9 Dobrovoľníctvo a fundraising v sociálno­pedagogickom procese

Metodické odporúčania k tejto téme

Za dobrovoľníctvo sa vo všeobecnosti považuje neplatená uvedomelá činnosť, ktorá je vykonávaná z vlastnej vôle v prospech druhých. Túto činnosť človek vykonáva, aby pomohol rodine, blízkym, svojej komunite, čiže vykonáva dobrovoľníctvo vzájomne prospešné, alebo ju vykonáva v prospech iných, spoločnosti, potom je to dobrovoľníctvo verejnoprospešné. Dobrovoľníctvo prináša konkrétnu pomoc tomu, kto ju potrebuje, ale zároveň poskytuje dobrovoľníkovi pocit zmysluplnosti, je zdrojom nových skúseností a obohatením v medziľudských vzťahoch (cvičenie 9‑A).

Vo Všeobecnej deklarácii o dobrovoľníctve (2001), ktorá bola schválená Medzinárodnou asociáciou dobrovoľníckeho úsilia IAVE v Medzinárodnom roku dobrovoľníctva, sa uvádza, že dobrovoľníctvo:

• je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí,
• je to spôsob podpory aktívnej občianskej participácie a záujmu o rozvoj komunity,
• má formu skupinovej aktivity, vykonávanej väčšinou v rámci určitej organizácie,
• zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje ľudskú solidaritu,
• poskytuje odpovede na dôležité výzvy našej súčasnosti a snaží sa prispievať k vytváraniu lepšieho a pokojnejšieho sveta,
• prispieva k životaschopnosti ekonomického života a aj k tvorbe pracovných miest a nových profesií.

„Dobrovoľník je človek, ktorý bez nároku na finančnú odmenu poskytuje svoj čas, svoju energiu, svoje vedomosti a schopnosti v prospech ostatných ľudí či spoločnosti“ (Tošner, Sozanská, 2002, s. 35). Dobrovoľníkom sa môže stať každý, bez rozdielu pohlavia, veku, vzdelania, vierovyznania či postavenia na trhu práce.

Štandardne v dobrovoľníctve treba rátať s nasledujúcimi princípmi: prináša úžitok komunite aj dobrovoľníkovi; dobrovoľnícka činnosť nie je platená; je vždy vecou osobnej voľby; je zároveň legitímnym spôsobom, ktorým sa občania môžu zúčastňovať na aktivitách vlastnej komunity a tiež nástrojom pre jednotlivcov alebo skupiny, prostredníctvom ktorého môžu napĺňať ľudské, environmentálne alebo sociálne potreby. Rešpektuje práva, dôstojnosť a kultúru iných. Dobrovoľníctvo rešpektuje ľudské práva a rovnosť šancí.

Medzi hlavné oblasti dobrovoľníctva patria:

• Ochrancovia životného prostredia patria medzi najlepšie organizované organizácie. Majú celoštátnu pôsobnosť s prepojením na medzinárodnú sieť. Zapájajú sa do riešenia problematiky výstavby jadrových elektrární, diaľnic a pod. Medzi najznámejšie patria: Greenpeace, Hnutie Dúha, Deti zeme.
• Humanitárne organizácie a organizácie na ochranu ľudských práv u nás vznikali predovšetkým po roku 1989. Zviditeľnili sa v súvislosti s tragickými udalosťami na Balkáne a v Čečensku. Okrem pôsobenia vo vojnových oblastiach sa dobrovoľníci z humanitných organizácií podieľajú aj na vnútroštátnych akciách. Pomáhajú ľudom pri záplavách a iných živelných pohromách. Medzi tieto organizácie patria: Katolícka charita, Červený kríž, Biely kruh bezpečia.
• Sociálna a zdravotná oblasť je jednou z najpočetnejšie zastúpených. V týchto zariadeniach je dôležité nielen pripraviť dobrovoľníka na jeho činnosť, ale je nevyhnutné pripraviť organizáciu na prijatie dobrovoľníka.
• Kultúrna oblasť patrí sem celá rada neziskových organizácií, kde pôsobia veľké počty dobrovoľníkov. Orientujú sa hlavne na ochranu a revitalizáciu kultúrnych pamiatok. Pôsobnosť týchto organizácií je obvykle regionálna a často spojená s konkrétnou kultúrnou pamiatkou: hradom, zámkom, múzeom, galériou.
• Športová a vzdelávacia činnosť – v tejto oblasti sa u nás dobrovoľníctvo objavuje hlavne pri mimoškolských voľnočasových aktivitách. Patria sem záujmové krúžky, športové a turistické oddiely.

Zahraničná dobrovoľná služba v Českej republike a na Slovensku – tento typ dobrovoľníctva sa objavuje až po roku 1989, keď k nám prišlo veľa dobrovoľníkov hlavne z USA a zo západnej Európy. Podľa Tošnera – Sozanskej (2002) činnosť zahraničných dobrovoľníkov bola zameraná na výučbu cudzích jazykov. V súčasnosti aj u nás existujú organizácie, ktoré vysielajú dobrovoľníkov do zahraničia. Sú to hlavne letné „workcampy.“

Medzi základné formy dobrovoľníctva zaraďujeme:

• Vzájomná pomoc alebo svojpomoc vychádza z vnútornej potreby pomôcť sám sebe, ale aj druhým, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii. Pomoc v svojpomocných skupinách je laická, intuitívna, ale často účinnejšia ako pomoc profesionála. Určité traumatizujúce udalosti, ktoré ľudí v týchto skupinách spájajú, totiž profesionál na vlastnej koži nezažil. Ako príklad môžeme uviesť svojpomocné skupiny abstinentov či mladých ľudí s duševnou poruchou, matky detí s telesným či mentálnym postihnutím.
• Filantropia či služba iným tvorí veľkú časť dobrovoľníckych aktivít, kde dobrovoľníkmi sú najmä mladí ľudia, ktorí svoj voľný čas obetujú pomoci druhému. Túto pomoc uskutočňujú vo forme priateľského vzťahu k druhému, ktorá slúži ako psychická podpora či prispieva k progresívnemu rozvoju tejto osoby.
• Participácia alebo občianska participácia je podľa určitých teórií tzv. protikorupčnou poistkou. Jej cieľom je podnietiť spoluprácu občanov v oblasti verejného rozhodovania. V súčasnosti sa vláda na základe podnetu Európskej únie rozhodla podnietiť participáciu mladých ľudí na verejnom živote a rozhodovacích procesoch na úrovni obcí a miest. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky v spolupráci s Nadáciou Intenda vyhlásili v marci 2006 podmienky podpory participácie mladých ľudí na živote obce.
• Advokácia (občianska advokácia) zahŕňa aktivity na lokálnej, národnej, európskej či globálnej úrovni. Sú to najmä aktivity, ako napríklad organizovanie petície, vedenie pochodu, organizovanie demonštrácií či spisovanie žiadostí s cieľom zlepšenia kvality životného prostredia či medziľudských vzťahov.

Dobrovoľníctvo je podľa Tošnera a Sozanskej (2002, s. 38–40) možné klasifikovať podľa rôznych kritérií (špecifikovaných v nasledujúcom texte).

Modely dobrovoľníctva z hľadiska historického vývoja

Európsky model dobrovoľníctva (komunitný) – vývojovo starší

Dobrovoľníci sa na základe spoločných záujmov spontánne stretávajú v prirodzených spoločenstvách (cirkev, športová, detská organizácia a pod.). Z niektorých sa postupom času stávajú profesionálne dobrovoľnícke centrá, ktoré sa ale špecializujú na určitú sociálnu alebo vekovú skupinu či určitý druh dobrovoľnej činnosti. Centrá si naďalej zachovávajú svoj komunitný charakter, nosnou silou ich činnosti sú osobné priateľské vzťahy.

Americký model dobrovoľníctva (manažérsky) – vývojovo mladší

S dobrovoľníkmi pracujú profesionálne vedené dobrovoľnícke centrá, ktoré vyhľadávajú altruisticky zameraných občanov a ponúkajú im dobrovoľnícku činnosť v celom rade odborov ľudskej činnosti a organizácií. Centrá sú postavené na profesionáloch.

Rozlíšenie z hľadiska smerovania, ktorým sa dobrovoľníctvo vytvára

• Dobrovoľníctvo, ktoré vzniká „zdola nahor“ – založené na neformálnych skupinách priateľov, ktorí sa pustili do spoločnej činnosti. Postupne môžu vyzrieť na neformálne štruktúrované skupiny a z nich na registrované neziskové organizácie.
• Dobrovoľníctvo, ktoré pôsobí „zvonka dovnútra“ – postavené na štruktúrovanej organizácii, v ktorej pracujú profesionáli, a tá sa rozhodne začať spolupracovať s dobrovoľníkmi či súčasnú spoluprácu s dobrovoľníkmi lepšie organizovať. Ide napríklad o domovy dôchodcov, nemocnice, školy.

Podľa miery využívania dobrovoľníctva v organizácii (Frič, Pospíšilová, 2010):

• od dobrovoľníkov je priamo závislá činnosť organizácie – dobrovoľníci sa popri malej skupine profesionálov podieľajú na napĺňaní hlavných cieľov organizácie, sú rozhodujúcou silou organizácie,
• dobrovoľníci vykonávajú činnosť spolu s profesionálnymi zamestnancami – keby túto činnosť nevykonávali dobrovoľníci, musela by byť zaistená profesionálne, dobrovoľníci teda významne prispievajú k zníženiu nákladov organizácie,
• činnosť dobrovoľníkov nie je na samotné fungovanie organizácie nevyhnutná – dobrovoľníci predstavujú doplnenie služieb, pomáhajú skvalitňovať poskytované služby či uľahčovať prevádzku organizácie.

Z časového hľadiska je možné dobrovoľnícke činnosti realizovať:

• dobrovoľné zapojenie pri jednorazových akciách (Deň narcisov),
• dlhodobá dobrovoľná pomoc (osobná asistencia),
• dobrovoľná služba (v linkách pomoci, dobrovoľní hasiči).

Dobrovoľníctvo na Slovensku sa mohlo v novodobých dejinách naplno slobodne rozvinúť až pádom komunizmu. Ako uvádza Mračková (2012): „Rok 1989 ako míľnik rozvoja občianskej spoločnosti priniesol vznik a rozvoj množstva nových mimovládnych organizácií, formálnych a neformálnych zoskupení, svojpomocných skupín a cirkví, za ktorých pozadím sa otvoril priestor na rozvoj dobrovoľníctva na Slovensku.“ Z historického hľadiska môžeme vývoj dobrovoľníctva u nás rozdeliť na obdobia:

• rokov 1989 – 1998 – „komunitné a kolektívne obdobie dobrovoľníctva“: spája sa so vznikom nových, neskôr veľkých organizácií, v ktorých sa združujú dobrovoľníci na základe svojich záujmov. Nepoužíva sa pojem „dobrovoľníctvo,“ ide o činnosť, ktorá je súčasťou organizácie. Bez „nadšencov“ by sa organizácie nemohli zakladať a fungovať. Hneď po páde železnej opony vzniká u nás zákon o združovaní občanov, ktorý ukladá členským vzťahom dôležitú úlohu. Táto legislatíva až do roku 2011 upravuje dobrovoľníctvo do „kolektívnej podoby.“ Dobrovoľníci sú členovia, ktorí majú svoje práva a povinnosti, rozhodujú o záležitostiach v občianskych združeniach, dá sa povedať, že majú podiel na „vlastníctve“ združenia. Dobrovoľníci – nečlenovia podľa slovenskej legislatívy do roku 2011 neexistujú;
• rokov 1998 – 2012 – „riadené a profesionalizované“: ako autorka uvádza, po období prvého boomu sa na Slovensku približne od roku 1998 vyskytli prvé snahy o riadené, organizované dobrovoľníctvo. Tie súviseli s odklonom od organizačného členstva. Dobrovoľník nemá podiel na organizácii a podobá sa platenému zamestnancovi, je riadený a kontrolovaný nadriadeným pracovníkom. Mnohé členské organizácie na Slovensku majú dnes už určené metódy riadenia dobrovoľníkov a dochádza tak k určitému zmiešanému komunitno­‑riadenému typu. Organizácie na Slovensku považujú za potrebné mať veľké množstvo členov, nielen pre lojalitu a kolektívnu spolupatričnosť, ale aj na komunikáciu s externým prostredím, lobovanie za záujmy svojich členov a nakoniec možnosť štátnych dotácií. Dotácie sú v prípade niektorých organizácií (najmä detských a mládežníckych) nastavené v prospech organizácií s vysokým množstvom členov. Druhým znakom riadeného dobrovoľníctva je to, že sa odohráva v profesionálnych organizáciách. To znamená, že organizácie získavajú viac prostriedkov z predaja služieb, súťažia o verejné prostriedky, podnikajú, preberajú jazyk a kultúru trhu.

Mračková (2012) vysvetľuje, že práve prechod k novému – riadenému, profesionalizovanému typu dobrovoľníctva vyvolal väčšie očakávania od organizácií a dobrovoľníkov, zamerané na zvyšovanie kvality poskytovaných služieb. Vplyv zahraničných trendov po roku 1998 spôsobil inklináciu k riadenému typu dobrovoľníctva na Slovensku. Dnes sú dostupné školenia manažmentu dobrovoľníkov, ktoré poskytujú viaceré organizácie, zväčša dobrovoľnícke centrá. Čítajú sa a píšu knihy a brožúrky o riadení/manažmente dobrovoľníkov, ktoré usmerňujú organizácie, ako pracovať s dobrovoľníkmi prostredníctvom metód personálneho manažmentu. Trend organizovaného riadenia dobrovoľníkov sa aj u nás objavuje spolu so vznikom prvých dobrovoľníckych centier a nových dobrovoľníckych aktivít a programov, zameraných najmä na prácu dobrovoľníkov priamo s ľuďmi.

Na Slovensku vzniklo prvé dobrovoľnícke centrum pod vedením SAIA – SCTS (Slovenskej akademickej a informačnej agentúry – Servisného centra pre tretí sektor) v roku 1998. Svojimi pobočkami vytvorilo sieť dobrovoľníckych centier na celom území SR. Dôležitým míľnikom pre dobrovoľníctvo na celom svete bol rok 2001, ktorý OSN vyhlásila za Medzinárodný rok dobrovoľníkov. Počas tohto obdobia dobrovoľnícke centrá urobili niekoľko propagačných kampaní. Vznikali prvé databázy dobrovoľníckych príležitostí a začalo sa hovoriť o možnej legislatívnej úprave dobrovoľníctva na Slovensku. Projekt Dobrovoľníckeho centra SAIA­‑SCTS sa skončil v septembri 2002 aj napriek verejnému uznaniu, ktoré si tieto aktivity získali. Dôvodom bol neúspech v získavaní finančných zdrojov na ďalšie fungovanie. V rovnakom roku vzniká lokálne Centrum dobrovoľníctva v Banskej Bystrici pri Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela, neskôr aj ďalšie dobrovoľnícke centrá, ktoré reagujú na dieru v oblasti služieb pre dobrovoľnícke organizácie a dobrovoľníkov na Slovensku.

V roku 2006 sa začína téme venovať občianske združenie C.A.R.D.O., ktoré postupne preberá úlohu Národného dobrovoľníckeho centra. V roku 2011 vzniká ojedinelé dobrovoľnícke centrum v Nitre pod Komunitným centrom. Ojedinelosť spočíva v tom, že centrum je založené a podporované samosprávou – mestom Nitra. Všetky ostatné centrá (v roku 2012 ich bolo šesť) nemajú priamu a pravidelnú finančnú podporu od štátu alebo od samosprávy, a preto sú dosiaľ finančne neudržateľné a neplnia všetky funkcie dobrovoľníckych centier tak, ako by mali. Koncept dobrovoľníckych centier je však v slovenských podmienkach stále nový a potrebu ich existencie zatiaľ kľúčoví hráči nerozpoznali, čo spôsobuje problémy ich finančnej udržateľnosti.

C.A.R.D.O. v rokoch 2006 – 2011 prinieslo nové programy zamerané na propagáciu dobrovoľníctva na verejnosti. Ide napríklad o servisný internetový portál www.​dobrovolnictvo.​sk , ktorého cieľom je prepájať dobrovoľníkov a organizácie a poskytovať informácie o dobrovoľníctve.

Ďalšou aktivitou, ktorej zámerom bolo propagovať a rozvíjať dobrovoľníctvo na Slovensku, boli Dni dobrovoľníctva. Počas týchto dní sa ľudia na celom Slovensku mohli zapojiť do vykonávania dobrovoľníckych aktivít. Dnes už ide o Týždeň dobrovoľníctva. V roku 2010 a 2012 realizuje po prvý raz Rada mládeže Slovenska podujatie 72 hodín, ktoré sa zameriava najmä na zapájanie detí a mládeže do dobrovoľníckych aktivít. K projektom prispievajúcim k zvýšeniu statusu dobrovoľníctva v očiach verejnosti patrili a stále patria projekty nadácie Pontis, ktorými sa systematicky podporuje firemné dobrovoľníctvo a komunitné investovanie.

Koncept dobrovoľníckych centier pochádza z USA a zo západnej Európy. Ich úlohou bolo propagovať dobrovoľníctvo na verejnosti, vzdelávať organizácie a manažovať činnosť s dobrovoľníkmi, zároveň viesť databázu príležitostí a dobrovoľníkov, prepájať dobrovoľníkov a organizácie, podporovať vnútrosektorovú a medzisektorovú spoluprácu, zviditeľňovať hodnoty dobrovoľníctva (oceňovanie dobrovoľníkov) a realizovať výskumnú a konzultačnú činnosť.

Jestvuje množstvo projektov, ako napríklad projekt Naše Mesto, prostredníctvom ktorého sa do dobrovoľníckej činnosti rôzneho charakteru počas niekoľkých dní v konkrétnom meste zapájajú stovky dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z mestských firiem. Každoročne pribúdajú nové kampane lokálneho, ale aj celoslovenského charakteru.

Na Slovensku aktuálne existuje viacero podujatí zameraných na verejné uznanie dobrovoľníctva a ocenenie práce dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Oceňovanie priamo zamerané na dobrovoľnícke činnosti sa rozhodlo v roku 1999 robiť Dobrovoľnícke centrum SAIA – SCTS pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky pod názvom Srdce na dlani. Ďalším významným obdobím pre dobrovoľníctvo v Európe a na Slovensku bol rok 2011, ktorý vyhlásila Rada Európy za Európsky rok dobrovoľníctva. Na Slovensku sa v tomto období prejavil tlak mimovládnych organizácií na nasmerovanie financií z Európskej komisie do výskumu v oblasti dobrovoľníctva a ku kampani zameranej na zapojenie čo najväčšieho počtu ľudí do dobrovoľníctva. Prioritou na celoslovenskej úrovni sa stal zákon o dobrovoľníctve.

Práve preto sa v roku 2011 uskutočnil dosiaľ najrozsiahlejší výskum o dobrovoľníctve na Slovensku, z ktorých viaceré zistenia sú veľký prínosom aj pre sociálno­pedagogickú oblasť. Výskumný tím zistil (Brozmanová Gregorová a kol., 2012), že do formálneho dobrovoľníctva (dobrovoľníctvo v organizáciách) sa v skúmanom období za rok zapojilo 27,5 % občanov nad pätnásť rokov a neformálnemu dobrovoľníctvu sa venovalo 47,1 % populácie. Zároveň sa výskumom zistilo, že slovenské dobrovoľníctvo sa dá charakterizovať:

• približne rovnakým zastúpením mužov a žien,
• približne rovnakým zastúpením jednotlivých vekových skupín,
• súvislosťou medzi dobrovoľníctvom a vzdelaním (čím vyššie vzdelanie ľudia majú, tým je ich angažovanosť v dobrovoľníctve vyššia),
• súvislosťou medzi dobrovoľníctvom a ekonomickou pozíciou (najvyššiu mieru participácie vykazujú študenti a študentky vysokých škôl, pracujúci a ľudia na dôchodku),
• súvislosťou medzi dobrovoľníctvom a výškou príjmu (najmenej aktívni z hľadiska príjmových skupín sú ľudia s najnižším príjmom, najvyššiu aktivitu vykazujú ľudia s priemerným príjmom),
• spojenie s členstvom, pričom členovia organizácií majú tendenciu byť v oboch typoch dobrovoľníctva aktívnejší.

Ďalej sa zistilo, že najväčší priestor na zapojenie dobrovoľníkov poskytujú mimovládne organizácie, po nich nasledujú obce, mestá a organizácie štátnej správy. Najviac dobrovoľníkov pôsobí v sociálnych službách pre rôzne cieľové skupiny, v životnom prostredí a v kultúre. Slovenských dobrovoľníkov motivuje k dobrovoľníctvu najmä ich silné presvedčenie, že je dôležité, aby človek pomáhal druhým a túžba stretnúť cez dobrovoľníctvo nových ľudí a nadviazať nové priateľstvá. Medzi dôležité motivačné faktory patrili aj učenie sa z dobrovoľníckej skúsenosti a lepšie spoznávanie seba, ľudí či organizácie, reciprocita, získanie pocitu lepšieho sebavedomia či hodnotenia seba, túžba získať nové vedomosti, skúsenosti či kontakty prepojené na zamestnanie a radosť z uznania, ktoré dobrovoľníctvo poskytuje. Najväčšími bariérami zapojenia do formálneho dobrovoľníctva sú nepožiadanie o pomoc, neinformovanosť o možnosti zapojiť sa do dobrovoľníctva a nedostatok času.

Problematikou právnej úpravy dobrovoľníctva sa objavovala v diskusiách mimovládnych organizácií od roku 2001. Z dôvodu ostrej kritiky zo strany mimovládnych organizácií sa nestala súčasťou zákonníka neziskového práva.

Podľa Mračnovej (2012) „od roku 2007 začali dobrovoľnícke organizácie opätovne viesť diskusie o právnej úprave dobrovoľníctva. K tvorbe zákona pomohli voľby v roku 2010. Pred voľbami v júni 2010 C.A.R.D.O. požiadalo všetky politické strany o vyjadrenie sa k podpore rozvoja dobrovoľníctva na Slovensku, medzi iným aj k tvorbe zákona. Vláda Ivety Radičovej zákon o dobrovoľníctve zaradila do svojho programového vyhlásenia. Minister vnútra pozval v októbri 2010 predstaviteľov dobrovoľníckych organizácií na stretnutie k otázke vytvorenia zákona o dobrovoľníctve, na ktorom sa zároveň vytvorila pracovná skupina. Na stretnutí odznelo, že zákon o dobrovoľníctve môže byť schválený len s podmienkou, že nebude mať dosah na štátny rozpočet. Ministerstvo vnútra si dalo za cieľ uviesť do platnosti zákon o dobrovoľníctve do konca roka 2011, teda pri príležitosti Európskeho roka dobrovoľníctva. Dobrovoľnícke organizácie od predloženého návrhu zákona očakávali najmä definovanie a úpravu právneho postavenia dobrovoľníka. Pracovná skupina pracovala na návrhu do marca 2011. Pred medzirezortným pripomienkovaním umožnil minister vnútra verejnú diskusiu. NR SR návrh zákona schválila 21. októbra 2011. Zákon je v platnosti od 1. decembra 2011. Podarilo sa vytvoriť návrh zákona tak, aby sa zameriaval na práva dobrovoľníkov a organizácií, menej na ich povinnosti. Zákon zavádza pojem dobrovoľníckej činnosti. Čo je dôležité pre slovenské občianske združenia, fungujúce na členskom princípe, zákon nerozlišuje dobrovoľníkov – členov od dobrovoľníkov – nečlenov. Zákon priniesol v prospech dobrovoľníckych organizácií možnosť využiť príjem z asignovanej dvojpercentnej dane aj na náklady v rámci dobrovoľníckej činnosti, konkrétne na organizovanie dobrovoľníckej činnosti. Ďalej upravuje zákon o dani z príjmov tak, že umožňuje dobrovoľníkom, ktorí vykonávali dobrovoľnícku činnosť minimálne štyridsať hodín, asignovať 3 % dane z príjmu. Závažným nedostatkom zákona je, a to aj v porovnaní s inými zákonmi v Európe, že nevytvoril rámec priamej finančnej podpory dobrovoľníctva.“

9.1 Manažment dobrovoľníkov v sociálno­pedagogickej činnosti

Motivácia je výsledkom spolupôsobenia určitých vnútorných i vonkajších faktorov. Tieto faktory vzbudzujú, aktivujú, dodávajú energiu ľudskému správaniu a prežívaniu. Toto správanie a prežívanie zameriavajú určitým smerom a riadia jeho priebeh, spôsob dosahovania výsledkov. Ovplyvňujú tiež spôsob reagovania človeka na svoje správanie a prežívanie, jeho vzťahy k ostatným ľuďom a k svetu (Průcha, Walterová, Mareš, 1995, s. 122).

Individuálna motivácia dobrovoľníkov je značne rozmanitá. Existuje mnoho dôvodov, prečo sa dobrovoľníci rozhodli vykonávať túto činnosť a vo väčšine prípadov je toto rozhodnutie výsledkom komplexu viacerých motívov.

S pomocou štatistickej analýzy boli vytypované tri základné deklarované typy motivácie k dobrovoľníctvu (Tošner, Sozanská, 2002, s. 47):

• konvenčná (normatívna) motivácia – jej nositeľ sa stal dobrovoľníkom preto, lebo ho k tomu viedli morálne normy jeho najbližšieho okolia alebo všeobecné neformálne pravidlá správania v danej spoločnosti,
• recipročná motivácia – dobrovoľníci chápu svoju prácu ako organické spojenie dobra pre iných a vlastného prospechu, typický je záujem o získanie nových skúseností, nadväzovanie nových vzťahov či snaha uplatniť svoje schopnosti,
• nerozvinutá motivácia – obmedzená na súbor prvkov vytvárajúcich základný priestor pre rozhodovanie dobrovoľníkov: dôvera v organizáciu, presvedčenie o zmysluplnosti v konkrétnom prípade, podieľanie sa na šírení dobrej myšlienky.

Jednotlivé typy motivácie sa, samozrejme, vzájomne prelínajú, ale jedna z nich nadobúda dominantný charakter. Je nevyhnutné uvedomiť si, že motívy dobrovoľníkov nemusia byť pre ostatných vždy jednoznačne prospešné a dobrovoľníci nimi sledujú vlastné ciele. Takéto motívy je potrebné vedieť včas rozpoznať a následne korektným spôsobom ukončiť spoluprácu.

Vitoušová uvádza nasledujúci prehľad nevhodných až nebezpečných motívov:

• súcit vedúci k degradácii klienta,
• neprimeraná a zbytočná zvedavosť,
• služba prameniaca z pocitu povinnosti,
• skutkárčenie, snaha niečo si zaslúžiť,
• túžba obetovať sa prameniaca z osobného nešťastia, s ktorým sa uchádzač nevie vyrovnať,
• osamelosť a z nej vyplývajúca túžba po priateľstve,
• pocit vlastnej dôležitosti, nenahraditeľnosti,
• nedostatok sebaúcty a s ním spojená túžba spoznať ešte úbohejších ľudí,
• panovačnosť, túžba ovládať iných a uplatniť svoj vplyv (Tošner, Sozanská, 2002, s. 46).

Medzi hlavné bariéry v dobrovoľníctve patrí nedostatok informácií o jeho pozitívnom vplyve. Niektoré inštitúcie a organizácie si neuvedomujú, že dobrovoľníci pre nich môžu byť cenným prínosom, a to nielen z pozície nositeľov pomoci, ale aj ľudskosti či tvorivosti. Poskytovanie informácií o dobrovoľníctve pomôže zapojiť viac ľudí a zároveň zvýšiť jeho status.

Veľkou bariérou sa zdá byť pasivita pri vyhľadávaní a získavaní dobrovoľníkov a tiež nedostatočné riadenie činnosti dobrovoľníkov. Túto bariéru by mala odstrániť prítomnosť koordinátora dobrovoľníkov v organizácii. Túto funkciu by vo viacerých sférach praxe, mohol vykonávať práve sociálny pedagóg. Jeho úlohou je výber, výcvik, riadenie, supervízia a hodnotenie dobrovoľníkov. Zároveň pôsobí ako kontaktná osoba medzi dobrovoľníkmi, ostatným personálom, klientmi a vedením organizácie.

V praxi sa často stretávame okrem iného aj so stratou záujmu dobrovoľníkov naďalej vykonávať dobrovoľnícku činnosť, hlavne ak narazia na veľký rozpor medzi ich očakávaniami a skutočnou činnosťou. Rovnako ich odrádza aj nedostatočná spätná väzba, absencia pochvaly, ocenenia. Často najdôležitejšou odmenou pre dobrovoľníka je morálne ocenenie jeho práce.

K hlavným funkciám dobrovoľníctva z pohľadu sociálnej pedagogiky môžeme zaradiť:

• efektívne a zmysluplné trávenie voľného času,
• rozvoj prosociálneho správania,
• posilňovanie sociálnej súdržnosti v spoločnosti,
• vytvára priestor na sociálne začlenenie marginalizovaných skupín.

Dobrovoľníctvo patrí k profylaktickej forme trávenia času, ktorá je účinnou vo všetkých stupňoch prevencie, od primárnej až po terciárnu. V primárnom stupni poskytuje priestor na sebarealizáciu, formuje sa prosociálne správanie a prehlbuje sa pozitívna hodnotová orientácia. Deti v úlohe dobrovoľníkov zmysluplne trávia svoj voľný čas, čím sa znižuje riziko vzniku celej palety sociálnopatologických javov. Významná je tiež sekundárna prevencia, zameraná na ohrozené, rizikové a postihnuté skupiny jedincov, u ktorých je zapojenie do dobrovoľníckych aktivít veľmi efektívnou a vhodnou metódou, ako eliminovať vplyv sociálnopatologických javov. V terciárnej oblasti sociálnejpedagogickej prevencie zameranej na zamedzenie prehlbovania sociálnej dissociácie sa môžeme stretnúť s pôsobením svojpomocných skupín či programami pomoci prostredníctvom udržovania priateľského vzťahu. Dobrovoľníctvo je prínosom nielen pre samotných jednotlivcov, ale aj pre spoločnosť. Pohyb v spoločnosti, ktorý vyjadruje vôľu k zmenám, pochádza práve od jednotlivcov, ktorí sa vzájomne podporujú a presadzujú svoje záujmy. Združujú sa na základe niečoho, čo im je blízke, a tak vznikajú združenia či skupiny podporujúce zdravý životný štýl, redukciu kriminality či rasovej neznášanlivosti.

Manažment a metodický proces s dobrovoľníkmi

Súčasťou každej neziskovej organizácie je určitý podiel dobrovoľnej pomoci. Na to, aby sme mohli zaviesť do organizácie systematickú prácu s dobrovoľníkmi, je potrebné si overiť, aké sú postoje zamestnancov v organizácii k dobrovoľníctvu a aká je celková atmosféra v organizácii. Tiež je dôležitá vzájomná komunikácia medzi zamestnancami, i ako komunikuje organizácia s okolím, čiže ďalšími inštitúciami (cvičenie 9‑B).

Pod pojmom profesionalizácia dobrovoľníckej činnosti sa rozumie, že v organizácii je osoba, čiže koordinátor dobrovoľníkov, ktorého hlavnou pracovnou náplňou je výber, výcvik, riadenie, supervízia a hodnotenie dobrovoľníkov. Jeho úlohou je tiež pôsobiť ako kontaktný pracovník medzi dobrovoľníkmi, ostatným personálom, klientmi a vedením organizácie. Koordinácii dobrovoľnej činnosti sa môže venovať nielen platený zamestnanec, ale aj samotný dobrovoľník. Na kvalitu práce dobrovoľníka sú kladené podobné nároky ako na zamestnanca. Touto pozíciou môže byť poverený i sociálny pedagóg, pretože jeho profesia má veľmi blízko k takto špecializovanej pozícii. Mal by mať vlastné skúsenosti s výkonom dobrovoľníckej činnosti, aby sa vedel vcítiť do kože dobrovoľníka, a zároveň vzdelanie v oblasti manažmentu dobrovoľníkov.

Podľa Tošnera – Sozanskej (2006, s. 71) vstup dobrovoľníka do organizácie predstavuje systémovú zmenu, ale predovšetkým otvorenie sa organizácie okolitému svetu. Táto zmena nemusí byť žiaducou a prijateľnou pre všetkých, ktorí sa v organizácii pohybujú.

Každá jedna zmena, i tá, ktorá smeruje k lepšiemu, sa musí naplánovať. Dobre pripravené dobrovoľnícke programy môžu zvyšovať výkonnosť a profesionalitu konkrétnych organizácií.

Koordinátor je hlavnou postavou dobrovoľníckeho manažmentu. Jeho úlohou je koordinovať dobrovoľníctvo v organizácii. S tým je spojený manažment viacerých činností, ako napríklad:

• získavanie dobrovoľníkov spojené s propagačnou činnosťou organizácie,
• výber dobrovoľníkov,
• príprava (výcvik) dobrovoľníkov,
• vyhľadávanie vhodných oblastí na zapojenie dobrovoľníkov,
• vypracovanie dohody (zmluvy) s dobrovoľníkom,
• odborné usmerňovanie činnosti dobrovoľníkov,
• hodnotenie činnosti dobrovoľníkov,
• poskytovanie podpory dobrovoľníkom a zabezpečenie supervízie,
• sprostredkovanie komunikácie medzi dobrovoľníkmi, personálom, klientmi a vedením organizácie.

Hlavnou úlohou manažéra dobrovoľníkov je vytvoriť z diferencovanej skupiny dobrovoľníkov kompaktný celok, v ktorom si každý ponechá svoju osobitosť. Viaceré dobrovoľnícke organizácie, ktoré s dobrovoľníkmi pracujú dlhodobejšie, majú v súčasnosti vytvorený overený systém (metodické postupy) – od náboru, výberu, výcviku, vedenia, oceňovania až po supervíziu dobrovoľníckej činnosti. Dobrovoľníctvo začína byť prvkom v systéme manažmentu organizácií. Manažment dobrovoľníkov zahŕňa i problematiku zmluvných vzťahov, práv a povinností oboch strán, administratívu a v mnohých prípadoch aj fundraising.

Dobrovoľníkov je potrebné motivovať a oceňovať ich prácu pre organizáciu inak ako finančne. Činnosť dobrovoľníkov je limitovaná len niekoľkými obmedzeniami. Hlavnou zásadou je, že činnosť dobrovoľníka by nemala kompenzovať prácu profesionálov a nemali by mu byť prenechávané činnosti, do ktorých sa nikomu nechce. Je potrebné vytvoriť zoznam činností, ktoré môžu dobrovoľníci vykonávať. Náplň týchto činností závisí od fantázie dobrovoľníkov alebo profesionálov a od ich možností a potrieb. Výberu dobrovoľníkov by sa mali zúčastniť aj pacienti, klienti, prijímatelia služieb, pretože oni najlepšie vedia, čo by im pomohlo, urobilo príjemnejším pobyt alebo prácu. Pre dobrovoľníkov, ktorí presne nevedia, čomu by sa v organizácii chceli venovať, alebo nesľubujú pravidelnú dochádzku, ale napriek tomu by radi občas pomohli, sa osvedčila forma s názvom Rýchla rota. Ide o skupinu ľudí, pre ktorú je zostavený zoznam jednorazových akcií podľa ponuky organizácie (Tošner, Sozanská, s. 74).

Pre dobrovoľníka by sme mali hľadať činnosti, ktoré vychádzajú z potrieb a možností organizácie i klientov, a v organizácii tieto činnosti chýbajú. Vytváranie ponuky činností pre dobrovoľníkov je trvalý a otvorený proces, ponuka sa postupne rozširuje tak, ako si pracovníci trúfnu dobrovoľníkov zapojiť, ako im to dovolia ich skúsenosti a v závislosti od toho, ako sa mení a vyvíja organizácia.

Kľúčovou postavou dobrovoľníckeho manažmentu je koordinátor dobrovoľníkov. Mal by absolvovať výcvik zameraný na dobrovoľnícky manažment. Výhodou je, ak je koordinátor súčasťou vedenia organizácie. Jeho činnosť by mala podliehať pravidelnej supervízii.

„Koordinuje dobrovoľníctvo v organizácii od výberu dobrovoľníkov, spojeného s propagáciou činnosti organizácie, cez výcvik dobrovoľníkov, spracovanie metodiky a vyhľadávanie vhodných činností pre dobrovoľníkov až k zaraďovaniu dobrovoľníkov do činnosti organizácie“ (Tošner, Sozanská, 2002, s. 76).

Postavenie koordinátora je v neziskovej organizácii špecifické. Jeho hlavnými funkciami sú:

• vedie dobrovoľníkov a hodnotenie ich činnosti,
• rieši vzniknuté nedorozumenia a problémy,
• hľadá a organizuje príležitosti na poďakovanie sa dobrovoľníkom,
• je kontaktnou osobou medzi dobrovoľníkmi, zamestnancami, vedením i klientmi organizácie,
• udržuje styk s najbližším dobrovoľníckym centrom, s médiami i ďalšími organizáciami,
• vytvára a kontroluje dodržiavanie kódexov, práv a povinností dobrovoľníkov,
• vedie potrebnú administratívu (napríklad zmluvy s dobrovoľníkmi).

„Úspešná činnosť neziskovej nevládnej organizácie je založená na nadšení profesionálov a profesionalite práce s dobrovoľníkmi“ (Tošner, Sozanská, 2002, s. 69).

Ak by sociálny pedagóg vykonával funkciu koordinátora dobrovoľníkov, vykonával by nasledujúce činnosti:

• Získavanie dobrovoľníkov je nepretržitý proces, pretože dobrovoľníci prichádzajú a dochádzajú častejšie ako zamestnanci. Ich nábor by mal prebiehať priebežne, ale najmä v období po letných a zimných prázdninách. Formy získavania dobrovoľníkov: osobný kontakt, letáky, náborová akcia, rozhlasové či televízne vysielanie, spolupráca s dobrovoľníckymi centrami.
• Výber a výcvik dobrovoľníkov sa odvíja od charakteru činnosti, ktorú budú realizovať. Niekedy je potrebné, aby dobrovoľníci absolvovali jednodňový, prípadne víkendový výcvik (dobrovoľníci v nemocniciach) alebo dlhodobú prípravu počas niekoľkých týždňov (dobrovoľníci pre linku dôvery). Niektorí dobrovoľníci majú svoje konkrétne predstavy už pred vstupom do organizácie. Iní majú potrebu vykonať čokoľvek dobré, ale nevedia, ako a kde môžu pomôcť. S každým záujemcom je potrebné postupovať individuálne a mať na pamäti ako jeho motívy a záujmy, tak aj potreby organizácie.
• Príprava dobrovoľníkov – „príprava dobrovoľníka obsahuje dve zložky, a to všeobecne dobrovoľnícku a špeciálnu či odbornú prípravu, vzťahujúcu sa na charakter jeho činnosti“ (Tošner, Sozanská, 2002, s. 79). Vo všeobecnej časti prípravy dobrovoľník získa základné informácie, dozvie sa o svojich možnostiach a potrebách, zoznámi sa s poslaním a úlohami organizácie, organizačnou štruktúrou, spôsoboch práce, špecifikách organizácie, základných dokumentoch organizácie, funkcii a povinnostiach koordinátora dobrovoľníkov, svojom mieste a role v organizácii. Odborná príprava by mala zahŕňať analýzu prípadných obáv dobrovoľníkov, prípravu na konkrétne činnosti, ktoré bude dobrovoľník vykonávať, oboznámenie sa s princípmi supervízie pre dobrovoľníkov.
• Supervízia – „Supervíziu dobrovoľníkov si predstavujeme ako komunikáciu dobrovoľníka, respektíve skupiny dobrovoľníkov so supervízorom v neohrozujúcom prostredí, ktoré umožní dobrovoľníkom konzultovať svoje postoje a pocity, prameniace z ich činnosti. Supervízia zároveň chráni záujem klienta pred prípadnými nevhodnými aktivitami dobrovoľníka“ (Tošner, Sozanská, 2002, s. 81). Supervízia dobrovoľníkov nehrá len svoju základnú úlohu ako spätná väzba a komunikačný kanál medzi dobrovoľníkmi, ostatnými pracovníkmi organizácie a klientmi, ale zohráva úlohu v tom, že dobrovoľník cíti ocenenie a rešpekt k tomu, čo robí.
• Ocenenie a odmeňovanie dobrovoľníkov – spomínaní autori ďalej uvádzajú, že „dobrovoľníkov môžeme odmeniť za ich činnosť rôznymi spôsobmi. Samozrejmou odmenou je prosté „ďakujem“ – to patrí ku každému medziľudskému kontaktu. Na druhej strane formálne poďakovanie sa sa môže stať frázou, ak nie je vyslovené s úprimným prejavom záujmu o druhého.“

Spätná väzba medzi dobrovoľníkom a organizáciou, realizovaná formou supervízie či priateľského posedenia spojeného s výmenou skúseností a zážitkov, rovnako ako hodnotenie ich činnosti (niekedy i hodnotenie činnosti celej organizácie), vrátane pravidelných stretnutí spojených s ich ocenením, je najčastejšie zabúdanou zložkou práce nielen s dobrovoľníkmi, ale i s profesionálnymi zamestnancami.

• Rozchod s dobrovoľníkom sa môže stať veľmi citlivou témou, hlavne ak má dobrovoľník silnú motiváciu k vykonávanej činnosti a sám nevidí žiadne problémy. Ukončenie spolupráce môže mať mnoho dôvodov, a to neplnenie si povinností, porušenie podmienok uzavretých v dohode, nezvládanie svojich povinností, osobné dôvody dobrovoľníka a iné. Prejavom vysokej úrovne koordinátora je dokázať sa korektne rozísť s dobrovoľníkom bez ohľadu na okolnosti.

Podľa Mračnovej (2009, s. 39) najdôležitejším bodom manažmentu dobrovoľníkov je udržiavať „neformálne, dobré vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sú hlavným motivačným aspektom organizácie,“ ktorá pracuje s dobrovoľníkmi. Dôležitý je humor, neformálne rozhovory, otvorenosť, teda vytvorenie pohodovej atmosféry založenej na dôvere.

Osobitý je postup manažérskej činnosti s neplnoletými dobrovoľníkmi, pri ktorých treba dodržiavať základné princípy pedagogickej činnosti s deťmi a mládežou (názornosť, systematickosť, veku primeranosť a pod.) a brať na zreteľ, že ide o neplnoleté osoby.

9.2 Fundraising v sociálno­pedagogickej činnosti

Pojem vzniká spojením fund – rezerva, kapitál, zásoba, a to raise – zaobstarať, zriadiť, zaopatriť. Tento pojem definujú autori z rôznych pohľadov. Je to vlastne proces získavania alebo zhromažďovania zdrojov, a to od individuálnych darcov, korporácií či firemných nadácií. Organizácia prostredníctvom fundraisingu získa či už peniaze, materiálne zabezpečenie alebo nových priaznivcov. Dnes už ide o profesionálnu činnosť, o to, ako úspešne presvedčiť druhých, že práve činnosť, ktorú organizácia vykonáva, je potrebná a dôležitá a oplatí sa ju podporiť alebo do nej investovať.

Niektorí fundraiseri uvádzajú, že tvorí asi 30 % systematickej činnosti organizácie. Ide o zapojenie ostatných do toho, o čo ide vám, a to spôsobom, ktorý im zjednoduší podporovať práve vás. Veľa ľudí by sa aj zapojilo, ale nemá čas, a preto sú peniaze jedným zo spôsobov, ako ukázať záujem. Nemusí ísť len o už spomínané finančné prostriedky, ale aj o vecné dary, know­‑how či čas venovaný prostredníctvom dobrovoľníctva. Úspešné fundraisingové aktivity majú vplyv na životaschopnosť, stabilitu a trvalú udržateľnosť organizácie, čím sa dostávame opäť k myšlienke viaczdrojového financovania, čiže zodpovedného a menej rizikového vedenia organizácie. Fundraising ponúka konkrétne možnosti, na čo a ako ich venovať.

Podľa Bukovej (2012) je fundraising variantom marketingu, ktorý využívajú organizácie na rozvoj aktivít z externého prostredia, umožňuje aktívne zužitkovať rozdiely pri oslovovaní nových sponzorov. Spoločným prvkom všetkých opisov a charakteristík fundraisingu je tvrdenie, že ním niečo získavame (cvičenie 9‑B).

Fundraising nie je fenomén súčasnosti. Poznáme ho už z histórie, aj keď nie pod týmto názvom. Ak by sme sa chceli dostať až ku koreňom neziskového sektoru v Európe, prišli by sme na to, že jeho najsilnejší pilier tvorila cirkev. „V stredoveku vznikal veľký počet rôznych spolkov, ktoré by sme v súčasnosti mohli nazvať občianskymi. Ich činnosť bola úzko spojená s cirkvou (napríklad rôzne bratstvá, učené vzdelávacie a vedecké spolky). Rozmach osvietenstva v 18. storočí so sebou priniesol aj veľký rozvoj občianskej spoločnosti. K jeho ideálom patrilo voľné združovanie sa a potreba obecného prospechu, čo kladne pôsobilo na rozvoj dobrovoľníctva a pomoci druhým celkovo“ (Bačuvčík, 2006).

Za prvú verejnú fundraisingovú akciu na území Slovenska sa dajú považovať celonárodné grajciarové zbierky v roku 1865. Slúžili na financovanie výstavby prvej budovy Matice slovenskej v Martine. K najstarším príkladom neziskových organizácií na území Slovenska patria charitatívne sociálno­‑zdravotné ústavy nazývané lazarety, chudobince a špitály, ktoré poskytovali bezplatné zdravotné a sociálne zabezpečenie nemajetným. Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia začali združenia nadobúdať charakter meštianskych spolkov. Začali vznikať literárne, čitateľské, dobročinné, študentské a hospodárske spolky, ktoré zohrali významnú úlohu pri národnom hnutí a rozvoji občianskej spoločnosti. „Počet organizácií tretieho sektora a dobrovoľníkov po roku 1989 prudko stúpol. Mimovládne organizácie vytvorili popri vládnom a podnikateľskom sektore samostatný sektor. Rozvoj tohto sektora priniesol do spoločnosti nové témy a hodnoty, ako je pomoc iným, dobročinnosť, solidarita a filantropia, ktoré prispievali k odkrývaniu dovtedy citlivých problémov, ako napríklad život ľudí s mentálnym postihnutím, život v rómskych komunitách, rodinné násilie, integrácia sociálne vylúčených ľudí a podobne“ (Bútora, Fialová, 1995).

V roku 2004 integrácia do EÚ spôsobila, že mimovládne neziskové organizácie museli vyhľadávať nové zdroje financovania. Preto mnohé z nich museli pristúpiť k novým spôsobom získavania prostriedkov – fundraisingom alebo zárobkovou činnosťou. V roku 2009 založila skupina motivovaných aktivistov novú neziskovú organizáciu s cieľom slúžiť fundraiserom na Slovensku ako národná asociácia. Jej poslaním je podporovať rozvoj profesionálneho fundraisingu na Slovensku a poslúžiť ako platforma na sieťovanie odborníkov a ľudí prakticky zapojených do získavania zdrojov. Ponúka informačné materiály napríklad cez webovú stránku https://fundraising.​sk , ale organizuje aj fundraisingové podujatia. Cieľom je prepájať národných odborníkov s kolegami v zahraničí.

Zdroje, ktoré sú dôležité na dlhodobú udržateľnosť organizácie, je možné rozlíšiť:

• Finančné – najčastejšou metódou získavania finančných zdrojov je písanie projektov s cieľom získať granty od podnikov alebo nadácií. Ďalšou metódou na získavanie finančných prostriedkov je aj oslovenie individuálnych darcov a firiem alebo získanie prostriedkov samofinancovaním.
• Ľudské – sú to všetci ľudia, ktorí sa podieľajú na činnosti organizácie, na jej projektoch. Patria sem všetci platení zamestnanci, dobrovoľníci, externí kontaktoví pracovníci (konzultanti, supervízori, školitelia), sympatizanti, ľudia, ktorí svojou činnosťou môžu pomôcť organizácii.
• Materiálne – ide o materiálno­‑technické vybavenie – počítače, kancelárske zariadenie, pomôcky na tréning, vybavenie interiéru, nábytok, nástroje do dielní, farby, papier a iné pomôcky. Pomôcť môžu individuálni darcovia, firmy, veľké podniky prostredníctvom darovania už vyradeného technického vybavenia alebo materiálu.
• Informačné – patria sem všetky informácie a myšlienky v knihách, dokumentoch, filmoch, výskumných správach, vzdelávanie pracovníkov, stáže, exkurzie v príbuzných organizáciách (Kadlečík a kol., 2010, s. 76–78).

V prípade, že už máme zvolený okruh možných donátorov a máme zároveň pripravené podklady o organizácii, môžeme si vybrať z niekoľkých možných zdrojov finančných prostriedkov. Patrí sem:

• individuálne darcovstvo – predstavuje získavanie zdrojov od jednotlivcov, donátorov, či už pravidelnými alebo občasnými príspevkami. Oslovovanie individuálnych darcov prebieha najčastejšie osobným vyjednávaním, prostredníctvom telemarketingu, uskutočňovaním mediálnej kampane, členstvom v kluboch a organizáciách, predajom vlastných výrobkov alebo služieb či výberom dobrovoľného vstupného na benefičných akciách;
• firemný fundraising – firmu, ktorú sa nezisková organizácia rozhodne osloviť, by malo s jej cieľmi niečo spájať, či už to je súvisiaci predmet podnikania, alebo osobný záujem vedenia firmy o pomoc v danej oblasti. O príspevku firmy na splnenie cieľov neziskovej organizácie rozhoduje prevažne riaditeľ firmy. Vhodnou motiváciou pri rozhodovaní o udelení príspevku môže byť zvýšenie publicity a zlepšenie imidžu firmy, podpora prestíže podniku či získanie daňových úľav;
• nadačné, vládne granty – získavanie prostriedkov z nadačných grantov sa realizuje prostredníctvom projektov zasielaných donátorovi. Väčšina nadácií však vyžaduje neustále informovanie o aktivitách neziskovej organizácie, aby mala podrobný prehľad o využívaní svojich prostriedkov;
• programy Európskej únie a zahraničných zastupiteľstiev – programy zahraničných donátorov majú rôzne špecifiká, nezisková organizácia by si okrem napísania projektu, ktorý zaujme, mala získať zahraničného partnera, ktorý má blízko k donátorovi, pozná jeho silné stránky, zdieľa úsilie neziskovej organizácie a poskytnutím relevantných informácií jej môže napomôcť presadiť sa;
• benefičné podujatia – význam organizácie benefičných podujatí je prezentovať ciele neziskovej organizácie pozvaným hosťom spôsobom, pri ktorom nebudú cítiť nátlak, budú sa cítiť uvoľnení a zabavia sa. Pred organizáciou predajnej výstavy, hudobného koncertu, aukcie, festivalov a podobných podujatí je vhodný prieskum doposiaľ uskutočnených podujatí podobného typu. Originálny námet či spôsob spracovania určitej témy môže priniesť viac priaznivcov, a teda i sponzorov;
• verejné zbierky – zhromažďovanie financií na zvláštnom bankovom účte, pokladničky, predaj predmetov, predaj vstupeniek na verejné a všeobecné prístupné akcie, prenájom telefónnej linky určenej na zhromažďovanie príspevkov z telefónneho účtu alebo kombinácia viacerých spôsobov;
• náboženské organizácie – tvoria zdroj prostriedkov najmä pre neziskové organizácie založené cirkevnou právnickou osobou. Majú špecifické možnosti využitia i systém a podmienky poskytovania;
• samofinancovanie – získavanie prostriedkov takouto metódou je možné v prípade, ak má nezisková organizácia vo svojom štatúte zahrnutú i možnosť vyrábať a predávať vlastné produkty. Je to veľmi vhodný spôsob oslovenia najmä individuálnych donátorov.

Odborník, ktorý zabezpečuje všetky potrebné aktivity spájajúce sa s fundraisingom, sa nazýva fundraiser. Môže to byť osoba zvnútra organizácie, teda pracovníka, ktorý je na tieto činnosti určený, alebo môže organizácia využívať tiež služby externého fundraisera. Rozdiel medzi nimi je ten, že interný je priamo spätý s organizáciou, pozná jej presné poslanie, zámery, myšlienky a vízie vedúcich pracovníkov, vie najlepšie poskytnúť potrebné informácie a argumentovať. Jeho negatívom môže byť menší predchádzajúci kontakt s potencionálnymi darcami, ťažšie nadväzovanie kontaktov s podnikmi a nevyhnutné predchádzajúce zaškoľovanie do zásad tejto práce. Externý fundraiser zase poskytuje profesionálne služby, je rozhľadený a výborne zorientovaný v danej oblasti, má množstvo kontaktov, na ktoré sa môže obrátiť, a tie môžu pomôcť v hľadaní potencionálnych darcov. Nevýhodou je nižšia znalosť danej neziskovej organizácie a možné odchýlenie sa pri prezentácii od jej vízií.

Túto prácu nemôže robiť ktokoľvek. Záujemca musí mať určité osobnostné predpoklady, ako je spoľahlivosť, komunikatívnosť, schopnosť pracovať tímovo, vedieť odhadnúť situáciu a na nečakané podnety pohotovo reagovať. Musí tiež vedieť improvizovať, byť empatický a presvedčivý. Je podstatné si dôkladne premyslieť, či je potreba hľadať a najať profesionálneho fundraisera. „V niektorých prípadoch je najlogickejšie zveriť túto prácu niekomu z pracovníkov organizácie, členovi alebo napríklad aj dobrovoľníkovi. Títo ľudia sú často schopní vďaka svojmu nadšeniu a angažovanosti v organizácii odviesť lepšiu prácu ako profesionálny fundraiser“ (Šobáňová, 2010).

Ten, ktorý sa venuje fundraisingovej činnosti, musí byť nadšený pre vec, pre ktorú chce získať prostriedky. Potrebuje byť súčasťou celého tímu, musí vedieť, čo sa v organizácii deje a aké sú programové ciele, čo je treba na ich naplnenie, na čo sa organizácia v krátkom čase chystá, čo sa snaží docieliť. Za žiadnych okolností by nemal klamať o skutočnej činnosti organizácie. Úspešný fundraiser nežiada darcu len o peniaze, ale zároveň mu ponúka byť súčasťou niečoho pozitívneho a zmysluplného. Je to odborník, ktorý s odvahou a so znalosťami žiada o finančné prostriedky, spravuje ich a nesie za nich plnú zodpovednosť.

Ak chceme byť pri fundraisingu úspešní, je potrebné ovládať nasledujúce zručnosti: je potrebné byť zapálený pre vec, ťažko presvedčíme iných o našom projekte, ak si ním nie sme istí, nevyhnutnosť vedieť požiadať o peniaze alebo o niečo iné, čo potrebujeme, dôležité je dokázať presvedčiť iných, že by mali podporiť našu organizáciu, z fundraisera musí vyžarovať sebadôvera a mal by si ju udržať aj napriek tomu, že často bude odmietaný, nesmie sa ľahko vzdať, vytrvalosť sa vyplatí, je nevyhnutné hovoriť vždy pravdu, dôležité sú aj sociálne zručnosti – sebadôvera, takt, trpezlivosť, rád pracovať s ľuďmi, ďalej organizačné schopnosti, je potrebné viesť si záznamy o daroch, korešpondencii a pod. Vzhľadom na narastanie konkurencie je dôležité byť tvorivý, vedieť nájsť nové metódy, formy, spôsoby prezentovania organizácie. Schopnosť využiť každú ponúkanú príležitosť, teda je potrebné byť pohotový (Burda, 2007, s. 5–6).

Hlavné zásady fundraisingu:

• je potrebné požiadať – veľmi dôležité je vyzvať potencionálneho darcu, aby prispel,
• osobný prístup – čím je prístup osobnejší, tým viac zapôsobíme na donora, najlepšou formou je osobná schôdzka,
• pochopenie pohľadu darcu – porozumieť myšlienkam a pocitom darcu, ktoré v ňom rozhodnutie darovať vyvoláva,
• fundraising je o ľuďoch – ľudia neprispievajú organizáciám, svoje dary poskytujú ľuďom, aby im pomohli alebo aby prispeli k zlepšeniu niečoho,
• fundraising znamená predávať – vo význame presvedčiť ľudí, že existujúci spoločenský problém, potrebu vie organizácia zmeniť, teda darca je užitočný a dokáže nám pomôcť,
• dôveryhodnosť a PR – má význam, darcovia podporujú projekty, o ktorých už počuli,
• darcovia nevedia, koľko majú prispieť – treba uviesť konkrétnu čiastku, zoznam jednotlivých položiek, darca totiž nechce dať ani málo, ani veľa,
• poďakovanie sa – je veľmi dôležité, pretože ním uznávame a oceňujeme pomoc darcov a zvyšujeme ním aj pravdepodobnosť opakovaných darov,
• dlhodobé zapojenie – získanie darcov, ktorí budú prispievať pravidelne, vhodné je zapojiť ich do činnosti organizácie, čím nadobudnú pocit zodpovednosti za jej úspechy,
• zodpovednosť a informácie – informovanie darcov o účele, na ktorý budú prostriedky vynaložené, a o tom, či boli využité efektívne (podľa Burdu, 2007, s. 5).

Každá fundraisingová skupina má svoj štatút. Štatút obsahuje nasledujúce údaje: názov organizácie, identifikačné číslo skupiny, oblasť smerovania, zámer a cieľ skupiny, povinnosti a kompetencie jednotlivých členov, etické zásady, organizačnú štruktúru skupiny, pravidlá fungovania, každá fundraisingová skupina realizuje určitú akciu s cieľom finančného prínosu pre organizáciu. Pri tvorbe akcií je dôležitý cieľ akcie.

Pri získavaní financií na verejnoprospešné aktivity môžeme získavať peniaze rôznymi formami a zapájať do aktivít aj deti, mládež i dospelých. Poláčková (2005), uvádza nasledujúce techniky fundraisingu:

• verejná zbierka,
• oslovovanie prostredníctvom pošty,
• inzercia,
• členské príspevky,
• dotované akcie,
• predaj,
• zapojenie detí, mládeže a škôl,
• závet.

Viacerí autori uvádzajú niekoľko základných postupov vo fundraisingu, ktoré majú rôznu účinnosť. Nedá sa jednoznačne povedať, ktorý postup je najviac alebo najmenej efektívny. Výber a použitie foriem, metód, prostriedkov fundraisingu závisí od toho, v akom prostredí sa organizácia pohybuje, čo chce tou metódou získať a akú cieľovú skupinu oslovuje. Sociálny pedagóg môže vo svojej činnosti využiť nižšie uvedené postupy:

Osobné stretnutie

Osobný kontakt realizovaný prostredníctvom osobného stretnutia je najúčinnejšou metódou fundraisingu. Vyžaduje podrobnú znalosť úspešného rokovania, znalosť asertívneho správania a dostatok skúseností a rečnícku obratnosť. Zároveň ide o časovo najnáročnejšiu metódu.

Verejná zbierka

Verejné zbierky definuje zákon č. 117/2001 Zb. o verejných zbierkach a uvádza sa v ňom, že ide o „získavanie a zhromažďovanie dobrovoľných peňažných príspevkov od vopred neurčitého okruhu prispievateľov na vopred stanovený verejnoprospešný účel. Verejne prospešným účelom je mienený účel humanitárneho, charitatívneho zámeru prispievajúceho k rozvoju vzdelania, telovýchovy alebo športu, ochrany kultúrnych pamiatok, tradícií alebo životného prostredia.“ Podrobne sa verejnej zbierke venuje časť Formy darcovstva.

Telefonická kampaň

Telefonické kampane sú z hľadiska času menej náročné ako osobné stretnutie a ich prostredníctvom je možné osloviť viac darcov. Nevýhodou však je práve neosobné stretnutie, keď môže dochádzať k unáhleným záverom a rýchlym odmietnutiam zo strany potenciálnych darcov. Ďalej sa môžu objaviť aj nedorozumenia, ktoré sú lepšie objasniteľné pri kontakte tvárou v tvár. Je pravdepodobné, že po úspešnom ukončení telefonátu dochádza k ďalšiemu kontaktovaniu darcu ako osobnou schôdzkou, tak v podobe ďakovného listu či e‑mailu. Ak telefonicky žiadame priamo o schôdzku, je dobré dodržiavať ucelený postup komunikácie.

Poštová kampaň

Prostredníctvom poštovej kampane oslovujeme darcu pomocou listu (v súčasnosti aj formou e‑mailu). Nie je však možné ňou dosiahnuť rovnaký úspech ako pri osobnom stretnutí. Výhodou je oslovenie väčšieho počtu darcov. Pri poštovej (ale v zásade aj elektronickej) kampani je dôležité graficky čo najlepšie upraviť obálku aj obsah listu, aby zaujal čo najväčšie množstvo adresátov. Väčšia efektivita sa dosahuje zaujímavým a jedinečným nápadom – dobre treba teda rozmýšľať, čo a komu poslať. Svoju úlohu zohráva aj forma vyjadrenia, istá štylistická obratnosť vo výrazoch. Štylistické nedostatky naopak pôsobia na príjemcu poštovej kampane trochu amatérskym dojmom a nerobia tak dobré meno celej organizácii.

Inzercia

V prípade inzercie je kontakt darcu s organizáciou anonymný. Výhodou je však oslovenie veľkého počtu osôb naraz.

Organizovanie akcií

Ide o akcie, kde sa môže fundraiser osobne stretnúť a porozprávať sa s potenciálnym darcom. Väčšinou však vďaka veľkému počtu účastníkov na akcii nie je čas sa darcom venovať dlhšie.

Členstvo

Pri členstve ide o dlhodobý vzťah medzi darcom a organizáciou. Dôležitý je preto pravidelný kontakt a informovanosť medzi darcom a MVO. Systém členstva považuje mnoho organizácií za efektívny prostriedok zapájania verejnosti do činnosti organizácie a podpory jej cieľov. Počet členov je pre organizáciu vizitkou, ktorá budí dôveru u sponzorov. Veľmi užitočné býva osobné stretávanie sa s členmi, korešpondencia alebo telefonický kontakt.

Závet

Je to spôsob, keď jednotlivec v závete odkáže časť majetku v prospech neziskovej organizácie. U nás tento spôsob nie je veľmi zaužívaný, ale v zahraničí sa stáva čoraz bežnejším zdrojom príjmov pre neziskové organizácie. V závete väčšinou odkazujú peniaze ľudia, ktorých deti sú už zaopatrené a majú dostatočný zdroj príjmov, alebo rodičia bez detí.

K najnovším metódam fundraisungu patria:

• Zdieľaný marketing – cause related marketing

Niekedy je vysvetľovaný ako „dar vo forme percenta z predaja.“ Je vhodnou formou spolupráce v prípade, ak existuje súvislosť medzi činnosťami, ktorými sa zaoberá podporovaná organizácia, a výrobkami či službami, ktoré poskytuje darca.

• Darcovská SMS správa DMS (donors message service)

Darcovská SMS správa je jednoduchý spôsob, ako môže každý držiteľ mobilného telefónu podporiť menšou finančnou čiastkou pomocou krátkej textovej správy odoslanej z mobilného telefónu verejnoprospešnú aktivitu podľa vlastného výberu.

• Online fundraising

Ide o fundraising využívajúci internet ako novú progresívnu komunikačnú technológiu či komunikačné médium. Používanie internetu ako alternatívneho média na fundraising je napríklad v porovnaní s televíziou veľmi výhodné a perspektívne. Fundraisingové aktivity spojené s internetom sú obvykle podstatne lacnejšie a nekomplikované. Ďalším faktorom je to, že internet a e‑mailovú komunikáciu používa obvykle mladá generácia, ktorá je neziskovému sektoru obyčajne viac naklonená (Tomalová, 2010, s. 3).

Treba sa vyvarovať viacerých nedostatkov, ktoré nastávajú v procese fundraisingu:

• Vyhľadávanie podpory bez znalosti donora.
• Projekt obsahuje rôznorodé, zmätočné, protirečivé informácie o predkladajúcej organizácii alebo o samom projekte.
• V projekte sú uvedené „spolupracujúce organizácie,“ ktoré o ňom nič nevedia.
• Jednotlivé časti projektu spolu nesúvisia a logicky do seba nezapadajú.
• Rozpočet je nadsadený a jednotlivé položky nie sú zdôvodnené.
• Položky v rozpočte nesúvisia s činnosťami uvedenými v projekte.
• Donor zistí, že ten istý projekt bol podaný aj inde. V zásade to nie je proti pravidlám. Problém môže nastať vtedy, ak organizácia získala podporu z oboch zdrojov.
• Falošné vyúčtovanie/dvojaké účtovanie.
• Nevyjadrená vďaka.
• Vyhrážanie sa donorovi, ak odmietol organizáciu podporiť.
• Ohováranie donora.

9.3 Vybrané príležitosti na uplatnenie sociálno­pedagogickej činnosti v dobrovoľníctve a fundraisingu

Sociálny pedagóg využíva ako dobrovoľnícku činnosť, tak i fundraising na budovanie zdrojov na realizáciu sociálno­pedagogickej činnosti. V pozícii profesionála môže vykonávať napríklad dobrovoľnícku činnosť na telefónnej a internetovej linke pomoci, špecificky zameranej pre deti a mládež v oblasti prevencie sociálnopatologických javov, v poradenstve vo výchovne náročných situáciách či socializácii (cvičenie 9‑C).

Napríklad na Linke detskej istoty, ktorá však ponúka okrem priamej činnosti – poradenstva na linke, aj iné možnosti dobrovoľníctva. Na internetovej stránke www.​ldi.​sk  pravidelne aktualizuje sekciu dobrovoľníctvo, kde v sekcii Aktivity pre dobrovoľníkov ponúka aktuálne pozície. Ako ďalšiu možnosť stať sa dobrovoľníkom ponúka prácu tzv. Ambasádor linky detskej istoty. Podľa informačnej stránky LDI: „Ambasádori sú dobrovoľníci Linky detskej istoty, ktorí prešli školením a spolu vytvorili metodiku prednášok na školách po celom Slovensku. Témy besiedok sa venujú bezpečnému používaniu internetu, prevencii pred stratou v cudzom prostredí, tolerancii a netolerancii a mnohým ďalším témam liniek 116 111 a 116 000.“ Cieľovou skupinou pre vyškolených dobrovoľníkov – ambasádorov, sú primárne deti na prvom stupni ZŠ, centrá voľnočasových aktivít, mimoškolské organizácie. Sociálny pedagóg vzhľadom na svoje odborné vzdelanie v sociálno­pedagogickej oblasti má ideálne východiskové pozície na zvládnutie dištančného poradenstva a jeho metód. Príležitosť stať sa dobrovoľníkom v linkách pomoci je možné sledovať na stránkach centier dobrovoľníctva v jednotlivých oblastiach, napríklad pre Trnavu: https://dobrovolnictvott.​sk .

Každá organizácia poskytujúca dobrovoľnícke príležitosti uvádza tieto možnosti na svojich interných e‑stránkach alebo formou bulletinu, ktorý môže byť tiež v elektronickej forme, napríklad i Bulletin Linky detskej istoty.

Ďalšou oblasťou vhodnou na dobrovoľnícku činnosť sú zariadenia kompenzujúce výchovu v rodinnom prostredí, kam radíme napríklad nadáciu Úsmev ako dar, ktorá pripravuje dobrovoľníkov na dobrovoľnícku činnosť s deťmi v náhradnej rodinnej starostlivosti. Táto pobočka je dostupná v rámci Trnavy. Svoju víziu „… aby každé dieťa malo rodinu“ prakticky a odborne presadzuje už tridsať rokov. Prvoradým záujmom organizácie Úsmev ako dar je skvalitniť život detí v ohrozených rodinách a náhradnej starostlivosti, o čo sa usiluje ako na individuálnej, tak na celospoločenskej úrovni.

Z niektorých dobrovoľníkov sa vyprofilujú „Anjeli,“ ktorých činnosť sa sústreďuje hlavne na prácu s deťmi v centrách pre deti a rodiny. Aby sa stal dobrovoľník „Anjelom,“ musí preukázať svoju ochotu dlhodobo pracovať s deťmi v domoch. Anjel sa stáva pre deti priateľom, kamarátom. Anjelská akadémia je systematický vzdelávací program na celoslovenskej úrovni. Tento trojročný program pripraví dobrovoľníkov na prácu so špecifickou skupinou detí umiestnených v centrách pre deti a rodiny alebo náhradnej rodinnej starostlivosti prostredníctvom voľnočasových a pracovných aktivít v rámci vzdelávania. Hlavným cieľom manažmentu Anjelskej akadémie, ako ju nachádzame na stránkach organizácie, je prostredníctvom odborného a profesionálneho vzdelávania vytvoriť kvalitnejšie podmienky na fungovanie existujúcich dobrovoľníckych anjelských tímov a tým skvalitniť ich prácu, ktorá je neoceniteľným prínosom na realizáciu cieľov organizácie.

Medzi ďalšie programy, ktoré sú vhodné práve na uplatnenie študenta sociálnej pedagogiky a vychovávateľstva pre dospievajúcich chovancov, sa zaraďuje program s názvom SOS program pre mladých dospelých. Orientuje sa na prípravu mladých ľudí na odchod z centra pre deti a rodiny a tiež podporu tým, ktorí potrebujú pomoc pri adaptácii v reálnom živote. V rámci programu vzniká i publikácia Deti choré na lásku, v ktorej sa približuje situácia mladých ľudí osamostatňujúcich sa z inštitucionálnej náhradnej výchovy do prostredia bežnej spoločnosti.

Sociálny pedagóg sa môže stať členom klubu fundraiserov a organizačnej zložky Slovenského centra fundraisingu (člena Európskej asociácie), ktorý ponúka priestor na pravidelné stretávanie sa, možnosť výmeny informácií a podporu osobného a profesionálneho rastu. Ako uvádzajú na svojich stránkach https://fundraising.​sk : „Cieľom je vytvárať spoločnú platformu, kultivovať a profesionalizovať oblasť fundraisingu v rámci SR. Členom sa môže stať mimovládna organizácia, právnická osoba, výnimočne aj jednotlivec.“ Klub fundraiserov ponúka mimovládnym organizáciam, dodávateľom fundraisingových riešení a individuálnym fundraiserom a fundraiserkám priestor na vzájomnú výmenu skúseností, ako i príležitosť na osobný a profesionálny rast. Založili ho s cieľom vytvárať spoločnú platformu, profesionalizovať a kultivovať oblasť fundraisingu na Slovensku.

Medzi hlavné ciele klubu patrí:

• Poskytnúť priestor na výmenu skúseností expertov vo fundraisingu na Slovensku a v zahraničí.
• Formulovať a propagovať etické a profesionálne zásady praxe vo fundraisingu.
• Živiť platformu na vzájomnú inšpiráciu, vzdelávanie a profesionálny rast.
• Spoločne presadzovať pozitívne zmeny.

Osobitú pozornosť vo fundraisingovej činnosti sociálneho pedagóga predstavuje zapojenie detí a mládeže. Ide o veľmi citlivú oblasť, keď je dôležité, aby samotní detskí fundraiseri chápali svoje poslanie a dôvody získavania zdrojov na činnosť, ktorú v organizácii vykonávajú. Dnes už je možné nájsť viacero zdrojov s návrhmi aktivít, napríklad hier, ktoré sa dajú využiť v sociálno­pedagogickom procese.

Samotný sociálny pedagóg sa môže stať prínosným zdrojom, ak bude pôsobiť v pozícii dobrovoľníka v organizácii. Ako potrebný ľudský zdroj v podobe profesionála vykonávajúceho sociálno­pedagogickú činnosť s deťmi môže tvoriť nosný pilier služieb, ktorý organizácia poskytuje. Takými sú napríklad nízkoprahové zariadenia, komunitné centrá, voľnočasové záujmové skupiny. Jedným z takých je Centrum Koburgovo, n. o., ktoré pripravuje preventívne programy a aktivity zamerané na predchádzanie sociálnej vylúčenosti rodín, ktoré žijú v Trnave. Jedným z hlavných cieľov je zvýšenie šancí rómskych detí na úspešný vstup do vzdelávacieho procesu. Študenti sociálnej pedagogiky okrem priebežnej a súvislej praxe vykonávajú aj dobrovoľnícku činnosť.

Zhrnutie

Dobrovoľnícka činnosť predstavuje významný typ procesu uplatňovaného v sociálno­pedagogickej činnosti. Sociálny pedagóg pozná historický vývoj vo svete a špecifiká rozvoja dobrovoľníctva na našom území.

Funkcia sociálneho pedagóga spočíva najmä v manažmente dobrovoľníkov (získavanie dobrovoľníkov, ich výber, prípravu, vyhľadávanie vhodných oblastí na ich zapojenie, vypracovanie dohody (zmluvy) a odborné usmerňovanie činnosti dobrovoľníkov, hodnotenie činnosti, poskytovanie podpory a supervízie, sprostredkovávanie komunikácie medzi dobrovoľníkmi, personálom, klientmi a vedením organizácie).

Vo svojej činnosti využíva rôzne koncepcie, metódy a techniky fundraisingu. Motivuje, vytvára priestor a zapája svojich klientov do dobrovoľníctva. Poskytuje sociálno­pedagogickú dobrovoľnícku činnosť (dobrovoľnícke centrá, dobrovoľnícke programy, akcie).

Otázky a úlohy

1. Charakterizujte fenomén dobrovoľníctva – základnú terminológiu, oblasti, formy, klasifikáciu, historický vývoj na našom území.
2. Uveďte princípy, základnú charakteristiku profesionálnych foriem dobrovoľníckych centier, ich právnu úpravu. Doplňte ich o výskumné poznatky, ktoré sa zaoberajú bariérami a motiváciou dobrovoľníkov.
3. Opíšte možnosti uplatnenia manažmentu dobrovoľníkov v činnosti sociálneho pedagóga (metodický postup: získavanie, príprava (výcvik), vyhľadávanie vhodných oblastí na zapojenie, vypracovanie dohody (zmluvy) s dobrovoľníkom, odborné usmerňovanie, hodnotenie činnosti dobrovoľníkov, poskytovanie podpory a supervízie, ukončenie činnosti s dobrovoľníkmi.
4. Objasnite základnú terminológiu z oblasti fundraisingu: ciele, princípy, formy, techniky, metódy, chyby vo fundraisingovej činnosti.
5. Uveďte vhodné príležitosti na uplatnenie profesionálnej dobrovoľníckej činnosti z pozície študentov a absolventov sociálnej pedagogiky a vychovávateľstva.

Použité a odporúčané zdroje

---

• Šablóna portfólia pre túto kapitolu 189,49 kB (185,05 KiB), 31. 8. 2020