojov. Všeobecné charakteristiky projektu:

má začiatok a koniec,
je jedinečný, systémový, s obmedzenými zdrojmi,
spája sa s neistotou a rizikom,
je snahou o dosiahnutie zmeny v rámci limitovaného času, obmedzených zdrojov a nákladov a o dosiahnutie požadovanej kvality,
je jedinečný a unikátny súbor činností, ktoré sa odlišujú od rutinných činností nielen obsahom, ale aj cieľom,
nemá vzor v minulosti a nebude sa opakovať ani v budúcnosti,
má dočasný charakter (ľudské, materiálne a finančné zdroje sú k dispozícii len na projekt),
má mnoho etáp a fáz, v ktorých sa menia úlohy, organizácia a zdroje,
je úsilie, v ktorom sú všetky zdroje zorganizované na dosiahnutie daného cieľa,
si vyžaduje zjednotenie síl a vedomostí mnohých odborníkov z rôznych oblastí.

Projekty by mali vychádzať zo skutočných potrieb a mali by byť vytvárané v partnerstvách, ktoré sú zárukou udržateľnosti projektu do budúcnosti.

V praxi sa často zamieňajú pojmy program a projekt. Ide však o dva odlišné pojmy, ich vzájomný vzťah môžeme vysvetliť takto:

Program býva širšie a všeobecnejšie koncipovaný, kým projekt je naopak veľmi konkrétny. V rámci programu je možné žiadať o podporu konkrétnych projektov alebo sa v rámci programu realizujú konkrétne projekty. Ich ciele a zámery pritom musia korešpondovať s prioritami a požiadavkami konkrétneho programu. Program sa najčastejšie používa na označenie skupiny projektov, pričom jeden projekt nemôže tvoriť celý program a jednotlivé projekty realizované v rámci programu môžu byť veľmi rozdielne. Projekt je vo vzťahu k programu činnosťou prispievajúcou k dosiahnutiu cieľa programu. Program predstavuje rámcové vymedzenie priorít pre určitú oblasť (vzdelávacie činnosti, prevencia, životné prostredie, cestovný ruch, zamestnanosť…).

Plán projektu je vopred stanovený priebeh činnosti v rámci predpokladaného prostredia. Stanovuje žiadané výsledky a prostriedky, ktorými sa tieto výsledky môžu docieliť. Podstata plánovania projektu pozostáva z niekoľkých krokov. Ich poradie nie je presne určené, keďže v tomto procese dochádza k postupného dopĺňaniu a spresňovaniu informácií súvisiacich so súčasťami návrhu projektu. Výstupy získané pri plánovaní projektu nemusia úplne korešpondovať s jednotlivými prvkami uvedenými v grantovom formulári alebo v žiadosti o grant (niektoré nemusia byť jeho súčasťou). Plánovanie projektu podľa uvedených krokov však umožňuje zachytiť všetky kľúčové prvky projektu v logickej postupnosti a vzájomnej nadväznosti a pripraviť projekt na realizáciu.

V praxi sa rovnako ako so zamieňaním pojmov projekt a program stretávame i s nesprávnym používaním pojmov projekt a grant. Pri projekte ide o súbor konkrétnych aktivít vedúcich k realizácii konkrétneho cieľa, na ktoré je potrebné zabezpečiť určité zdroje. A práve tieto zdroje pokrýva grant. „Grant je jednostranné poskytnutie účelovo viazaných finančných prostriedkov bez očakávania protihodnoty v prospech dávajúceho“ (Bednařík a kol., 2001).

Žiadosť o grant/návrh projektu je podrobné písomné spracovanie jednotlivých bodov osnovy projektu. Žiadosť o grant alebo návrh projektu môže byť spracovaný ako voľná žiadosť, častejšie je však vypracovaný podľa vopred stanoveného grantového formulára.

Grantový formulár je formulár žiadosti o získanie grantu, ktorý presne vymedzuje jednotlivé súčasti návrhu projektu. Niektorí poskytovatelia grantov vyžadujú, aby žiadateľ o grant akceptoval nielen presne stanovenú štruktúru návrhu projektu, t. j. jednotlivé body osnovy, ale dodržal aj preddefinovanú formálnu úpravu (predložil ho na nimi vypracovanom formulári). Väčšinou tieto vzory a podmienky pri podávaní žiadosti sú zverejnené na webových stránkach.

Väčšina projektových zámerov sa pripravuje a podáva kvôli potrebe ich finančného krytia. Napriek tomu, že navrhované projektové aktivity sú potrebné, prospešné či zaujímavé, zväčša ich nedokážeme realizovať bez získania finančnej podpory. Môžeme však využiť veľké organizácie ako Európska únia, štáty, mestá, nadácie, ktoré dokážu efektívne poskytnúť finančnú pomoc.

Grantová schéma je širší pojem ako grantový formulár a vyjadruje presné vymedzenie priorít a opatrení v rámci konkrétneho programu a požiadaviek na projekty. Grantová schéma stanovuje napríklad, kto môže žiadať o grant a v akých oblastiach podpory, aké sú kritériá posudzovania projektov, dokedy je potrebné zaslať žiadosti, kedy sa rozhoduje o udelení grantov atď. Žiadateľ o grant/predkladateľ projektu je osoba, skupina osôb alebo organizácia, ktorá sa uchádza o získanie finančných prostriedkov alebo grantu v rámci určitého programu.

Grant nemusí pokrývať a obvykle ani nepokrýva 100 percent nákladov na projekt. Určitú časť je potrebné obvykle dofinancovať z vlastných zdrojov alebo získať od iného darcu. Väčšina poskytovateľov grantov vyžaduje od žiadateľov určité percento spolufinancovania projektov. Spolufinancovanie projektov nazývame tiež matching (z anglického slova spájanie, združovanie) a projekty, na ktoré sa vyžaduje finančná alebo nefinančná spoluúčasť žiadateľa, označujeme ako matchingové projekty. Najčastejšie využívame nasledujúce spôsoby získavania financií:

grant,
členské príspevky,
fundrasing,
samofinancovanie,
základnina.

Grant a grantové financovanie vzniklo v období transformácie ekonomiky. Ide o jednostranné poskytnutie účelovo viazaných prostriedkov bez očakávania protihodnoty v prospech dávajúceho. To znamená, že finančné prostriedky sú pridelené žiadateľovi financujúcou agentúrou alebo donorom na podporu projektu alebo inej aktivity, o ktoré žiadateľ žiadal v návrhu alebo žiadosti.

Granty sú formou doplnkového financovania:

grant nepokrýva stopercentné financovanie projektov. Určitú časť je potrebné dofinacovať z vlastných zdrojov alebo od darcu;
granty majú cieľ finančne kompenzovať projekt a nemajú poskytnúť zisk príjemcovi;
granty sa neudeľujú so spätnou platnosťou za projekty, ktoré sa už vykonali;
viac grantov nemôže financovať ten istý projekt.

Členský príspevok je finančný obnos, ktorým členovia jednotlivci alebo organizácie platia za služby, ktoré sú im poskytované.

Dar je poskytnutie finančnej alebo nefinančnej podpory alebo služby bez nároku na odmenu. V niektorých prípadoch je však dar spojený so špecifickým očakávaním darcu, prípadne viazaný na konkrétny účel. Poskytovateľ daru sa označuje ako donor.

Fundrasing je cielená plánovaná činnosť obyčajne mimovládnych organizácií, ktorá vedie k získavaniu finančných a nefinančných zdrojov.

Samofinancovanie sú činnosti, ktoré zabezpečujú rôzne typy príjmov mimo grantov: členské poplatky, poplatky za služby, predaj výrobkov, využitie hmotných aktivít, využitie nehmotných aktivít, podnikateľské investície, výnosy z investícií.

Základnina je kapitál a iný majetok organizácie určený na cielené zhodnocovanie. Cieľom je zvyčajne vytvoriť dlhodobý finančný základ na podporu verejnoprospešných cieľov (podľa Radkovej, 2005, s. 60–61).

Najčastejšie používanými pojmami na označenie poskytovateľa grantu sú darca, donor alebo donátor. Poskytovateľ grantu je inštitúcia, organizácia alebo jednotlivec, ktorý poskytuje prostriedky na financovanie projektov, prípadne iných aktivít.

V oblasti prípravy projektov, o ktorých podporu sa žiadatelia uchádzajú v rámci jednotlivých programov Európskej únie, je zaužívané pomenovanie Riadenie projektového cyklu (Project Cycle Management – PCM), ktoré označuje primárny postup tvorby projektov a súbor manažérskych činností v rámci projektovania.

Financovanie projektov je súčasťou manažmentu projektov. Slovo management vzniklo z anglického slova to manage, čo znamená riadiť, viesť, organizovať, spracovať, dosiahnuť cieľ. V oblasti sociálnej je manažment: „nástroj, ktorý umožňuje organizáciám koncentrovať sa na skutočné poslanie, na kvalitnú odbornú prácu v prospech klientov“ (Matoušek, 2003, s. 329).

V súčasnosti sa sociálny pedagóg stáva platným členom projektového tímu, ktorý prispieva k výkonu odbornej (lektorskej) roly v projektovej činnosti. Čoraz častejšie sa od sociálneho pedagóga vyžaduje, aby sa stával tým, kto samotné projekty vytvára, navrhuje a uchádza sa o ich podporu v programových agentúrach. Stáva sa tak manažérom projektu, ktorého úlohou je riadenie projektových fáz. Súčasná situácia v sociálnej a výchovnej praxi teda očakáva od profesie sociálneho pedagóga uplatňovanie manažérskej kompetencie.

10.1 Projektovanie sociálnopedagogickej činnosti

Vedomosti a zručnosti v oblasti prípravy a riadenia projektov môžeme v súčasnosti zaradiť ku kľúčovým kompetenciám profesionálov a profesionálok rôznych pomáhajúcich profesií. Projektovanie sa považuje za jeden z významných nástrojov riešenia parciálnych i globálnych sociálnych problémov. Sociálny pedagóg sa môže ocitnúť v procese projektovania na pozíciách člena alebo vedúceho tímu, posudzovateľa projektov aj ako príslušník cieľovej skupiny či širšej komunity. Z tohto dôvodu je preto potrebné disponovať potrebnými spôsobilosťami v procese prípravy a realizovaní projektovej činnosti. Vedieť siahnuť po konkrétnych odborných publikáciách, použiť adekvátne zručnosti, vedieť sa orientovať v ponukách, ktoré projektovú činnosť podporujú, prípadne i donorujú.

Jednou z výhod projektovej metódy je, že povzbudzuje k vysokej kvalite, rozvoju služieb a riešeniu konkrétnych problémov cieľových skupín pri maximálnom využití a zhodnocovaní personálnych, materiálnych, finančných a časových zdrojov. V uvedených výhodách spočíva tiež jej priama a aktuálna využiteľnosť pre potreby sociálnej pedagogiky.

Sociálny pedagóg by mal mať v manažérskej činnosti na zreteli kľúčové kritériá pri tvorbe projektu, ku ktorým patria najmä:

Relevantnosť – projekt musí byť zameraný na skutočné potreby prijímateľov. Inými slovami, konečným výsledkom projektu musia byť nesporné pozitívne zmeny. V snahe dosiahnuť tento cieľ budúci prijímatelia by mali byť zapojení do plánovacieho procesu od úplného začiatku. Plánovanie je vykonávané prostredníctvom procesu analýzy problémov a jasného formulovania zámerov vzhľadom na prínos pre cieľové skupiny.
Uskutočniteľnosť – zámery musia byť dosiahnuteľné. Ak to chceme dosiahnuť, súvislosti v rámci projektu je potrebné dôkladne analyzovať. Projekt môže byť vykonaný iba vo vhodnom pracovnom prostredí. Predpoklady, ale aj možné riziká musia byť predmetom neustáleho monitorovania počas celého projektového cyklu. Ak sa prostredie projektu zmení, aktivity projektu musia byť prehodnotené a znovu naplánované.
Udržateľnosť – projekt by mal byť udržateľný. Inými slovami, jeho dopad by nemal pominúť po ukončení projektu. Ak je napríklad cieľom projektu vytvorenie vzdelávacieho centra, po skončení projektu by malo byť toto centrum funkčné, schopné prevádzky a riadenia (Juríková, 2011).

Vo výkone projektovej činnosti štandardne hovoríme o nasledujúcich projektových fázach:

Programovanie.
Plánovanie.
Posudzovanie.
Financovanie.
Realizácia a implementácia.
Monitorovanie a priebežná evalvácia.
Vyhodnotenie projektu a sumatívna evalvácia.
Tvorba správ a realizácia projektu.

1. Programovanie

Zahŕňa vymedzovanie priorít pre určitú oblasť podpory. Ide o určenie priorít konkrétneho programu, stanovenie kritérií, ktoré musí projekt spĺňať. Stanovuje ich vyzývateľ pre potencionálnych žiadateľov/prijímateľov grantov.

2. Plánovanie

Až v tejto fáze sa dá hovoriť o činnosti na projekte na strane žiadateľa. Plánovanie projektu je možné rozčleniť do dvoch základných etáp:

Predbežné plánovanie projektu (identifikácia) – táto etapa sa zaoberá prvotnou formuláciou myšlienky projektu. Stanovuje sa základný zámer a ciele projektu a približný náčrt aktivít a výsledkov projektu. Predbežný návrh projektu je vhodné konzultovať s poskytovateľom grantu alebo jeho administratívnou jednotkou s cieľom zistiť, či je vhodné pokračovať v jeho bližšej špecifikácii.
Detailné plánovanie projektu (formulácia) – v tejto etape sa realizuje detailné spracovanie jednotlivých častí návrhu projektu.

Vo fáze plánovania sa usilujeme odpovedať na tieto otázky:

Aký problém ideme riešiť a aké sú jeho príčiny?
Čo je cieľom nášho projektu alebo kam sa chceme dostať?
Akým spôsobom naplníme stanovený cieľ alebo aká je naša stratégia na vyriešenie problému a dosiahnutie cieľa?
Akým spôsobom budeme monitorovať a vyhodnocovať dosiahnuté ciele?
Kedy (v akom čase) je potrebné vykonať jednotlivé činnosti?
Aké zdroje sú potrebné na dosiahnutie cieľa?

Efektívny projektový plán má nasledujúce vlastnosti:

identifikuje všetko, čo je potrebné na úspešné dokončenie projektu a dosiahnutie cieľa,
obsahuje harmonogram na načasovanie jednotlivých úloh,
definuje potrebné zdroje so zárukou ich dostupnosti v náležitej lehote a zohľadňuje nasadenie týchto zdrojov a ich riadenie,
má rozpočet nákladov za každú úlohu,
obsahuje zodpovedajúcu rezervu na nepredvídateľné udalosti,
je vierohodný pre predpokladaných realizátorov, aj pre poskytovateľov grantu (Rosenau, 2000, s. 56).

3. Posudzovanie

Podstatou tejto fázy je posudzovanie a schvaľovanie projektu. Odborné posudzovanie alebo poradné komisie zložené z tímov expertov a expertiek zhodnotia súlad projektu s prioritami programu a posúdia jeho uskutočniteľnosť a udržateľnosť. Každý poskytovateľ grantov má vypracovaný vlastný systém, metodiku a kritériá hodnotenia predkladaných projektov. V procese posudzovania sa pri predloženom návrhu projektu sledujú dve skupiny kritérií: formálne a obsahové.

Formálne kritériá obsahujú konkrétne požiadavky súvisiace s predkladateľom projektu a spracovaním samotného návrhu projektu.

Formálne kritériá súvisiace s predkladateľom projektu bližšie vymedzujú, kto môže či nemôže žiadať o grant. Dotýkajú sa napríklad:

typu žiadateľa (organizácie mimovládne, štátne…),
poslania a činnosti žiadateľa,
vzťahu žiadateľa k poskytovateľovi grantu,
obdobia fungovania žiadateľa,
počtu zamestnancov a pod.

Formálne kritériá súvisiace s návrhom projektu obvykle obsahujú nasledujúce požiadavky:

kompletnosť projektovej dokumentácie,
vypracovanie žiadosti na predpísaných formulároch a jej odovzdanie v určenom počte kópií,
vypracovanie žiadosti na počítači,
doručenie v elektronickej aj tlačenej podobe,
dodržanie termínu doručenia návrhu projektu a pod.

Obsahové kritériá návrhov projektov môžeme rozdeliť do troch oblastí:

Filozofia projektu a jeho celková myšlienková prepracovanosť:

súlad cieľov projektu s prioritami programu,
dodržané termíny začatia, trvania a ukončenia realizácie projektu,
jasne zmapovaná východisková situácia, definovaný cieľ projektu,
jasne definovaná cieľová skupina projektu a jej špecifiká,
aktivity smerujúce k dosiahnutiu cieľa projektu,
časový harmonogram je reálny,
sú definované výstupy i výsledky projektu a určené metódy ich merania a hodnotenia,
projekt je prínosný pre miestnu komunitu,
existuje jasná predstava o udržateľnosti projektu.

Finančná stránka projektu:

primeranosť, hospodárnosť a reálnosť rozpočtu,
splnenie podmienky finančnej a nefinančnej spoluúčasti predkladateľa projektu.

Potenciál predkladateľa na realizáciu projektu:

skúsenosti s realizáciou projektov,
odborné, organizačné, kapacitné a finančné predpoklady na realizáciu projektu,
spolupráca s ďalšími subjektmi na miestnej úrovni,
schopnosť prezentovať projekt a jeho výsledky na verejnosti.

4. Financovanie

Predkladateľa úspešného projektu, odporučeného posudzovateľmi projektu na podporenie, následne vyzve poskytovateľ grantu alebo administratívna jednotka na podpísanie zmluvy o poskytnutí finančného príspevku/grantu na projekt. Zmluvu podpisuje vždy osoba, ktorá má právo konať v mene organizácie predkladajúcej projekt a obvykle aj koordinátor projektu. Pri väčších projektoch je suma pridelených finančných prostriedkoch väčšinou rozdelená na niekoľko čiastkových splátok. Ich vyplatenie je podmienené buď zaslaním a schválením priebežnej finančnej a obsahovej správy, alebo určitá časť môže byť vyplatená až po zaslaní záverečnej správy o realizácii projektu.

5. Realizácia/implementácia

Táto fáza pozostáva z nasledujúcich fáz:

začatie prác na projekte,
implementácia plánu projektových aktivít,
koordinácia zainteresovaných subjektov,
riadenie, kontrola a priebežné vyhodnocovanie plnenia stanovených cieľov, dodržiavanie časového harmonogramu a čerpania finančných zdrojov,
prípadné zmeny a korekcie priebehu projektu,
riešenie konfliktných situácií,
technická, organizačná a administratívna podpora projektu,
monitoring projektu a tvorba správ o realizácii projektu,
záverečná evalvácia projektu a tvorba záverečnej správy o realizácii projektu,
práce po ukončení projektu.

6. Monitoring a priebežná evalvácia

Podľa Gregorovej Brozmanovej (2006) zahŕňa zber, analýzu, odovzdávanie a adekvátne využívanie informácií o vývoji projektu. Monitoring zahŕňa relatívne priamočiare sledovanie poskytovaných služieb a „počítanie“ klientov. Opisuje priebeh projektu a aktivity, požiadavky na pracovníkov, potrebné prostriedky a zdroje. Evalvácia je proces systematického zberu a vyhodnocovania informácií o realizácii projektu. V procese manažmentu projektu rozoznávame niekoľko typov evalvácie podľa rôznych hľadísk.

Z hľadiska realizátora evalvácie rozlišujeme:

internú evalváciu (realizujú ju riešitelia projektu),
externú evalváciu (realizuje nezávislá osoba, obvykle expert nezainteresovaný do projektu).

Podľa fázy, v ktorej evalvačný proces realizujeme, rozoznávame:

plánovaciu evalváciu (pred samotnou realizáciou projektu),
formatívnu, priebežnú evalváciu (počas realizácie projektu),
sumatívnu, zhrňujúcu evalváciu (po ukončení realizácie projektu).

Priebežná alebo formatívna evalvácia poskytuje informácie potrebné na vylepšenie projektu, jeho modifikáciu, dokumentáciu a riadenie. Cieľom je posilniť projekt prostredníctvom spätnej väzby o jeho realizácii, priebehu a výsledkoch.

Na zber informácií na účely evalvácie sa využíva viacero metód a techník, pričom ich môžeme deliť podľa zdroja informácií:

metódy a techniky, ktorými sa získavajú informácie priamo od jednotlivcov (dotazníky, rozhovory, testy),
metódy a techniky, ktorými získavame sprostredkované informácie (pozorovanie, analýza dokumentov, databáz).

7. Vyhodnotenie projektu a sumatívna evalvácia

Sumatívna evalvácia sa uskutočňuje v záverečnej fáze realizácie projektu. Je zameraná najmä na hodnotenie splnenia stanovených cieľov projektu. Tento typ evalvácie sa využíva najmä na rozhodovací proces, a to na strane poskytovateľa grantu, aj na strane realizátora projektu. Poskytovateľ grantu na základe takéhoto výstupu zhodnotí účelnosť vynaloženia poskytnutých finančných prostriedkov a prípadne rozhodne o vyplatení poslednej splátky grantu. Pre realizátora projektu je sumatívna evalvácia dôležitá z hľadiska nasledujúcich aktivít po ukončení projektu a na implementáciu výsledkov projektu do ďalších programov alebo projektov organizácie.

8. Tvorba správ o realizácii projektu

Dokumentuje projektový proces, dosiahnuté výstupy a výsledky a objem vynaložených prostriedkov. Na písanie správ o realizácii projektu sú väčšinou k dispozícii darcom vytvorené špeciálne formuláre, ktoré predpisujú ich presný obsah.

Správy o realizácii projektu obsahujú najmä nasledujúce informácie:

identifikačné údaje projektu,
identifikačné údaje realizátora projektu,
časové obdobie, za ktoré je správa vypracovaná,
vyhodnotenie splnenia dosiahnutých cieľov, výstupov a výsledkov projektu,
sumár aktivít zrealizovaných v rámci konkrétneho časového obdobia, za ktoré je správa vypracovaná,
zhodnotenie jednotlivých stránok realizácie projektu (organizačnej, personálnej, finančnej),
celkové zhodnotenie prínosu projektu pre cieľovú skupinu a širšiu komunitu,
zhodnotenie diseminácie projektu,
opis problémov, nezrealizovaných a neúspešných aktivít projektu, odklon od časového harmonogramu a ich zdôvodnenie,
zhodnotenie skúseností získaných počas realizácie projektu,
opis aktivít naplánovaných po období, v rámci ktorého je správa napísaná,
podrobný opis finančných zdrojov vynaložených na realizáciu projektu v danom období s komentárom (finančná správa),
identifikačné údaje, zodpovednosť a kontakt na osobu, ktorá je zodpovedná za vypracovanie správy,
prílohy dokumentujúce aktivity, výstupy a výsledky zrealizovaného projektu (produkty, brožúrky, publikácie, letáky),
originály alebo kópie účtovných dokladov hradených z grantu (podľa Hullovej, Findru, Košťana, 2005).

10.2 Manažment v sociálnopedagogickom projektovaní

Projektovanie je prirodzenou súčasťou života človeka a zároveň patrí medzi kľúčové profesijné kompetencie. Sociálny pedagóg by mal v pozícii projektového manažéra byť zároveň (cvičenie 10‑B):

Organizátorom so schopnosťou pochopiť, koordinovať a plánovať úsilie a zdroje potrebné na splnenie cieľov.
Stratégom schopným stanoviť zrozumiteľné dlhodobé a krátkodobé ciele a nespúšťať ich zo zreteľa spolu s dôvodmi existencie projektu.
Motivátorom so zručnosťami a postojmi, ktoré mu umožňujú motivovať ľudí, aby sa zapojili do projektu, prípadne na ňom participovali (zamestnanci, dobrovoľníci, mladí ľudia).
Fundraiserom so znalosťami a odvahou žiadať o finančné prostriedky, spravovať ich a niesť za nich zodpovednosť.
Aktivistom v zmysle niekoho, kto je schopný chopiť sa iniciatívy a preniesť myšlienky do zmysluplnej spoločenskej akcie s jasnými hodnotami vyvíjajúcimi sa v čase.
Vizionárom – ide o niekoho, kto si vie predstaviť spoločenské inovácie a zmeny.
Komunitným pracovníkom s konkrétnym záujmom o veci komunity a/alebo organizácie, v ktorej sa angažuje.
Koučom schopným starať sa o ľudí bez toho, aby ich nahradil, t. j. motivovať ich a dodávať im sebadôveru, aby vzali budúcnosť do svojich rúk a začali dávať svojim projektom konkrétnu podobu.
Mentorom/učiteľom schopným posilniť individuálne právomoci ľudí a zároveň sa učiť z vlastných skúseností, ktoré následne využije pri práci v organizácii, na projekte, v komunite monitorovať a hodnotiť proces v súvislosti s cieľmi, meniť plány, prípadne aj ciele podľa okolností (podľa T‑Kit, 2000, s. 40).

Viaceré teórie manažmentu projektov upozorňujú na trojuholníkovú previazanosť cieľov, časových a finančných možností.

Pri tvorbe projektov sa odporúča vychádzať z logickej plánovacej matice z anglického slova Log Frame Matrix, v preklade matica logického rámca, ktorá je výstupom logického rámca zostaveného formou prehľadnej tabuľky (Všetečka, 2018). Logický rámec projektu predstavuje vnútornú logiku projektu. Je to spôsob, akým sa o projekte, jeho zámeroch, cieľoch a vstupoch uvažuje. Teda ide o nástroj, pomocou ktorého sa systematicky buduje, vyjadruje a sleduje priama, preukázateľná logická súvislosť medzi víziou, poslaním, zámermi, cieľmi a podmienkami ich dosiahnutia. Obsahuje aj prostriedky na ich dosiahnutie a potrebný čas (Všetečka, 2018).

Tabuľku logickej matice tvorí:

Cieľ projektu – čo si želáme dosiahnuť, zámer, ku ktorému projekt prispieva (môže obsahovať aj špecifické ciele).
Výstupy projektu – priame výstupy realizovaných aktivít a plnenie špecifických cieľov.
Aktivity na naplnenie cieľa – ide o priame aktivity na dosiahnutie cieľa a výsledku.
Ukazovateľ naplnenia cieľa – ide o indikátory, že cieľ bol naplnený.

Logický rámec sa preto nazýva logickým, lebo nie je náhodne usporiadaný, ale metodicky uspôsobený na dosahovanie cieľov. Na zostavenie logického rámca nám môžu poslúžiť hypotézy, ako napríklad:

ak správne spravíme kľúčové činnosti a všetky vstupy,
potom budú vytvorené výstupy,
ak budú vytvorené výstupy,
potom dosiahneme cieľ,
ak dosiahneme cieľ,
potom dosiahneme svoj zámer (podľa https://www.pmconsulting.cz/pm‑wiki/logicky‑ramec/ ).

Na základe logického rámca môžeme vytvoriť logickú plánovaciu maticu. Postup, akým by sme maticu mali vyplňovať, je logický (Všetečka, 2017).

Do stĺpca vypĺňame to, čo chceme v projekte dosiahnuť (cieľ, určenie, výsledky).
Do posledného stĺpca vypĺňame to, čo môže nastať pri dosahovaní cieľa a zámeru (predpoklady a riziká).
Do druhého a tretieho stĺpca, teda stredu tabuľky, píšeme, ako zmeriame, že sme to dosiahli (indikátory, spôsob overenia).
Do posledného riadka uvádzame aktivity, čas a prostriedky.

Tabuľka 1: Logický rámec projektu.

Prínosy	Objektívne overiteľné ukazovatele	Zdroje informácií na overenie (spôsob overenia)	Nevypĺňa sa
Cieľ	Objektívne overiteľné ukazovatele	Zdroje informácií na overenie (spôsob overenia)	Predpoklady, za akých Cieľ skutočne prispeje a bude v súlade s Prínosmi
Výstupy	Objektívne overiteľné ukazovatele	Zdroje informácií na overenie (spôsob overenia)	Predpoklady, za akých Výstupy skutočne povedú k Cieľu
Kľúčové Aktivity	Zdroje (financie, ľudia…)	Časový rámec aktivít	Predpoklady, za akých Kľúčové činnosti skutočne povedú k Výstupom
Tu niektoré organizácie uvádzajú, čo nebudú v projekte riešiť.			Predpokladané predbežné podmienky

Na základe takéhoto uvažovania sa potom navrhovaný logický rámec projektového zámeru administruje do požadovanej projektovej matice. Administrácia vyžaduje určité skúsenosti na strane podávateľa, ktoré sa zídu najmä vtedy, ak sa pravidelne realizuje v rovnakej programovej schéme s podobnými požiadavkami, najčastejšie vo forme tabuliek, v ktorých treba odpovedať na väčšinou štandardné otázky z nasledujúcich oblastí. Niektorí autori ich označujú ako projektové desatoro (Miháliková, 2002; Repková, 2008).

Posledná zložka projektu a tiež jedna z kľúčových úloh v prípravnej fáze sociálnopedagogického projektu, je spracovanie (vyplnenie) žiadosti o grant. „Formulár žiadosti spracováva poverený administrátor programu, pričom obsah a štruktúra je pri každom novom programe iná.“ Slúži na to, aby sme mohli potenciálnym budúcim partnerom a sponzorom definovať základné myšlienky projektu jasným, logickým, presvedčivým a zrozumiteľným spôsobom. Autorka Repková (2008) túto žiadosť nazýva „Desatoro“ formulára žiadosti, ktorý sa skladá zo štandardných požiadaviek, resp. desať otázok:

Organizácia (odpovedá na otázku Kto?)
Názov projektu a jeho ciele (odpovedá na otázku Čo?)
Trvanie projektu (odpovedá na otázku Ako dlho?)
Cieľová skupina (odpovedá na otázku Komu?)
Východisková situácia/analýza situácie (odpovedá na otázku Prečo?)
Očakávané výsledky/výstupy a opis aktivít (odpovedá na otázku Kam a ako?)
Časový harmonogram (odpovedá na otázku Kedy?)
Ľudské zdroje (odpovedá na otázku S kým?)
Rozpočet a spolufinancovanie (odpovedá na otázku Za čo?)
Trvalá udržateľnosť výsledkov projektu (odpovedá na otázku Ako ďalej?; Repková, 2008).

Kvôli správnemu a vhodnému vyplneniu projektových formulárov (najmä pri tých náročnejších) sa zvyknú počas projektových výziev ponúkať zo strany programových agentúr i tzv. „školenia,“ stretnutia k jednotlivým projektovým výzvam. Ide najmä o vyjasnenie si oprávnených a neoprávnených požiadaviek medzi vyzývateľom a žiadateľom.

Napĺňanie jednotlivých položiek projektovej žiadosti vyžaduje skúsenosti s projektovou činnosťou a s projektovým manažmentom, každá oblasť má svoje know‑how, ktoré je možné získať v dobrovoľníckej oblasti, počas praxe, stáži v zariadení, ktorá projektovú činnosť vykonáva, ale i prostredníctvom ďalšieho vzdelávania (bližšie v 12. kapitole, cvičení 10‑B).

10.3 Vybrané postupy v projektovaní sociálnopedagogickej činnosti (service learning)

Okrem samotného manažmentu sociálnopedagogických činností je dôležitá aj ich samotná realizácia v praxi, ktorá sa uskutočňuje v príprave sociálnych pedagógov napríklad formou priebežných a súvislých praxí, stáží, ale i prostredníctvom metódy, ktorá sa môže realizovať naprieč viacerými kurzami na vysokej škole. Bližšie ju vysvetlíme nižšie. Štandardne je označovaná názvom service learning.

Ide o metódu, v ktorej sa študenti učia prostredníctvom aktívnej participácie. Reaguje na aktuálne potreby skupiny, komunity, organizácie, inštitúcie. Ide o koordináciu školy a dostupných oblastí praxe. Umožňuje mladým ľuďom využiť novonadobudnuté akademické vedomosti a zručnosti v reálnych životných situáciách, v prirodzenom prostredí klientov/osôb. Môže byť zároveň priestorom na vykonávanie dobrovoľníckej činnosti (cvičenie 10‑C).

National Commission on Service Learning (Národná komisia pre service learning v USA) vo svojej definícii uvádza, že service learning kombinuje ciele služby so vzdelávacími cieľmi so zámerom priniesť zmenu obom stranám – prijímateľovi i poskytovateľovi služby. To sa dosahuje prostredníctvom kombinácie úloh súvisiacich so službou so štruktúrovanými príležitosťami, ktoré zahŕňajú úlohy vo vzťahu k sebareflexii, sebarozvoju, nadobudnutiu a porozumeniu významu hodnôt, zručností a vedomostí (Brozmanová Gregorová, 2013).

Národná komisia zdôrazňuje prepojenie service learningu s akademickým obsahom, jeho štandardmi a učebnými cieľmi, aj efekt reciprocity, teda prínos pre všetky zainteresované strany – študentov/študentky, organizácie/komunitu a školu.

Podstatným znakom stratégie service learning je, že je chápaná ako vyučovacia a učebná stratégia, ktorá integruje zmysluplnú službu v komunite so vzdelávaním a reflexiou.

Podľa skupiny autorov Koliba, Campbell a Shapiro (2006), ktorá sa zaoberala praxou service learningu v lokálnom kontexte vybraných školských komunít, definovala šesť kľúčových charakteristík service learningu:

zreteľne artikulovaný partner v komunite, ktorým môžu byť lokálne inštitúcie a organizácie, ale aj jednotlivci,
existencia poskytnutej služby,
existencia učebných cieľov, ktoré sprevádzajú skúsenosti v rámci service learningu,
existencia reflexie používanej na facilitáciu učebných cieľov,
dlhodobejšie trvanie,
vysoký stupeň participácie študentov a študentiek (Brozmanová Gregorová, 2013).

Táto metóda nie je zameraná iba na proces učenia, ale aj na proces učenia sa. Service learning je chápaný ako aktívna stratégia učenia a učenia sa založená na službe v prospech iných s cieľom rozvoja osobnosti a formovania občianskej zodpovednosti (service to learn, learning to serve). Pri takomto chápaní je potom zrejmé, že samotnej realizácii nevyhnutne predchádza definovanie potreby študenta/študentky, potreby komunity a potreby organizácie a až následne sa vytvára/hľadá aktivita, ktorou sa dosiahne naplnenie všetkých zistených potrieb (podľa www.servicelearning.umb.sk ).

Service learning vychádza z prieniku potrieb študentov a študentiek, potrieb školy a potrieb komunít. Prienik týchto potrieb tvorí vhodný priestor na realizáciu service learningu v akomkoľvek predmete.

Lipčáková – Matulayová (2012) uvádzajú hlavné rozdiely medzi príbuznými formami. Kým dobrovoľníctvo je zamerané viac na službu, odborná prax sa zasa viac zameriava na vzdelávanie a rozvíjanie špecifických kompetencií potrebných na výkon profesie. Pri service learningu vzniká spojenie služby a vzdelávania.

Rozdiel medzi service learningom a odbornou praxou ako súčasťou prípravy na profesiu je najmä v reciprocite (získava nielen študent a študentka, ale aj komunita/organizácia) a zameraní aj na rozvoj občianskej angažovanosti študentov a študentiek.

Service learning sa oproti dobrovoľníctvu a praxi vymedzuje aj kritickou reflexiou realizovanou vo všetkých jeho fázach, pričom práve reflexia sa zdôrazňuje ako špecifická a kľúčová charakteristika tejto stratégie (Brozmanová Gregorová, 2013, s. 9).

Východiskom je bezprostredná konkrétna skúsenosť študenta/študentky so svetom a so sebou. Študenti a študentky zážitok, novú skúsenosť, praktickú činnosť či konkrétnu aktivitu vnímajú, prežívajú, pozorujú a premýšľajú o nej aj o sebe. Tieto z rôznych hľadísk analyzujú, rozmýšľajú o nich v intenciách ich vzdelávania, budúcej praxe i bežného života. Ide o spätný pohľad na skúsenosť, t. j. reflexiu. Výsledkom reflexie je analýza a interpretácia skúsenosti a jej zasadenie do logického rámca, konceptualizácia skúsenosti na abstraktnej úrovni, čo vedie k tvorbe pojmov, teórií, hypotéz a pravidiel. Výsledkom reflexie je zovšeobecnenie skúsenosti v teórii.

Tento proces vychádzajúci z Kolbovho cyklu nasleduje aktívne experimentovanie, aplikáciu získaných poznatkov do praxe. Prináša novú skúsenosť s použitím nadobudnutých poznatkov a overuje nové zručnosti v realite. Táto fáza zahŕňa aj plánovanie ďalších krokov a/alebo prípravu novej akcie, pričom nová skúsenosť sa opäť reflektuje v ďalšom cykle.

Proces utvárania vedomostí študentov a študentiek v tomto modeli nie je lineárnym, ale cyklickým procesom. Začať môžeme v ktorejkoľvek fáze cyklu. Niektorí/niektoré študenti/študentky uprednostňujú začiatok procesu učenia sa v inej fáze ako ostatní, čo je determinované napríklad odlišnosťou v kognitívnych štýloch a štýloch učenia sa, preto je Kolbov cyklus všeobecne platný (podľa Brozmanovej Gregorovej, 2013).

Efektívne vedené zážitkové učenie je efektívne, lebo poskytuje:

Autonómne učenie sa založené na osvojovaní si poznatkov a zručností prostredníctvom vlastného rozhodnutia.
Synergický efekt vzájomného obohacovania sa a vzdelávania všetkých účastníkov a účastníčok – všetci sa učia od všetkých.

Pri implementácii service learningu do kurikula školy (školský vzdelávací program) sú dôležité potreby samotnej školy a vo vzťahu k študijnému predmetu odporúčajú odborníci vopred premyslieť:

koncepciu samotného predmetu (začlenenie service learningu do existujúceho predmetu v učebnom pláne školy alebo vytvorenie nového predmetu v učebnom pláne školy; ide o výber modelu service learningu, stanovenie učebných cieľov, definovanie úloh jednotlivých subjektov);
obsah a spôsob školenia, teoretickú prípravu jednotlivých subjektov (školy, učiteľov a učiteliek, organizácie/komunity, študentov a študentiek, prípadne tiež dobrovoľníckeho centra);
vytvorenie organizačných podmienok na realizáciu;
vytvorenie sylabov predmetu s aplikáciou service learningu.

Na to, aby nadobudla service learningová aktivita i akademický význam, je potrebné pred aplikovaním service learningu zvážiť tematické a následne aj organizačné začlenenie service learningu do predmetu alebo danej disciplíny. Po vypracovaní uvedených bodov sa môže service learning využiť ako vyučovacia stratégia v súvislosti s vybraným predmetom.

Pri uplatňovaní samotnej stratégie service learningu štandardne rozoznávame tieto fázy:

Prípravná fáza: zmapovanie potrieb organizácií/komunity, potrieb študentov a študentiek, ich teoretickú prípravu, vyjasnenie očakávaní a obáv, nadviazanie spolupráce s organizáciami/komunitou, výber a plánovanie service learningovej aktivity (Duncan, Kopperud, 2008).

Mapovanie potrieb komunít – organizácie/komunity sa stávajú „zdrojom“ efektívnych nápadov pre samotné service learningové aktivity. Univerzita/škola (koordinátor/koordinátorka) by mala disponovať zoznamom takýchto organizácií, ktorý však nemusí byť konečný. Ide skôr o to, aby študenti a študentky mali predstavu o tom, aké sú ich možnosti v predmete, v rámci ktorého sa zapoja do service learningovej aktivity. Foriem, ktoré môžeme využiť pri mapovaní potrieb organizácií/komunít, je viacero (osobný rozhovor, oficiálny list, anketový prieskum a i.).
Zmapovanie potrieb študentov a študentiek – service learning by mal byť prispôsobený potrebám študentov a študentiek a úrovni ich sebarozvoja. Mapovanie ich potrieb môže prebiehať tiež rôznymi spôsobmi. Samotné zmapovanie potrieb môže nastoliť veľké množstvo možností a cieľov na zameranie service learningových aktivít. Identifikácia potrieb a následný výber vhodných aktivít je podstatou service learningu, ktorý vychádza z prieniku potrieb troch skupín (študentov a študentiek, školy a organizácie/komunity). Prienik týchto potrieb tvorí vhodný priestor na realizáciu service learningu v akomkoľvek predmete.
Teoretická príprava študentov a študentiek – je prepojená s jasnými vzdelávacími cieľmi predmetu a s možnosťou ich aplikácie v organizáciách/komunitách. Študenti a študentky sa učia, čo sa od nich očakáva a tiež čo oni sami môžu od service learningovej aktivity očakávať. Mali by pochopiť, ktoré teoretické vedomosti, zručnosti a informácie sú potrebné na vykonávanie aktivity a tiež si osvojiť základné kroky service learningovej aktivity. V príprave je vhodné zdôrazniť potrebu vnímavého a citlivého prístupu k ľuďom, s ktorými budú v rámci svojej aktivity pracovať. Tiež je dôležité nezabudnúť na motiváciu študentov a študentiek, preto je potrebné analyzovať dôvody, prečo sa do service learningovej aktivity zapojili, prípadne nájsť správne prepojenie medzi predmetom a aktivitami, ktorým sa už venujú a sú im blízke.
Nadviazanie spolupráce s organizáciami/komunitou – service learning je o službe/aktivite v danej komunite či organizácii, preto je jedným z kľúčových krokov vo fáze prípravy nadviazanie spolupráce. Spoluprácu s organizáciami/komunitou môžu začať rozvíjať aj samotní študenti a študentky počas procesu mapovania potrieb. Skúsenosti potvrdzujú, že ak sú študenti a študentky zapojení do kontaktovania potenciálnych partnerov, učia sa viac o rozhodovaní a nadväzovaní spolupráce (Berman, 2006).
Výber a plánovanie service learningovej aktivity – zahŕňa identifikáciu problému v organizácii/komunite, ktorý je potrebné riešiť – od konkretizácie problému (potreby) závisí následný výber a plánovanie service learningovej aktivity. V rámci plánovania môžu študenti a študentky vypracovať plán aktivity, ktorý pozostáva z identifikačných údajov subjektov (tútora/tútorky, študentiek a študentov, organizácie alebo komunity, prípadne ďalších spolupracujúcich subjektov), údajov o aktivite (názov aktivity, východisková situácia, ciele aktivity), plánu aktivity (opis aktivity, zodpovedná osoba), časového harmonogramu aktivity, stručného rozpočtu (položka, suma), informácie o spôsobe jej financovania, medializovania a vyhodnocovania.

Akcia/služba zahŕňa priamu aktivitu (službu) a vzdelávanie prostredníctvom sociálnopedagogického učenia sa. Je to skutočná práca vykonaná v prospech danej komunity/organizácie. Študenti a študentky sú povinní absolvovať predpokladaný počet hodín aktivity počas celého semestra.

Prostredníctvom praktických skúseností sa u študentov a študentiek konštruujú vedomosti, ktoré podporujú pochopenie svojej roly v danej aktivite. Aby táto aktivita bola service learningovou aktivitou, musí spĺňať niekoľko podmienok:

aktivita musí mať jasný cieľ, ktorý reflektuje potreby študentov a študentiek, komunity/organizácie a školy,
poskytuje študentom a študentkám vlastné skúsenosti prostredníctvom možnosti vyskúšať si teóriu v praxi,
zabezpečené vedenie zo strany vyučujúceho a vyučujúcej (prípadne iného odborníka/odborníčky v danej téme; Brozmanová Gregorová, 2013, s. 16).

Samotná služba v komunite môže prebiehať rôznymi formami (ako aktivita počas celého semestra alebo ako jednorazová aktivita s rôznym časovým vymedzením). Môže ísť o aktivitu, kde študenti a študentky budú musieť použiť fyzickú prácu, svoje rozumové schopnosti či poskytnúť sociálnu a emocionálnu podporu (Duncan, Kopperund, 2008).

Medzi základné typy service learningových aktivít patria:

Priame sociálnovýchovné aktivity (doučovanie, animácia, poradenstvo, realizácia voľnočasovej aktivity, preventívneho programu).
Nepriame sociálnovýchovné činnosti (zbierka pre deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, zosieťovanie organizácie s odborníkom).
Ostatné aktivity (tvorba projektov pre zariadenia, občianske aktivity, napríklad kampaň, petícia za niečo).

Úlohou service learningu je poskytnúť bezpečné prostredie, v ktorom si študenti a študentky môžu vyskúšať doteraz nadobudnuté zručnosti. Zároveň sa v tomto prostredí môžu naučiť nové zručnosti, čím si posilňujú vlastnú sebadôveru.

Reflexia skúseností na strane študentov a študentiek a ich prepojenie na doterajšie poznatky a zručnosti z teoretickej prípravy. Vzdelávanie sa prostredníctvom služby pre iných neprebieha automaticky.

Podľa Brozmanovej Gregorovej (2013, s. 18–19) po ukončení service learningovej aktivity sa študenti a študentky prostredníctvom skúseností, ktoré zažili, môžu cítiť spokojne a šťastne. Na ukončenie vzdelávacieho cyklu je však potrebné zapojiť kritické myslenie, ktoré pomôže študentom a študentkám osobnostne i vedomostne rásť. Reflexia je kľúčom k pochopeniu významu celej service learningovej aktivity. Ideálne je reflexiu uskutočňovať pred, počas a po service learningovej aktivite, pričom záverečná reflexia by sa mala realizovať čo najskôr po jej ukončení. Reflexia je proces, v ktorom študenti a študentky sumarizujú skúsenosti z rôznych stránok a kriticky rozmýšľajú o tom, čo a ako sa udialo. Pri pohľade späť sa hľadajú súvislosti medzi výsledkom aktivity a činnosťou jednotlivca i celej skupiny. Reflexia tiež ukazuje, ako sa nadobudnuté skúsenosti dajú využiť v ďalšom konaní. Odhaľuje tak transfer do bežného života a možnosť prepojenia teoretických poznatkov so skúsenosťou. Reflexia sa môže realizovať v niekoľkých rovinách:

Intrapersonálna rovina – ide o reflexiu pocitov jednotlivcov, ich vedomostí, skúseností a zručností v súvislosti so sebauvedomením.
Interpersonálna rovina – reflexia v súvislosti s dianím v skupine, zdieľanie skúseností a zážitkov zo skupinovej práce. Prebieha sociálne učenie sa, t. j. hľadanie toho, čo sa študenti a študentky navzájom od seba naučili.
Rovina uplatnenia – transfer toho, čo je z reflexie využiteľné v živote i budúcej profesii. Ide o hľadanie získaných skúseností a prepojenie teoretických poznatkov.

Využívajú sa rôzne spôsoby reflexie – od individuálnych písomných reflexií cez vzájomné zdieľanie skúseností a ich reflektovanie v skupinách študentov a študentiek až po workshopy s účasťou klientov a klientok a pracovníkov a pracovníčok organizácií a komunít.

Vyhodnotenie, ocenenie a oslava: aby bola vzdelávacia stratégia service learning efektívna, je dôležité mať jasne definovaný vzdelávací cieľ, čiže očakávaný výstup. Je potom jednoduchšie nájsť spôsob, ako zmerať úspešnosť dosiahnutých výstupov. Vyhodnotenie hovorí o miere vplyvu skúseností počas service learningovej aktivity na samotných študentov a študentky. Dáva študentom a študentkám aj tútorom a tútorkám aktivity nový smer na zlepšenie, rast a zmenu.

Spôsoby merania výsledkov môžu byť rôznorodé, pri rozvoji konkrétnych kompetencií je možné merať ich úroveň, prípade nárast, napríklad pomocou škálovaných dotazníkov. Je dôležité uvedomiť si, že v rámci hodnotenia sa môžeme zamerať nielen na samotných študentov a študentky, ale aj na ich service learningovú aktivitu, na spoluprácu s organizáciou či komunitou a prínos service learningu pre školu. Súčasťou fázy vyhodnocovania je oslava a oceňovanie. Pri vyhodnocovaní service learningovej aktivity študentov a študentiek je dôležitá orientácia na pozitíva, preto sa odporúča oceniť napríklad aj snahu zapojiť sa. Aj v prípade, ak sa cieľ aktivity nepodarilo naplniť, je vhodné vyzdvihnúť práve to, čo sa podarilo. Preto je dôležitou súčasťou prezentácia aktivít a výsledkov aktivít samotnými študentmi a študentkami.

Vhodná propagácia môže zároveň slúžiť ako účinná motivácia na zapojenie sa ďalších študentov a študentiek do budúcich service learningových aktivít. Na prezentáciu service learningových aktivít je možné použiť viaceré metódy (článok a fotografie v miestnych novinách, na webovej stránke, na nástenke a i.). Ako súčasť ocenenia sa okrem samotného poďakovania odporúčajú malé darčeky (náramky, odznaky), výstava fotografií, vystavenie certifikátu, prezentácia aktivity pred ďalšími spolužiakmi a spolužiačkami či inými učiteľmi a učiteľkami. Bez ohľadu na to, v akom modeli service learning prebieha, či aká dlhá je služba študentov a študentiek v organizácii/komunite a čo obsahuje, je dôležité, aby predmet, ktorý je postavený na stratégii service learningu, obsahoval všetky uvedené prvky a aplikoval ich ako vzájomne prepojené (Brozmanová Gregorová, 2013, s. 21).

K hlavným prínosom service learningu patrí:

Na úrovni študentov a študentiek – rozvíja kritické myslenie, spoznávanie a chápanie rôznych kultúr, poskytuje priestor na otestovanie schopností, záujmov a hodnôt potenciálne využiteľných v zamestnaní, sprostredkováva interakciu s rôznymi cieľovými skupinami, ponúka profesijné skúsenosti, zvyšuje sebavedomie a sebadôveru, vyvoláva zmysluplnosť a pocit užitočnosti, poskytuje čas na reflexiu a kreatívne riešenia, zvyšuje motiváciu na výkon budúceho povolania, zvyšuje pocit zodpovednosti za society a podporuje pocit spolupatričnosti k univerzite a ku komunite/organizácii, rozvíja občianske a manažérske schopnosti, vytvára priestor na sebarealizáciu.
Úroveň univerzity/školy – podpora inovatívnych vyučovacích metód, prehlbuje komunikáciu medzi učiteľmi a učiteľkami a študentmi a študentkami univerzity, podporuje rozvoj vedy, realizáciu výskumu a publikačnej činnosti, zatraktívňuje štúdium, oslovuje študentov a študentky s rôznymi štýlmi učenia sa, poskytuje priestor na nadväzovanie kontaktov medzi katedrami a študijnými odbormi/programami, zlepšuje klímu školy/univerzity, zvyšuje schopnosť univerzity reagovať na aktuálne potreby spoločnosti, jej konkurenciu, schopnosť, spoluprácu.
Úroveň organizácie/komunity – poskytuje ľudské zdroje potrebné na uspokojovanie potrieb organizácií, nové perspektívy, podporuje dobrovoľníctvo, prináša poznatky o skutočných potrebách komunít a organizácií, sieťovanie, podporuje občiansku participáciu, prispieva k profesionalizácii ponúkaných služieb.

Tento typ vzdelávania je možné využiť v príprave sociálnych pedagógov v rôznych kurzoch, tvoriacich kurikulum ich prípravy. Sú to najmä študijné predmety/kurzy zamerané prevažne na: dobrovoľníctvo a fundraising, občiansku participáciu a angažovanosť, sociálny manažment, projektovanie sociálnopedagogickej činnosti a pod.

Na spoluprácu oslovujú univerzity predovšetkým lokálne komunity a organizácie (v Trnave sú to napríklad Úsmev ako dar, OZ Návrat, OZ Storm), neziskové organizácie pre ZŠ, centrá pre deti a rodiny a všetky komunity, ktoré prejavia o spolupráca s fakultou záujem a s ktorými prejavujú záujem vykonávať aktivity samotné študentky a študenti študijného programu.

Zhrnutie

Každá sociálnopedagogická činnosť vyžaduje programovanie a následné projektovanie. Vytváranie projektov patrí medzi základné spôsobilosti sociálneho pedagóga. Manažment projektu sa riadi základnými fázami projektovania (programovanie, plánovanie, posudzovanie, financovanie, realizácia a implementácia, monitorovanie a priebežná evalvácia, vyhodnotenie projektu a sumatívna evalvácia, tvorba správ a realizácia projektu).

Pri tvorbe projektov sa odporúča opierať sa o tzv. projektové desatoro, ktoré súvisí s následnou administráciou projektu. V praktickej príprave projektovania sa využíva metóda service learning, ktorá umožňuje aplikovanie študentmi navrhnutých projektov pre oblasti (zariadenia), ktoré navrhované služby potrebujú. Servis learning pozostáva z prípravnej fázy, samotnej akcie/realizovania služby, reflexie a vyhodnotenia. Ide o výučbovú metódu, ktorej cieľom je získať potrebné zručnosti a uspokojiť potreby cieľovej skupiny vo vybranej oblasti praxe.

Otázky a úlohy

Charakterizujte programovanie sociálnopedagogickej činnosti.
Vysvetlite vzťah medzi politikou, programom a projektom.
Uveďte základné pojmy a fázy projektovej činnosti.
Opíšte hlavné fázy projektového procesu.
Vysvetlite význam a tvorbu logického rámca projektu.
Uveďte niektoré z know‑how v plánovaní projektového zámeru.
Bližšie charakterizujte proces v service learning (pôvod, význam, vzťah k príbuzným metódam a formám, fázy, prínos) v príprave sociálnych pedagógov.

Použité a odporúčané zdroje

Bábelová, V. – Majer, P. 2004. Tvorba projektov – metodická pomôcka pre školy a školské zariadenia. [online]. 2004. [cit. 2015‑19‑04]. Dostupné na: ⟨~~http://www.zask.sk/files/odbory/skolstvo/Tvorba_projektovmetodicka_pomocka_pre_skoly_a_skolske_zariadenia.pdf~~⟩.

Bajzíková, Ľ. 2011. Manažment ľudských zdrojov. Bratislava : Fakulta managementu UK v Bratislave, 2011. 216 s.

Bárta, J. 1997. Strategické plánovaní pro neziskové organizace. Praha : Nadace rozvoje občanské společnosti, 1997.

Bednařík, A. a kol. 2001. Čítanka pre neziskové organizácie. 2. vyd. Bratislava : PDCS, 2001.

Brozmanová Gregorová, A. a kol. 2013. Service learning. Pomáhajme (si) navzájom O stratégii service learning. Banská Bystrica : UMB, 2013. 34 s. Dostupné na: ⟨http://www.dobrovolnickecentra.sk/images/stories/files/14._BROZURA_SL.pdf 282,00 B (282,00 B), 13. 12. 2018⟩. [cit. 2019‑09‑01].

Brozmanová Gregorová, A. 2007. Tvorba a manažment projektov sociálnej práce. Banská Bystrica : UMB, 2007. 111 s. ISBN 978‑80‑8083‑522‑4. Dostupné na: ⟨~~http://oldwww.pdf.umb.sk/app/cmsFile.php?disposition=a&ID=5655~~⟩. [cit. 2019‑09‑01].

Dolanský, V. – Měkota, V. – Němec, V. 1996. Projektový management. Praha : Grada, 1996. 376 s.

Doležal, J. a kolektív. 2016. Projektový managment : Komplexně, prakticky a podle světových standardů. Praha : Grada Publishing a. s., 2016.

Gregorová, A. Tvorba a manažment projektov v sociálnej práci. Banská Bystrica : UMB, 2006.

Havrdová, Z. – Hajný, M. 2008. Praktická supervize. Praha : Univerzita Karlova.

Hullová, D. – Findra, T. – Košťan, P. 2004. Evaluácia programov nadácií. Bratislava : 2004.

Hullová, D. – Findra, T. – Košťan, P. 2005. Projektový manažment. Banská Bystrica : 2005.

Juríková, V. 2011. Tvorba a riadenie školských projektov v rámci grantových programov. Osvedčená pedagogická skúsenosť edukačnej praxe. Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť. Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ. [online]. 2011. [cit. 2015‑14‑04]. Dostupné na: ⟨http://mpc‑edu.sk/shared/Web/OPSOSO%20I.%20kolo%20vyzvy%20na%20poziciu%20Odborny%20poradca%20vo%20vzdelavani/1_OPS_Jurikova%20Vaclava%20%20Tvorba%20a%20riadenie%20skolskych%20projektov.pdf⟩.

Kamarášová, L. 2009. Profesijné kompetencie sociálneho pedagóga v prevencii sociálno‑patologických javov. Banská Bystrica : PdF UMB, 2009. 178 s.

Kollárik, T. 2014. Sociálny manažment organizácie.

Kotrba, T. 2009. Učebnice manažerské komunikace dovedností.

Kraus, B. 2008. Základy sociální pedagogiky. Praha : Portál, 2008. 215 s.

Majduchová, H. a kol. 2004. Neziskové organizácie. Bratislava : Sprint, 2004. ISBN 80‑88848‑59‑8.

Miháliková, J. 2002. Pripravme si miestny projekt. In Iuventa. Bratislava. 29 s.

Mydlíková, Eva. 2004. Manažment v sociálnej práci.

Němec, V. 2008. Projektový management. Praha : Grada. 2008.

Obdržálek, Z. – Polák, J. Aktuálne otázky školského manažmentu. Nitra : UKF. Ústav technológie vzdelávania, 2007.

Obdržálek, Z. 2002. Škola a jej manažment. Bratislava : UK, 2002.

Ondrušek, D. a kol. 1998. Čítanka pre neziskové organizácie. Bratislava : Centrum prevencie a riešenia konfliktov, 1998.

Orbánová, I. – Urbančíková, N. Písanie projektov pre pracovníkov verejnej správy. 2004. Košice : Ekonomická Fakulta. 2004. 38 s.

Pedagogické střípky III – sborník projektových záměrů, realizovatelných ve školských zařízeních pro zájmové vzdělávání vypracovaných a obhájených účastníky III. ročníku studia pedagogiky volného času v rámci projektu klíče pro život. Prvé vydanie, Praha. 2012.

Projektový cyklus – metóda logického rámca. SIEA, 2004–2006. [online]. Dostupné na: ⟨http://www.enef.gov.sk/sea/strukturalne_fondy/obdobie_04_06/projekty/cyklus.htm ⟩.

Projektový manažment č. 3. T‑Kit. Štrasburg : Rada Európy a Európska komisia, 2000. 111 s. [cit. 2015‑04‑08]. Dostupné na: ⟨~~http://youth‑partnership‑eu.coe.int/youth‑partnership/documents/Publications/T_kits/3/t‑kit3_sk.pdf~~⟩.

Radková, L. 2005. Sociálna práca v treťom sektore. Trnava : FZaSP TU, 2005. 70 s.

Repková, K. 2000. Projektovanie v sociálnej práci. Stratégie, koncepčné východiská i praktické otázky. Bratislava : Gessayova 3. 2000. 224 s.

Rosenau, M. D. 2000. Řízení projektů. Praha : 2000, s. 56.

Sabol, T. – Macej, P. 2001. Projektový manažment. Košice : Inštitút celoživotného vzdelávania Technickej univerzity v Košiciach, , 2001. 289 s.

Skyba, M. – Šoltésová, D. 2012. Service‑learning v Prešove. Manuál pre organizácie. Prešov, 2012. 24 s.

Světlík, J. 2009. Marketingové řízení školy. Praha : Wolters Kluwer, 2009.

Svozilová, A. 2006. Projektový management. Praha : Grada Publishing a. s., 2016.

Šedivý, Marek – Medlíková, Olga. 2009. Úspěšná nezisková organizace. Praha : Grada, 2009.

Šukalová, E. 2015. Personálny manažment.

Trávnik, I. – Takáč, Ch. 2012. Uzda na projekt – Príklady. Equilibria, 2012.

Vakulová, L. 2005. Evaluácia. Bratislava : Nadácia pre deti Slovenska, 2005.

Veštečka, P. 2018. Zadanie projektu Logický rámec. In Projektové riadenie. [online]. [cit. 2019‑03‑16]. Dostupné na: ⟨~~https://www.projektoveriadenie.sk/wp‑content/uploads/2018/06/zadanie‑projektu‑logicky‑ramec.pdf~~⟩.

Šablóna portfólia pre túto kapitolu 225,71 kB (220,42 KiB), 31. 8. 2020

10 Programovanie a projektovanie v sociálno­pedagogickej intervencii

10.1 Projektovanie sociálno­pedagogickej činnosti