7 Sociálno­pedagogický proces v zariadeniach nízkoprahového charakteru

Metodické odporúčania k tejto téme

V nasledujúcej kapitole nadviažeme na poznatky získané počas štúdia v bakalárskom stupni. V 6. kapitole skrípt Metódy sociálnej pedagogiky I sme sa mohli bližšie zoznámiť v podkapitole 6.1 Metódy persuázie a nízkoprahovosti v podpore sebarealizácie o princípe nízkoprahovosti a možnostiach jeho využitia v sociálno­pedagogickej praxi.

Na zopakovanie teda pojem nízkoprahový v sebe zahŕňa maximálny prístup a snahu prevádzkovateľov, ktorí službu ponúkajú, aby sa odstránili akékoľvek technické, psychologické a sociálne bariéry, ktoré by mohli brániť cieľovej skupine využívať ponuku poskytovaných služieb alebo by im bránili vstúpiť do priestorov zariadenia (Jedlička a kol., 2004). S pojmom nízkoprahový veľmi úzko súvisia pojmy nízkoprahové zariadenie a nízkoprahový program.

Lohinová (2007) uvádza, že v podmienkach SR a ČR sa už niekoľko rokov realizujú nízkoprahové programy pre deti a mládež. Sú založené na princípe nízkoprahovosti, čo znamená, že sú maximálne prístupné pre všetkých záujemcov bez ohľadu na etnickú príslušnosť, sociálny status, náboženské presvedčenie a sú absolútne bez poplatkov.

Cieľom nízkoprahov je vytvárať podmienky na nadviazanie kontaktu a konkrétnu prácu s jednotlivcami alebo sociálnymi skupinami, ktoré sa vyhýbajú štandardnej inštitucionálnej pomoci alebo ju aktívne nevyhľadávajú a u ktorých je dôvod potrebnosti a účelnosti takejto pomoci. Podľa autorky pri realizácii nízkoprahových programov je potrebné vo väčšej miere zohľadňovať výchovné pôsobenie, čo môže aj posilniť kredit nízkoprahových programov.

Lohinová zároveň uvádza, že medzi kľúčové ciele nízkoprahových programov patrí poskytovanie pomoci deťom a mládeži pri prekonávaní náročných životných situácií (problémy spojené s dospievaním, zlý prospech v škole a iné), pri presadzovaní ich práv a záujmov, znižovanie diskriminácie a sociálneho vylúčenia, pri aktivizácii cieľových skupín k zmysluplnému tráveniu voľného času, k prevencii, eliminácii a manipulácii výskytu sociálnopatologických javov. Práve posledné ciele majú pedagogický rozmer.

Prvé nízkoprahové zariadenia pre deti mládež (ďalej NZDM) na Slovensku vznikli približne v 90. rokoch 20. storočia, pričom, ako uvádza Štofej (2011), „rozmach nízkoprahových centier nastal v roku 2003. Bolo to aj vďaka podpore Nadácie mládeže Slovenska, ktorá prostredníctvom grantového programového projektu Znižujeme prahy začala finančne podporovať mnohé nízkoprahové programy pre deti a mládež. Postupne organizovala školenia a informovala verejnosť o potrebe takýchto programov.“

K výraznejšiemu posunu v oblasti existencie NZDM dozaista prispel aj vznik zákona č. 448/2008 Z. z. (zákon o sociálnych službách), v ktorom sa nachádza i vymedzenie nízkoprahového denného centra (§ 28) a nízkoprahového denného centra pre deti a rodinu (§ 33). Ich definícia však podľa Kulifaja (2012) „len z veľmi malej časti odzrkadľuje skutočnosť nízkoprahových programov tak, ako ich vidia dlhoroční praktici i odborná literatúra.“

V posledných rokoch pôsobilo na Slovensku niekoľko desiatok nízkoprahových centier pre deti a mládež, ako napríklad Mix klub, Nízkoprahový klub – Spoločenské centrum 3Pé, Patkaň klub, YMCA MZ Nitra, Ichtys, Integra, Kaspian, Unicef, Ulita, Mládež ulice, OZ Storm.

Poslaním nízkoprahových zariadení je poskytovať bezpečný priestor na trávenie voľného času a napomáhať socializácii cieľových skupín nízkoprahových programov.

Šandor (2005) uvádza, že činnosť nízkoprahových zariadení (v minulosti centier) poskytuje deťom a mládeži na základe nosných princípov nízkoprahových zariadení: nízkoprahovú orientáciu poskytovateľov nízkoprahových služieb (nízkoprahové naladenie, nastavenie pracovníkov), voľný vstup a pobyt v zariadení, vytváranie bezpečného prostredia, akceptáciu pasivity klienta, nepravidelnú účasť, dodržiavanie interných predpisov, absenciu poplatkov, anonymitu klienta, participáciu klientov (cvičenie 7‑A).

Šandor (2005) a Mesiarkinová (2011) za hlavnú cieľovú skupinu NZDM považujú deti a mládež, ktoré sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii, a môžeme tu zaradiť tých, ktorí:

• sa ocitli v náročnej životnej situácii, ktorú nedokážu vyriešiť bez potrebnej pomoci odborníka. V súvislosti s mládežou hovoríme najmä o problémoch súvisiacich práve s týmto vývinovým obdobím a prevažne s oblasťou, ktorá súvisí so vzťahmi (napríklad s rodičmi, partnermi, voči sebe samému), problémami v rodine (napríklad rozpad rodiny, násilie v rodine), problémami v škole a pod.;
• sa stali členmi rôznych skupín (subkultúr a hnutí) a majú v súvislosti s členstvom v určitej skupine vyhranený životný štýl, dotýkajúci sa najmä hodnôt, noriem, názorov, čo sa môže dostať do stretu s majoritnou spoločnosťou (napríklad skinhed, nacistické skupiny, squateri, rizikové športové skupiny a pod.);
• neorganizované skupiny detí a mládeže, ktoré nevedia vhodným spôsobom využívať svoj vlastný voľný čas a dávajú prednosť jeho pasívnym formám (posedávanie v pohostinstvách a baroch, „poflakovanie“ sa po uliciach, posedávanie na lavičkách v parkoch), ale i aktívnym formám (nevhodné spôsoby využívania voľného času organizovaným spôsobom, napríklad v rizikových skupinách), prípadne trávia svoj voľný čas mimo domova a odmietajú štandardné formy inštitucionalizovanej pomoci.

Na základe toho môžeme povedať, že klienti v nepriaznivej sociálnej situácii sú takí, ktorí vykazujú „isté rizikové prvky v správaní alebo sú v prostredí, ktoré môže viesť k sociálnopatologickým javom.“ V tomto smere mnoho autorov o skupine klientov (prevažne vo veku pubescencie) hovorí o neorganizovanej mládeži, ktorá má problémy v celkovej socializácii.

Z hľadiska vekového vymedzenia sú NZDM, ako uvádza Šandor (2005, určené klientom vo veku od 6 do 26 rokov. Bližšie rozdelenie klientov z hľadiska veku ponúka Česká asociace streework (2008), na ktorú v našich podmienkach nadviazala Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež a Rada mládeže Slovenska, ktoré uvádzajú, že ponúkajú služby pre klientov vo veku od 6 do 12 rokov, od 13 do 18 rokov, od 19 do 26 rokov.

Hlavná funkcia nízkoprahov:

• doplnenie nedostatočných ponúk voľnočasových aktivít na miestnej úrovni,
• bezpečný priestor na trávenie voľného času,
• pomoc a poradenstvo pri prekonávaní životných problémov mladých ľudí,
• kontakt s mladými ľuďmi v ich prirodzenom prostredí,
• primárna prevencia sociálnopatologických javov.

V súčasnosti sú aktuálne Minimálne štandardy nízkoprahových programov pre deti a mládež vytvorené Asociáciou NPDM. Pokúsime sa v krátkosti zhrnúť základné body týchto štandardov, ktoré sú pre nízkoprahové zariadenia kľúčové:

Štandard ponuky

Všetky služby, ktoré sú predmetom ponuky nízkoprahových zariadení, sa delia na obligatórne (povinné) a fakultatívne (dobrovoľné). V rámci minimálnej podmienky splnenia štandardu ponuky by mali mať zariadenia presne a jasne pomenované povinné a dobrovoľné služby, ktoré realizujú v rámci NPDM, a tento program by mal byť realizovaný minimálne raz týždenne alebo raz za desať mesiacov v roku.

Z hľadiska charakteru poskytovaných služieb sa ďalej služby delia na:

1. voľný vstup a pobyt v zariadení – štandard: poskytovateľ umožňuje klientom tráviť čas v NZDM podľa ich osobných potrieb;
2. voľnočasové aktivity – štandard: poskytovateľ ponúka klientom voľnočasové aktivity – zaisťuje základné vybavenie, asistuje klientom pri svojpomocných aktivitách a pripravuje pre nich základnú ponuku programov;
3. služby sociálnej pomoci (sociálne služby) – štandard: poskytovateľ zaisťuje ponuku sociálnych služieb orientovanú na cieľovú skupinu. Tieto služby záväzne tvorí kontaktná práca, situačná intervencia, základné poradenstvo a sprievodné aktivity;
4. aktivity a činnosti zamerané na prevenciu a vzdelávanie – štandard: poskytovateľ ponúka programy z oblasti primárnej a sekundárnej prevencie so zameraním na sociálnopatologické javy ako šikanovanie, agresivita, užívanie alkoholických nápojov, drogy.

Jednotlivým službám sa podrobnejšie budeme venovať v nasledujúcej podkapitole. V nasledujúcom texte uvádzame ďalšie štandardy.

Prevádzkový štandard

Každé nízkoprahové zariadenie by sa malo snažiť, aby priestory na prácu s deťmi a mládežou boli zo zdravotného a bezpečnostného hľadiska vhodné. Organizácia by mala vydávať výročnú správu alebo správu o svojej činnosti, viesť štatistiku kontaktov a poskytnutých služieb a mať k dispozícii leták o svojej činnosti.

Procedurálny štandard

Procedurálny štandard sa viaže na cieľovú skupinu a na to, ako sa ku klientom NZDM správať. Každá organizácia by mala mať zadefinovanú cieľovú skupinu, ktorá je definovaná vekom, životným štýlom či životnými podmienkami.

Personálny štandard

Tento štandard súvisí s pracovníkmi a dobrovoľníkmi nízkoprahových zariadení. Určuje, kto môže byť koordinátorom nízkoprahového programu. Podľa štandardov to môže byť osoba s vysokoškolským vzdelaním pomáhajúcich profesií alebo osoba, ktorá má minimálny kurz z nízkoprahovej problematiky, kontaktnej či sociálnej práce.

7.1 Ponuka a procesuálne komponenty poskytovania nízkoprahových služieb

Keďže sú NZDM vytvorené priamo pre deti a mládež, ktoré sú často z dôvodu rôznych faktorov vystavené prežívaniu nepriaznivých životných situácií opísaných vyššie pomerne rizikovou skupinou. Cieľom NZDM je vytvárať také záujmové činnosti a aktivity, ktoré by napĺňali potreby detí a mládeže, čo by umožnilo pracovníkom NZDM nadviazať s klientmi primeraný kontakt, založený na vzájomnej akceptácii a dôvere (cvičenie 6‑B).

Služby poskytujúce NZDM sa rozdeľujú do dvoch základných skupín

Služby obligatórneho charakteru – povinné, určené štandardmi, ktoré by mali NZDM poskytovať, ak sa uchádzajú o miesto v Asociácii nízkoprahových programov pre deti a mládež (ďalej ANZDM).

Obligatórne služby musia NZDM realizovať aspoň v takom rozsahu, v akom ho určujú prislúchajúce štandardy. Sú to služby základné, medzi ktoré patria:

• spolubytie a prijatie v bezpečnom prostredí,
• služby sociálnej pomoci (sociálne služby),
• voľnočasové aktivity (záujmové voľnočasové činnosti),
• aktivity zamerané na vzdelávanie a prevenciu (Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež, 2007);
• služby fakultatívneho charakteru: dobrovoľné (doplnkové), ktoré vychádzajú z potrieb a záujmov samotných klientov, možností zariadenia, lokality.

Medzi fakultatívne služby sociálneho charakteru podľa štandardov môžeme zaradiť nasledujúce:

• kontaktné hodiny zamerané na individuálnu prácu s klientom,
• aktivity zamerané na rozvoj sociálnych a životných zručností,
• mediačné aktivity,
• terapeutické služby a krízová intervencia,
• práca s rodinou klienta,
• case managment (prípadová štúdia),
• sprevádzanie klienta.

Bližšia charakteristika obligatórnych služieb

• Spolubytie a prijatie v bezpečnom prostredí sú služby, ktoré sa odvolávajú na základné princípy nízkoprahových zariadení. Klient má právo prežívať v bezpečnom prostredí pocit spolubytia s osobami, ktorým dôveruje, takým spôsobom, ktorý si on sám vyberie a ktorý bude v čo najväčšej možnej miere napĺňať jeho potreby. Základom je poskytnúť klientovi akékoľvek ďalšie služby, ktoré tak vytvárajú alternatívu života na ulici (Bartoňová, 2005).
• Sociálne služby, ktoré sú klientom v NZDM poskytované, sú obsahovo pomerne široké a vo veľkej miere závisia práve na samotnom klientovi, či zariadenie vníma len ako také, ktoré mu poskytuje voľnočasové aktivity, alebo aj ako miesto, kde sú ľudia ochotní mu pomôcť s akýmkoľvek jeho problémom.

Poskytované služby môžeme vnímať aj ako metódy, ktoré môžeme použiť ako odborníci v NZDM. V zmysle štandardov sa sem zaraďuje:

• kontaktná práca,
• situačná intervencia,
• základné poradenstvo,
• poskytovanie informácií a sprostredkovanie kontaktu s nadväzujúcimi službami.

Kontaktná práca je prvým kontaktom medzi poskytovateľom služieb a klientom s cieľom zmapovať potreby klienta a na základe toho mu poskytnúť ďalšie možnosti (činnosti, služby), ako tieto potreby uspokojiť, a informuje ho o pravidlách, ktoré s danou službou, činnosťou súvisia. Súčasťou kontaktnej práce je neraz i terénna sociálna práca, ktorá sa zameriava na aktívne vyhľadávanie potencionálnych klientov. Po vybudovaní dôvernejšieho vzťahu pracovník zariadenia na klienta pôsobí cielene, aby u neho podporil akékoľvek pozitívne správanie. „Pomáha tak deťom a mladým ľuďom v plánovaní a realizovaní pozitívnych zmien v ich živote“ (Chovancová, 2011, online).

Služby situačnej intervencie sú služby, ktoré pracovník poskytuje na základe vzniknutého problému klienta priamo v zariadení, pri rôznych činnostiach a aktivitách (napríklad poskytnúť klientovi prvú pomoc, porušenie pravidiel zariadenia, konflikt v skupine a pod.). Súčasťou situačnej intervencie neraz v podmienkach zariadenia býva i krízová intervencia. Ide o zásah odborníka v situáciách, keď je klient dezorientovaný alebo zmätený a s danou situáciou si nedokáže sám poradiť (silný emočný prejav klienta). Úlohou pracovníka je klienta upokojiť, dať mu pocit bezpečia a poskytnúť mu potrebnú pomoc, ak je to v jeho kompetenciách, alebo ho nakontaktovať na iného odborníka, ktorý mu pomôže s daným problémom a jeho orientáciou v ňom (Bartáňová, 2005).

Základné poradenstvo je služba poskytovaná klientovi s cieľom „zorientovať sa v danej situácii, ponúknuť mu viac možností, ako problém riešiť, vysvetliť mu ich pravdepodobné výsledky (výhody aj nevýhody), pomôcť mu učiť sa prijať a zvládať dôsledky svojich činov a rozhodnutí“ (Bartoňová, 2005, s. 47). Je však dôležité povedať, že základné poradenstvo má svoje špecifická a v žiadnom prípade nejde o psychoterapiu. Bartoňová (2005) v tomto smere konštatuje, že klient sa so svojím problémom skôr zverí pracovníkovi v NZDM ako napríklad školskému psychológovi v škole. Ako dôvod autorka uvádza, že vzťah dieťaťa alebo mladého človeka k pracovníkovi v zariadení je odlišný, viac otvorený a partnerský, keďže si klient sám na základe vlastného rozhodnutia a dobrovoľnosti buduje svoj vzťah k nim a má tiež istotu, že môže kedykoľvek odísť. Základné poradenstvo zahŕňa predovšetkým rozhovor s klientom a poskytovanie potrebných informácií (či už ústnou formou, alebo písomnou formou – napríklad letáky), čo veľmi úzko súvisí i s ďalšími nadväzujúcimi službami, ako je napríklad sprostredkovanie ďalšieho kontaktu s inými odborníkmi buď v rámci zariadenia ako doplnková služba, alebo mimo neho.

Záujmové voľnočasové aktivity, ktoré ponúkajú NZDM, sa neraz stávajú kľúčovou ponukou služieb, ktoré nie sú podmienené či už pravidelnou dochádzkou, alebo registráciou na krúžok, ako to býva napríklad v centrách voľného času, a ponuka voľnočasových aktivít je každému klientovi finančne dostupná. Ako uvádzajú Minimálne štandardy NZDM, za obligatórne služby v oblasti voľného času a záujmových aktivít sa pokladá len aktivizácia klienta a jeho podpora pri realizácii svojpomocných aktivít a povinnosť poskytnúť klientom materiál a pomôcky na využívanie voľného času. Pracovníci sa v tejto oblasti majú zameriavať na povzbudzovanie záujmu o všetko, čo bude viesť k aktivite klientov. Bartoňová (2005, s. 50) zdôrazňuje, že „nízkoprahový klub však neposkytuje „krúžkovú“ činnosť, ktorej primárnym cieľom je rozvíjať zručnosti (výtvarné, športové).“

Úlohou pracovníkov s mládežou je svojím pôsobením na klienta počas aktivity „smerovať k spoločensky akceptovateľnejším činnostiam. Na tento účel majú k dispozícii základné vybavenie zariadenia, asistujú klientom pri ich svojpomocných aktivitách a pripravujú pre nich základnú ponuku programov. Pri príprave aktivít je najdôležitejšie zachovávať možnosť voľby klienta a aktivizovať jeho tvorivý potenciál“ (Chovancová, 2011, online).

Nízkoprahový program môže ponúkať v zmysle už fakultatívnych štandardov nasledujúce činnosti pre klientov:

• „zábavné programy (videoprojekcie, hudobné a tanečné akcie a pod.),
• informačný servis o iných možnostiach trávenia voľného času,
• dielne,
• aktivity na báze zážitkovej pedagogiky,
• ucelený mesačný program voľnočasových aktivít,
• výlety,
• besedy a stretnutia na konkrétnu tému“ (Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež, 2007).

Preventívne a vzdelávacie aktivity sú vždy volené vzhľadom na cieľovú skupinu a jej špecifická. Prevencia v prostredí NZDM sa uskutočňuje naprieč všetkými tromi stupňami prevencie sociálnopatologických javov. „Zariadenia volia predovšetkým také aktivity a činnosti zamerané na prevenciu, ktoré zodpovedajú charakteru programu, zariadenia, terénu a špecifikám cieľovej skupiny“ (Chovancová, 2011).

Vzdelávacie aktivity sú zamerané na osvojovanie si vybraných špecifických návykov (napríklad hygienické návyky, oboznámenie detí s ich právami a povinnosťami v zmysle medzinárodného Dohovoru o právach dieťaťa a pod.), alebo majú formu doučovania. Môžu byť realizované individuálne alebo skupinovo v podobe jednorazových alebo dlhšie trvajúcich programov (Bartoňová, 2005).

7.2 Sociálno­výchovná činnosť v nízkoprahových zariadeniach

„Cieľom nízkoprahových programov je minimalizovať možné riziká súvisiace so spôsobom života detí a mladých ľudí, umožniť im lepšie sa orientovať v ich sociálnom prostredí a vytvárať podmienky, aby v prípade záujmu mohli riešiť svoju nepriaznivú životnú situáciu“ (Šándor, 2005, s. 13). Bartoňová uvádza, že vzhľadom na klienta ide predovšetkým o bezprostredné ciele. Podľa nej cieľom NZDM je ponúkať im „alternatívne možnosti riešenia životných situácií, rozširovať socializačné príležitosti a vytvárať primerané podmienky na ich zdravý a nekonfliktný rast. Dajme klientovi šancu poznať alternatívne možnosti využívania voľného času, iné hodnoty, spôsoby komunikácie a riešenia konfliktov, dajme mu slobodu rozhodnúť sa, či ich prijme, alebo nie. Účelom NPDM nie je primárne riešiť a odstraňovať problémy, ktoré klienti spôsobujú, ale pomáhať im riešiť problémy, ktoré majú“ (Bartoňová, 2005, s. 35).

Autorka ciele NZDM bližšie konkretizuje takto:

• pomôcť klientom prekonávať náročné životné situácie,
• pomôcť pri presadzovaní práv a záujmov klienta či už v prospech jednotlivca, alebo skupiny,
• snažiť sa obmedziť diskrimináciu a sociálne vylúčenie,
• pomôcť klientom nachádzať vhodné spôsoby aktívneho využívania voľného času a podporovať ich participáciu na voľnočasových aktivitách (cvičenie 7‑B).

Obsahové zameranie koncepcie NZDM, kopírujúce takto stanovené ciele, sa prekrýva s obsahovým zameraní sociálnej pedagogiky. I keď nejestvujú vytýčené kompetencie alebo úlohy sociálneho pedagóga v NZDM, môžeme ich na základe sociálno­pedagogickej teórie vymedziť. Na základe nižšie uvedených teoretických poznatkov a procesu ukotvovania sa o to pokúsila Švaňová (2016, s. 38–45). Argumentuje, že podľa autorov a analýzy činností realizovaných v NZDM môžeme vytvoriť kompetenčný model pre sociálneho pedagóga v NZDM. Uvádza jeho nasledujúce funkcie a činnosti:

Podľa Krausa (2008, s. 199) v kompetenčnom modeli sociálneho pedagóga majú jeho pracovné činnosti najmä povahu:

• výchovného pôsobenia vo voľnom čase,
• poradenskej činnosti vykonávanej na základe diagnostiky a analýzy problému,
• reedukatívnej a resocializačnej starostlivosti.

V § 24 zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch sa okrem iného uvádza, že sociálny pedagóg plní úlohy dotýkajúce sa:

• sociálnej výchovy,
• podpory prosociálneho a etického správania,
• sociálno­pedagogickej diagnostiky prostredia a vzťahov,
• sociálno­pedagogického poradenstva,
• prevencie sociálnopatologických javov,
• reedukácie správania.

Všeobecné kompetencie sociálneho pedagóga spočívajú v pomoci zlepšovať kvalitu života detí a mládeže zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, ohrozených sociálnopatologickými javmi či v krízových životných situáciách. Medzi špecifické kompetencie zaraďuje Bakošová (2008, s. 193): edukačnú kompetenciu sebavýchovy a sebavzdelávania, kompetenciu poradenstva, kompetenciu prevencie, kompetenciu manažmentu, kompetenciu prevýchovy. Medzi kompetencie sociálneho pedagóga Bakošová (2008, s. 193) zaradila ako prvú edukačnú kompetenciu sebavzdelávania a sebavýchovy. Sociálny pedagóg sa v rámci tejto kompetencie snaží o neustále zdokonaľovanie a vzdelávanie nielen seba, ale aj ďalších odborníkov, čo je potrebné na samotnú pomoc dieťaťu. Zároveň by sa mal snažiť o edukáciu, sociálnu výchovu či podporu prosociálneho správania a prevzatia zodpovednosti za seba aj za deti, ktoré tvoria cieľovú skupinu NZDM. Edukácia podľa Šveca (2002, s. 202) predstavuje sústavu aktivít, zacielených na rozvíjanie znalostí, schopností, postojov a iných kvalít osobnosti potrebných pre budúce roly jednotlivca v spoločnosti.

Uplatniť kompetenciu edukácie môže sociálny pedagóg pri cieľovej skupine NZDM počas výchovno­‑vzdelávacích, voľnočasových či komunitných aktivít v teréne, ktoré poskytujú dostatočný priestor pre odborníka. Prostredníctvom rozhovoru, vlastného vzoru, metód sociálnej výchovy, aktivít, hier v rámci trávenia voľného času s deťmi v nízkoprahových zariadeniach si rizikové skupiny detí a mládeže osvojujú správne vzorce správania sa, učia sa kooperovať, komunikovať, získavajú nové sociálne spôsobilosti, a tiež sa učia reagovať v rôznych životných situáciách. Cieľom takejto edukačnej kompetencie sociálneho pedagóga s klientmi by malo byť naučiť klientov racionálne využívať svoje schopnosti a možnosti viesť plnohodnotný život, prevziať osobnú zodpovednosť za vlastné správanie. Sociálna výchova má prispieť k posilneniu mladých ľudí riešiť svoje problémy a konflikty bez agresie a vedieť sa tvorivo vysporiadať s problémami (Határ, 2010, s. 74). V neposlednom rade sociálny pedagóg pozná proces výchovy, jeho zákonitosti, metódy kompenzovania nenaplnených individuálnych a spoločenských potrieb, čím môže deťom a mládeži v NZDM pomôcť.

Sociálno­výchovné pôsobenie sociálneho pedagóga je možné v nízkoprahových zariadeniach realizovať aj prostredníctvom kompetencie poradenstva, napríklad pri poskytovaní sociálnych služieb. Počas celej práce s klientmi v nízkoprahovom zariadení je možné s klientmi realizovať sociálno­pedagogický rozhovor, ktorý môže mať rôzny účel – poradenský, diagnostický, výchovný a pod. V rámci tejto kompetencie hlavným cieľom sociálneho pedagóga pri práci s cieľovou skupinou NZDM je umožniť im, aby si ujasnili svoje životné ciele, spoznávali seba samých a aby dokázali efektívne riešiť svoje problémy. Sociálne poradenstvo sa zameriava na posúdenie sociálneho problému fyzickej osoby, rodiny, komunity a podľa potreby na poskytnutie základných informácií o možnostiach jeho riešenia alebo sprostredkovanie odbornej pomoci (Határ, 2010, s. 81). Sociálny pedagóg môže poskytovať deťom, mladým a aj dospelým klientom v NZDM, u ktorých sa vyskytujú problémy, istú formu sociálnej opory. Niekedy človek potrebuje pomoc sociálneho pedagóga na to, aby sa vo svojom probléme či krízovej situácii dokázal zorientovať a pomocou sociálneho pedagóga dokázal prísť na vhodné riešenie tohto problému. V poradenskej činnosti by sociálny pedagóg nemal byť vždy ten, ktorý dáva hotové riešenia krízovej situácie, ale mal by byť tým, kto poukáže na možné alternatívy a ich dôsledky. V NZDM je predpoklad toho, že klient, či už dieťa, alebo dospelý príde za odborníkom dobrovoľne, teda je vnútorne motivovaný riešiť problém, a preto by sa mal snažiť na základe ponuky možných alternatív zistiť, ktoré riešenie bude preňho najlepšie (Bakošová, 2008, s. 194). Súčasťou kompetencie poradenstva v súvislosti s deťmi a mládežou v nízkoprahových zariadeniach by malo byť aj riešenie výchovných problémov či nedostatkov. Výchovné poradenstvo má uplatnenie pri riešení vzdelávacích, osobnostných, profesionálnych a sociálnych potrieb detí, tiež v oblasti prevencie a riešenia delikventného vývinu detí a mládeže či kariérneho poradenstva.

Ďalšou kompetenciou podľa Bakošovej (2008, s. 194) je kompetencia manažmentu. Sociálny pedagóg v rámci práce v nízkoprahovom zariadení by mal byť pre klientov prínosný aj z hľadiska zvládania jednotlivých funkcií manažmentu, medzi ktoré môžeme zaradiť najmä plánovanie, prognózovanie, organizovanie, hodnotenie či kontrolu. Vo vzťahu k jeho aktivitám v rámci NZDM má schopnosť zaobchádzať s informáciami, identifikovať rôzne problémy, pomenovať a analyzovať rôzne súvislosti pri ich riešení. Často sa pri riešení problémov klientov nedá vyhnúť ani administratívnemu postupu na rôznych úradoch či odborným konzultáciám u odborníkov. Manažérske kompetencie sociálneho pedagóga sú spredmetnené v schopnosti interdisciplinárneho riešenia problémov.

V neposlednom rade patrí medzi dôležité kompetencie sociálneho pedagóga kompetencia prevencie a profylaxie. V rámci služieb nízkoprahových zariadení sme už uvádzali, že jednou z kategórií služieb sú aj preventívne aktivity, takže tu vidíme ďalšiu možnosť práce sociálneho pedagóga. Sociálny pedagóg spolu s inými odborníkmi je kompetentný organizovať aktivity, programy a rôzne akcie, ktoré majú preventívny charakter a istým spôsobom prinútia ľudí zamyslieť sa nad možnými nástrahami v ich živote. Sekundárna prevencia sa už nezameriava na celú populáciu, ale na subpopuláciu, teda osoby s vyššou mierou rizika vzniku už spomínaných problémov. Vytvára sa tu priestor na aktivity odborníkov, akými sú sociálni pedagógovia, psychológovia, sociálni pracovníci, lekári a pod. V tomto prípade sa sociálny pedagóg ako odborník môže usilovať o uchovanie žiaduceho spoločenského správania a konania u detí, ktoré vyrastajú alebo sa pohybujú v nevhodnom rodinnom či sociálnom prostredí, a to nácvikom požadovaného správania či poukazovaním na pozitívne vzory. Sekundárna prevencia má zabrániť prehlbovaniu a fixovaniu sociálnopatologických javov (Ondrejkovič, 2009, s. 284).

Autorka sa ďalej zaoberá i možnosťami uplatnenia sociálnych pedagógov v NPDM. V empirickej časti diplomovej práce zrealizovala sondu, na základe, ktorej konštatuje, že: „Na celom Slovensku sa nám podarilo nájsť spolu štyri sociálne pedagogičky, ktoré tu pracujú. Dôležité je však podotknúť, že nepracujú ako odborníčky v profesii sociálnej pedagogiky, ale sú v daných zariadeniach ponímané skôr ako ostatní sociálni pracovníci, čo im neumožňuje naplno rozvíjať svoje kompetencie v tých oblastiach, v ktorých majú bohaté skúsenosti, pretože popri tom musia vykonávať aj iné činnosti. Zistili sme, že sociálne pedagogičky najčastejšie zabezpečujú efektívne využívanie voľného času, vykonávajú dozor pri voľných zábavných a hrových aktivitách detí, poskytujú sociálne a výchovné poradenstvo, v rámci ktorého pracujú so sociálnou sieťou klientov, sprevádzajú klientov v prípade potreby pri komunikácii so spoločenskými inštitúciami, zúčastňujú sa komunitných aktivít. V prípade potreby organizujú alebo realizujú rôzne formy osvety či vzdelávania. Okrem toho však vykonávajú aj činnosti ako upratovanie, oprava, zabezpečovanie materiálu a bezpečnej činnosti zariadenia. Robia teda akúsi formu údržby celého zariadenia. Popri všetkých činnostiach s klientmi majú na starosti aj administratívu spojenú s činnosťou zariadenia. Aj napriek faktu, že v NZDM robia všetci zamestnanci všetko, teda nemajú špecificky rozdelené pracovné úlohy a kompetencie, rozhodli sme sa poukázať na možné oblasti, v ktorých by mohol byť sociálny pedagóg viac prínosný. Na to, aby sme zistili, v akých oblastiach sa môže sociálny pedagóg uplatniť v rámci NZDM, sme museli najskôr zistiť, ktoré všetky služby sú tu poskytované, a následne vyčleniť tie, ktoré služby majú sociálno­výchovný charakter. Zo všetkých služieb považujeme za tie, v ktorých by mal sociálny pedagóg svoje opodstatnenie, najmä voľnočasové a vzdelávacie aktivity, sociálne a výchovné poradenstvo a v neposlednom rade preventívne aktivity“ (Švaňová, 2016, s. 65).

(Bližšie v schéme paradigmatického modelu uplatnenia sociálnych pedagógov v NZDM sú v 12. kapitole, v metodických pokynoch, cvičení 7‑B.)

Využitie metód v NZDM je veľmi široké a mali by vychádzať jednak zo služieb, ktoré zariadenia poskytujú, a jednak aj z cieľov, ktoré si určili. To znamená, že odborník má k dispozícii celý rad rôznych metód a prístupov. Z hľadiska sociálnej pedagogiky sa v praxi prelínajú jej metódy prevažne s metódami sociálnej práce. Medzi takéto metódy môžeme zaradiť metódy ako: rozhovor, pozorovanie, poradenstvo, monitoring, prevencia, intervencia, mediácia, skupinová práca, práca s rodinou klienta, sprevádzanie, streetwork, metóda tu a teraz, metóda hry, metódy sociálno­pedagogickej činnosti (metóda podpory orientovanej na sebarealizáciu, metóda posilnenia vlastnej kompetencie, metóda plánovania pozitívnej perspektívy a i.).

7.3 Vývoj a koncepcie nízkoprahových zariadení

Prvá etapa histórie nízkoprahových zariadení pre deti a mládež sa viaže k 90. rokom minulého storočia. Ako uvádza Kulifaj (2011), oficiálna história vzniku nízkoprahových programov sa začína v roku 1997, keď je evidovaný prvý nízkoprahový program – klub Kaspian. Tento program vznikol ako reakcia na potreby detí a mladých ľudí, ktorí trávili voľný čas v uliciach Petržalky. Pracovníci klubu najskôr vykonávali všetky aktivity vo veľkom stane, neskôr vznikol prvý klub. Z finančných dôvodov prešiel v rokoch 1999 – 2000 klub pod občianske združenie Nová Nádej Slovensko (cvičenie 7‑C).

„Keďže okrem niekoľkých terénnych aj stacionárnych programov, ktoré sa v 90. rokoch prihlásili k princípom nízkoprahových zariadení, neboli u nás tieto zariadenia vo veľkom počte zastúpené, začal klub Kaspian spolupracovať s českými nízkoprahovými zariadeniami (PVC Blansko). Vtedy ešte nikto nemal ucelené predstavy o tom, ako presne vykonávať terénnu sociálnu prácu (streetwork), a preto bola snaha naviazať kontakty s kolegami zo zahraničia“ (Kaspian, 2014, s. 4).

„České programy boli o krok vpredu pred našimi, začali vznikať o niečo skôr. Prvé nízkoprahové zariadenia v Českej republike vznikli o dva roky skôr ako u nás, teda v roku 1995. Tie zasa nadväzovali kontakty s Nemeckom, kde konkrétne Saská sociálna akadémia sa zaslúžila o rozšírenie teoretického zázemia streetworku v Čechách a takisto prispela aj k vzniku prvých českých „nízkoprahových centier a klubov,“ napríklad v Hradci Králové, Karlových Varoch, Plzni alebo Českých Budějoviciach, ktoré sa stali základom pre dnešnú podobu NZDM“ (Čechlovský, Racek, 2008, s. 304).

Medzi činnosti, ktoré neskôr významne pomohli rozvoju nízkoprahových programov, patrí spolupráca Kaspianu s Nadáciou mládeže Slovenska v dlhodobom vzdelávaní pracovníkov nízkoprahových programov. V rámci oblasti vzdelávania bol Klub prínosný zrealizovaním a akreditovaním vzdelávania pre pracovníkov s mládežou pod názvom Abeceda nízkoprahových programov pre deti a mládež.

Neskôr, v rokoch 2011 – 2014 rozšírili ponuku oblasti vzdelávania o strategické plánovanie pre neziskové organizácie a o oblasť supervízie. Okrem toho sa v Kaspiane zrodila vôbec prvá publikácia svojho druhu na Slovensku s názvom Nízkoprahové programy pre deti a mládež – úvod do problematiky. Aj vďaka tejto publikácii sa nízkoprahové zariadenia dostali do povedomia širšej verejnosti, naskytla sa možnosť bližšie spoznať tieto zariadenia, aké služby poskytujú, aké konkrétne aktivity vykonávajú a pod.

Druhá etapa nízkoprahových zariadení sa začína po roku 2000, keď nastáva väčší nárast výskytu týchto organizácií. O masívnejší nárast nízkoprahových zariadení sa zaslúžila Nadácia Intenda, ktorá vznikla v roku 2001 ešte pod názvom Nadácia mládeže Slovenska. Pod terajším názvom vystupuje od roku 2005. Zriaďovateľom nadácie bolo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Rada mládeže Slovenska a ŠRVŠ – občianske združenie. Poslaním tejto nadácie bolo prostredníctvom rôznych grantov a aktivít pomáhať mladým ľuďom v ich osobnostnom rozvoji a prispievať k riešeniu aktuálnych potrieb mladých ľudí (Nadácia Intenda, 2011). Medzi jeden z veľmi dôležitých krokov patrí vytvorenie programu Znižujeme prahy, ktorý vznikol po konzultáciách s českými organizáciami a za podpory aj iných slovenských organizácií (Detský fond SR, Nová nádej Slovensko, OZ Odyseus a Domka). Keďže nízkoprahové programy v tom čase u nás ešte neboli tak veľmi rozšírené, nadácia pripravila informačné semináre, na ktorých oboznamovala účastníkov s ich filozofiou. V prvom kole grantového programu Znižujeme prahy podporovala nadácia už otvorené nízkoprahové zariadenia v tom, aby mohli rozširovať a skvalitňovať svoje služby. V druhom grantovom kole tohto programu v roku 2004 bolo kľúčové špecifické vytvorenie siete nízkoprahových zariadení vo všetkých krajoch Slovenska. V tomto grantovom programe pokračovala nadácia aj v ďalších kolách a neskôr naň nadviazala programom Ďalej znižujeme prahy, ktorého účelom bola tiež podpora nízkoprahových zariadení až do roku 2010. V roku 2003 prostredníctvom grantového programu Inštitucionálna podpora mládežníckych organizácií nadácia chcela vytvárať podmienky na stabilné fungovanie nízkoprahových zariadení a ich systematickú prácu v prospech mladých ľudí (Nadácia Intenda, 2011). Ako akúsi bodku za týmito grantovými programami vydala v roku 2010 publikáciu Z kola von / A čo je za tým (Kadlečík a kol., 2010, s. 16). Okrem už spomínaných grantových programov Intenda počas dlhých rokov organizovala vzdelávacie programy pre pracovníkov nízkoprahových centier a finančne podporovala aj konferencie na tému nízkoprahových zariadení na Slovensku.

Tretia etapa rozvoja nízkoprahových zariadení na Slovensku súvisí so vznikom Asociácie NZDM. V rámci konferencie Nízkoprahových zariadení vo februári 2007 sa odborníci zhodli na tom, že v súvislosti s ďalším rozvojom a pôsobením týchto zariadení je potrebné neustále vytvárať medzisektorové partnerstvá a je potreba vytvoriť funkčné minimálne štandardy nízkoprahových zariadení. V praxi sa totiž stávalo, že viaceré organizácie používali pojem nízkoprahového programu ako akúsi „nálepku“ či „módny trend.“ Buď mali nesprávnu predstavu o tom, čo táto práca v sebe zahŕňa, alebo sa snažili takýmto spôsobom získať finančné prostriedky (Kulifaj, 2011).

Do popredia sa postupne dostávala myšlienka vytvoriť asociáciu, ktorá by dokázala zastupovať záujmy organizácií s nízkoprahovými princípmi na samosprávnej a štátnej úrovni. Aby mali nízkoprahové organizácie lepšiu a stabilnú perspektívu, bolo potrebné, aby vzájomne spolupracovali a spoločnými silami hľadali východiskové riešenia rôznych problémov či finančné prostriedky na ich činnosť. Predtým boli organizácie tiež prepojené, ale išlo skôr o spoločné organizovanie turnajov, výmenu informácií, vytváranie pracovných dokumentov a pod. Vytvorila sa pracovná skupina, ktorá pripravila návrh stanov a základný rámec na vznik Asociácie NZDM. Oficiálne vznikla Asociácia 14. augusta 2008.

Medzi organizácie, ktoré sa zapojili do spolupráce na vznik asociácie, boli Kaspian, Ulita, Detský fond SR a Mládež ulice. Asociácia sa o problematiku nízkoprahových zariadení zaujíma dodnes a neustále sa snaží nízkoprahové programy skvalitňovať. Asociácia ponúka možnosť konzultácií v metodickej či inštitucionálnej oblasti – vykonáva akúsi formu supervízie pre jednotlivé členské organizácie a pracovníkov nízkoprahových zariadení. V roku 2011 mala štrnásť členských organizácií. Nielen svojim členom, ale aj novým organizáciám, ktoré majú záujem poskytovať svoje služby v nízkoprahovom klube alebo terénnom programe, poskytuje možnosť tzv. aktívneho alebo pasívneho členstva. To oprávňuje členov asociácie využívať rôzny rozsah jej ponúkaných služieb a podpory. Do veľmi dôležitých aktivít potrebných na rozvoj nízkoprahových zariadení patrí aj fundraising. Asociácia sa snaží o získavanie prostriedkov pre členské organizácie, na prípravu odborných konferencií či mediálnych kampaní, na ktorých by boli nízkoprahové programy približované verejnosti. Veľkú výzvu tiež tvorí neustála podpora vzniku nových nízkoprahových programov. Práve Asociácia NPDM prišla s myšlienkou vzniku tzv. regionálnych pracovných skupín, ktoré by zaručili rozvoj NPDM v rámci celého Slovenska. Úlohou týchto skupín je neustále prehodnocovať, monitorovať a posudzovať potreby všetkých nízkoprahových organizácií v rámci kraja (Kulifaj, 2011).

V súčasnej situácii niektoré nízkoprahové zariadenia patria pod správu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej MPSVR SR) a sú legislatívne upravované prislúchajúcim zákonom. Niektoré patria do akreditovaných zariadení, ktoré poskytujú krízovú intervenciu nízkoprahového charakteru (nízkoprahový klub, centrum), a zároveň niektoré sú aj súčasťou Asociácie NPDM. Zároveň jestvujú, paradoxne, zariadenia (jedny z prvých a dlhoročných organizácií ako Kaspian či Mládež ulice), ktoré sa medzi prvými hlásili k nízkoprahovým zariadeniam a ktoré sú síce v zozname členských organizácií Asociácie NPDM, ale nie sú v zozname ministerstvom akreditovaných zariadení a ani sa v podstate nesnažia získať akreditáciu, pretože chcú vystupovať ako neziskové organizácie. Zároveň jestvujú ešte ďalšie organizácie, ktoré sa hlásia k zariadeniam nízkoprahových sociálnych služieb pre deti a rodinu a nie sú zastrešované ani pod Asociáciou NPDM a nie sú ani v zozname subjektov akreditovaných ministerstvom (cirkevné či súkromné organizácie).

Jedným z hlavných konceptov využívaným v nízkoprahoch je poskytovanie služieb podľa modelu harm reduction.

Tento model sa začal presadzovať ako reakcia na epidémiu HIV, hepatitídy a iných infekčných ochorení medzi injekčnými užívateľmi drog v 80. rokoch vo Veľkej Británii. V preklade Harm Reduction znamená redukcia škôd. Využíva sa v rôznych oblastiach spoločenskej praxe (zdravotníctvo, automobilový priemysel). Jednou zo základných foriem, v ktorých je možné využiť model harm reduction v nízkoprahovom koncepte, je nízkoprahový klub. Cieľovou skupinou nízkoprahového klubu sú deti a mládež, ktoré sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii, sú ohrozené sociálnym vylúčením a ktoré štandardné formy inštitucionalizovanej pomoci a starostlivosti buď sami nevyhľadávajú, alebo im nie sú dostupné.

Názov „nízkoprahový“ klub odráža základnú charakteristiku tejto činnosti, ktorá spočíva v snahe o maximálnu možnú dostupnosť pre tých, ktorí ju potrebujú. Medzi hlavné činnosti poskytované v nízkoprahovom klube patrí:

• Pobyt detí v klube – klub môže tvoriť jedna alebo viacero miestností, ktoré sú vybavené miestom na sedenie (stoly, stoličky, gauč a pod.), rôznymi typmi spoločenských hier (stolové hry, karty, pexeso atď.), pomôckami na výtvarné a tvorivé aktivity (papiere, ceruzky, farby, rôzne výtvarné materiály), pomôckami na športové aktivity (napríklad lopty, stolný futbal, šípky, pingpongový stôl), knižnicou, CD prehrávačom a pod. Súčasťou klubu môže byť napríklad aj počítačová miestnosť, výtvarná dielňa, hudobná skúšobňa.
• Kontaktná práca – kontaktná práca má najčastejšie podobu rozhovoru v klube alebo v prirodzenom prostredí používateľa (na ulici, pri škole). Jej cieľom je nadviazanie kontaktu, vytvorenie vzájomnej dôvery a podmienok na poskytovanie ďalších odborných činností a realizáciu intervencií.
• Situačná intervencia – realizuje sa najmä formou zasiahnutia do situácie alebo riešenia problému, ktorý vznikol v klube.
• Krízová intervencia – ide o podporu a pomoc pri riešení akútnej krízovej situácie, ktorá vznikla v živote dieťaťa alebo mladého človeka. Snažiť sa upokojiť, pomôcť mu zorientovať sa v situácii a nájsť praktické riešenie (čo urobí, keď odíde z klubu, kam pôjde, na koho sa môže obrátiť).
• Poradenstvo – odohráva sa formou rozhovoru, ideálne v samostatnej miestnosti. Dotýka sa najčastejšie problémov vo vzťahoch, v rodine, v škole, vo voľnom čase, sexuálneho života, zdravia, práce/brigád a pod. Zahŕňa pomoc používateľovi v zorientovaní sa v danej situácii (Bartoňová, Šandor a kol., 2004).

Ďalšou možnou formou je nízkoprahové centrum (NC).

Centrum Mak začalo svoje pôsobenie od roku 2006 pod organizáciou Úsmev ako dar. Patrí medzi zariadenia, ktoré poskytujú svoje služby deťom už v predškolskom veku. Jeho sídlo sa nachádza v sociálne vylúčenej lokalite na Coburgovej ulici v Trnave. Umiestnenie tohto zariadenia práve v tejto lokalite nie je náhodné. V 70. rokoch sem začali prichádzať za prácou rómske rodiny a neskôr prichádzali aj Rómovia, ktorí sa vysťahovali z centra mesta. Okrem toho tu mesto Trnava zriadilo útulok pre bezdomovcov. Situácia sa v posledných rokoch zhoršovala. Veľká časť obyvateľov, ktorí tu žijú, sú nezamestnaní a takmer žiadne dieťa nenavštevovalo predškolské zariadenie. Keďže deti žijúce v tejto lokalite nemajú dostatočný prístup k iným inštitucionálnym voľnočasovým a vzdelávacím aktivitám, bolo zriadenie nízkoprahu práve na tomto mieste ideálnym riešením. Cieľom činnosti centra Mak je zmysluplne vyplniť deťom voľný čas, objaviť, podporiť, rozvinúť ich talenty a zručnosti. Okrem toho sa snažia zlepšiť medziľudské vzťahy nielen v rámci rodiny, ale aj v širšej komunite. Tiež pomáhajú pri riešení krízových situácií v rodine, vykonávajú činnosti na rozvoj osobnosti, sanujú rodiny a rodičia ich vyhľadávajú pri riešení výchovných problémov ich detí. Prioritnou úlohou centra sa stala príprava detí predškolského veku na vstup do školy. Počas týždňa tiež realizujú záujmové krúžky s pripraveným programom. Súčasťou ponuky centra pre deti a rodičov sú tiež rôzne podporné a rozvojové aktivity. Odborníci každoročne spoločne s klientmi centra pripravujú viacero veľkých kultúrnospoločenských podujatí určených pre všetkých obyvateľov lokality. Centrum Mak sa tiež snaží podľa možností pomáhať obyvateľom v zlej životnej situácii aj materiálne. Na základe situácie konkrétnych rodín a podľa možnosti sa poskytujú základné potreby, oblečenie, potraviny, pomôcky pre deti a hračky a iné špecifické veci.

Inou formou je nízkoprahový program, ktorý vytvára nejaká organizácia či zariadenie.

Napríklad nízkoprahové združenie Storm, ktoré vzniklo v roku 2002. Na základe nízkoprahových princípov sa venuje prevencii rizikového správania rôznych cieľových skupín v zmysle filozofie Harm Reduction. Služby poskytuje klientom v čo najprirodzenejšom prostredí, anonymne a bezplatne. Združenie Storm má rôzne programy, napríklad: STEREO, KROK VPRED, CIRKUS, ZÓNA atď. Tiež poskytuje rôzne besedy, prednášky a prevencie pre deti a mládež.

Konkrétne v programe CIRKUS poskytuje služby ambulantnou formou (nízkoprahový klub) a terénnou formou (terénna sociálna práca na sídlisku). Dáva mladým ľuďom príležitosť spoznávať nové možnosti využívania voľného času, iné hodnoty, spôsoby komunikácie a riešenia konfliktov. Pracovníci pomocou voľnočasových aktivít nadväzujú kontakt s cieľovou skupinou. Prostredníctvom pozitívnej skúsenosti, povzbudzovaním a oceňovaním vedú klientov k samostatnosti, zodpovednosti a sebadôvere. Odborníci v programe CIRKUS poskytujú klientom informácie a sprevádzanie, pomáhajú im riešiť krízové a záťažové situácie, zvyšovať ich participáciu a rozvíjať sociálne zručnosti a tiež zapája komunitu a sociálne okolie do preventívnych programov. V rámci preventívnych programov realizujú prednášky a diskusie pre školy.

Zhrnutie

Sociálny pedagóg uplatňuje v sociálno­pedagogickom procese nízkoprahový prístup pre vybranú cieľovú skupinu. Vývoj a profesionalizácia nízkoprahov vo svete i u nás umožňuje uplatňovať sociálno­výchovnú činnosť aj formou nízkoprahových zariadení pre deti a mládež.

Sociálny pedagóg ovláda a rešpektuje štandardy ponuky NPDM a komponenty v procese poskytovania obligatórnych nízkoprahových služieb. Ovláda kompetenčný model pre sociálneho pedagóga v NZDM, v ktorom medzi jeho hlavné činnosti patria najmä kompetencie poradenské, preventívne, animačné, intervenčné, manažérske.

Z hľadiska troch etáp vývoja NZDM je uplatnenie sociálneho pedagóga vzhľadom na jeho kompetencie v súčasnosti jednou zo žiaducich profesií.

Jedným z hlavných konceptov využívaným v nízkoprahoch je poskytovanie služieb podľa modelu harm reduction, a to prostredníctvom rôznych foriem (nízkoprahový klub, nízkoprahové centrum a nízkoprahové združenie). Nízkoprahy sú rôznorodé zariadenia determinované klientelou, ktorá ich využíva.

Otázky a úlohy

1. Charakterizujte ciele, funkciu, klientelu a štandardy nízkoprahových zariadení pre deti a mládež.
2. Uveďte ponuku a procesuálne komponenty nízkoprahových služieb.
3. Objasnite možnosti a špecifiká sociálno­výchovnej činnosti v NZDM.
4. Opíšte vývoj nízkoprahov a koncepcie, ktoré sa v nich v súčasnosti uplatňujú.
5. Uveďte aktuálne príklady dobrej praxe NZDM a určte formu a služby, ktoré poskytujú podľa platných štandardov.

Použité a odporúčané zdroje

---

• Šablóna portfólia pre túto kapitolu 193,91 kB (189,36 KiB), 31. 8. 2020