2 Proces sociálno­výchovnej intervencie v mikroprostredí

Metodické odporúčania k tejto téme

Na formovaní jedinca v priebehu jeho života sa podieľajú rôzne socializačné vplyvy, ale rodina hrá bazálnu a nezastupiteľnú úlohu. Pôsobenie rodiny a rodinného prostredia od najútlejšieho veku je veľmi intenzívne, silne emocionálne podfarbené. Rodina ako najmenšia jednotka sociálneho systému predstavuje taký sociálny systém, na pôde ktorého sa realizujú podstatné aspekty sociálno­výchovného vývinu všetkých jej členov.

Rodina predstavuje pre každého človeka jedno z najdôležitejších determinánt, a to hneď, ako prichádza na svet. Dieťa pre svoj zdravý duševno­‑telesne­‑spoločensko­‑kultúrne­‑duchovný vývin nevyhnutne potrebuje funkčnú rodinu.

Podľa Výrosta a Slaměníka (2008) predstavuje rodina „malú sociálnu skupinu, ktorú tvoria členovia v bezprostrednom kontakte a ich vzájomné vzťahy sú hlboké a intímne a pre ich duševný život je typická emocionalita a spolupráca. Práve tá privádza dieťa k spoločenskému životu v okolí, v ktorom vyrastá, a zároveň ho učí, ako sa orientovať vo svete (cvičenie 2‑A). Rodina je jedinečná sociálna skupina, poskytujúca svojim členom bezvýhradnú akceptáciu, bezpečné prostredie, podporu autonómie príslušníka rodiny, zaistenie životných potrieb a vzájomnú podporu.“

V pedagogickom slovníku je rodina definovaná ako:

Zo psychologického hľadiska:

V sociálnej pedagogike je rodina vnímaná ako jeden z fundamentálnych pilierov prostredia, ktorú charakterizuje sociálno­výchovná funkcia.

2.1 Malá sociálna skupina. Sociálno­výchovné poznávanie rodinného prostredia

Autori definujú rodinu spravidla z aspektu svojho odborného záujmu, preto sa môžeme stretnúť s rozličnými vymedzeniami rodiny. Ako základné, tradičné znaky rodiny sa najčastejšie uvádzajú: že je spoločensky schválenou formou stáleho spolužitia; že je zložená z osôb, ktorých spája zväzok krvi manželstva alebo osvojenia; členovia rodiny bývajú zvyčajne pod jednou strechou; spájajú ich intímne emocionálne vzťahy a pod.

Strieženec (1999, s. 198) napríklad pre malú sociálnu skupinu uvádza tieto typické sociálne znaky: 1. interakcia, 2. kooperácia, 3. vytváranie sociálnych noriem, cieľov a hodnôt, 4. vedomie „my,“ 5. integrácia a identifikácia, 6. štruktúra (rozdelenie sociálnych pozícií, statusov, rolí), 7. veľkosť, 8. trvanie.

Podľa Helusa (2007, s. 135) je rodina základom spoločnosti, v ktorej prebieha primárna socializácia, realizuje sa v nej prvý kontakt dieťaťa so spoločnosťou a kultúrou. V takejto rodine ide hlavne o to, ako sa s dieťaťom jedná a zaobchádza, aké postoje sa k nemu zaujímajú, aká opora sa vytvára pre jeho vývoj, akou láskou ho rodina zahrňuje a tiež tu ide o osvojenie si základných vzorcov sociokultúrneho správania a myslenia. Dieťa si tu utvára postoj k sebe samému, k druhým ľuďom, k sociálnemu prostrediu.

Zásadný význam pre zdravý vývoj dieťaťa a jeho úspešnú socializáciu zohráva napĺňanie a realizácia jednotlivých funkcií rodiny. Existuje niekoľko základných ukazovateľov funkcie rodiny, ktoré by sociálny pedagóg mal vedieť posúdiť. Viacerí autori ich klasifikujú z aspektu prislúchajúcich disciplín. V sociálnej pedagogike ide predovšetkým o prienik pedagogických a sociálnych aspektov, ale v súčasnosti je skôr preferovaný transdisciplinárny a eklektický prístup pri výbere adekvátnych metód v intervencii smerom k osobitej cieľovej skupine, ktorú rodina predstavuje. Patria sem preto najmä funkcie: výchovné, vzdelávacie, socializačné, kultúrne, emocionálne, biologické, ekonomické a pod. Podrobne sa s týmito funkciami rodiny študenti zoznamujú vo výučbe viacerých výučbových predmetov: matrimoniológia, teória výchovy, sociológia výchovy, náhradná rodinná starostlivosť, sociálna psychológia, matrimoniagogika, sociálna pedagogika atď.

Napĺňanie všetkých funkcií rodiny je chápané skôr v rovine ideálu, lebo každodenná realita býva iná. Bežne sa stretávame s problémami, ktorým dočasne čelí asi každá rodina. Sú však aj rodiny, ktoré dočasné problémy nedokážu zvládať, čo má, samozrejme, vplyv aj na výchovu detí.

V odbornej literatúre (Matejček, 1992; Helus 2007) sa zväčša delia rodiny z hľadiska funkčnosti takto:

V súčasnosti funkčnosť a stabilita nejednej rodiny z rozličných dôvodov klesá, čo následne ovplyvňuje každého jej člena. V takýchto prípadoch môže byť rodine poskytnutá pomoc zo strany viacerých subjektov, akými sú napríklad orgány štátnej správy, samospráva, neštátne subjekty, občianske združenia či cirkev. Jedným z odborníkov, ktorý sa zameriava aj na pomoc rodine, je aj sociálny pedagóg. Ten sa vo svojej profesii riadi aj tzv. metódami sociálnej pedagogiky, z ktorých podľa závažnosti problému a typológie klienta vyberá a volí tú najvhodnejšiu.

Na lepšie spoznanie situácie rodiny a rodinného prostredia má sociálny pedagóg možnosť využívať metódy sociálno­pedagogickej činnosti s rodinou. A to umožňuje skúmať jednotlivé prípady členov rodiny napríklad prostredníctvom prípadovej štúdie (pozri skriptá Metódy sociálnej pedagogiky I, kapitola 2 s podkapitolami). Pri tejto metóde, orientovanej na jednotlivca, sa môže ako prostriedok využívať sociálno­pedagogická kazuistika vybraného člena rodiny. Rovnako tak je možné v rámci činnosti orientovanej na jednotlivca využiť aj niektoré z metód sociálno­pedagogickej činnosti – napríklad metódu podpora a rozvoj individuálnych potrieb v sociálno­pedagogickom procese, v ktorých môžeme využívať kurzy pre rodičov ako efektívnu formu a prostriedok uspokojovanie potrieb dieťaťa (pozri skriptá Metódy sociálnej pedagogiky I kapitola 4 s podkapitolami).

V sociálno­pedagogickej činnosti môže sociálny pedagóg využívať ďalšie metódy, ktoré mu pomôžu lepšie diagnostikovať výchovu v rodine, rodinné prostredie a rodinu ako sociálny systém, v ktorom prebieha primárna socializácia detí. Patria sem najmä základné metódy spoznávania rodiny: rozhovor, pozorovanie, projektívne techniky, testy a dotazníky.

Rozhovor sa môže vykonávať s rôznym počtom členov rodiny. Podľa počtu členov, s ktorými sa vykonáva komunikácia, rozhovor rozdeľujeme na individuálny, prostredníctvom ktorého zisťujeme, aký vzťah má klient k sebe samému, k rodine, aké je jeho postavenie v rodine a aký problém, vyskytujúci sa v rodine, potrebuje riešiť, a spoločný rozhovor, ktorý sa realizuje s členmi rodiny súčasne, preto umožňuje sledovať vzájomné interakcie medzi rodinnými príslušníkmi. Ďalej môžeme využívať aj anamnestický rozhovor, prostredníctvom ktorého sa zisťujú zásadné informácie, mapujúce minulé situácie v rodine. Podľa Prevendárovej (2001) sa ním zisťujú údaje z minulosti, napríklad heredita, identifikačné vzory, zlomové a traumatické udalosti v rodine, tradície a rituály a pod., resp. je možné na ich základe vytvárať rodinné mapy ako špecifické techniky diagnostikovania vzťahov v rodine.

Ďalšou základnou metódou je pozorovanie, ktoré je možné využiť pri komunikácii s rodinou a všímať si verbálne a neverbálne prejavy jednotlivých členov.

V poznávaní rodiny je možné využívať i projektívne techniky, ktoré „slúžia na poznanie motivácie osobnosti, rodinných vzťahov, komunikácie a interakcie, aj na pochopenie etiopatogenézy porúch rodinného spolužitia“ (Prevendárová, 2001). Zaraďujeme sem interpretačné techniky (rodinná socha, genogram), slovné a asociačné techniky, imaginatívno­‑verbálne techniky, scénické techniky (modelovanie, hranie rolí, pantomíma), projektívne výtvarné techniky (kresba rodiny), interakčné a výrazové techniky (s využitím napríklad LEGa).

V sociálno­pedagogickej diagnostike rodiny je vhodné využívať i štandardizované dotazníky a testy. Spravidla ich delíme takto:

Sociálno­pedagogickú činnosť prevažne v sociálnej oblasti (Matoušek, 2005) je možné deliť podľa viacerých hľadísk, ktoré sa tradične uplatňujú v sociálnych službách:

V posledných desaťročiach je v západnom svete zreteľný odklon od intervenčných zásahov chrániacich dieťa či dospelého pred nepriaznivým pôsobením iného člena rodiny opatrením, ktoré ohrozeného jedinca dlhodobo vzdiali od rodiny. Môžeme pozorovať posilňovanie schopnosti rodiny problém riešiť na základne vlastných kompetencií (skompetentňovanie rodiny), čím sa chráni neporušenosť rodinných väzieb a zvyšuje sa emancipovanosť samotnej rodiny.

Ďalším trendom je uprednostňovanie služieb, ktoré sú rodinám poskytované v domácom prostredí, pred poskytovaním služieb v inštitúciách. Ide napríklad o program Homebuilders – ide o intenzívny program, ktorý radí pri vnútorných rodinných krízach a pri získavaní životných zručností. Jeho cieľom je zabrániť zbytočným rozpadom problémových rodín, aby znížil počet umiestnených detí do štátom financovanej sociálnej starostlivosti.

Bakošová (2008, s. 121) uvádza, že sociálno­pedagogická práca je priamou činnosťou v rodine. Odborník navštívi rodinu v domácom prostredí a rieši rozličné problémy, vrátane výchovy detí, dôsledkov nevhodnej výchovy a výchovných situácií, ktoré vznikajú v interakcii rodič – dieťa.

Matoušek (2003, s. 196–198) navrhuje nasledujúcu typológiu sociálnych služieb poskytovaných rodinám:

2.2 Sociálno­výchovná intervencia v rodinnom prostredí

Azda každá rodina sa v priebehu svojho fungovania ocitne v situácii, keď prežíva náročnú až zložitú situáciu. V prípade, ak rodina nevie alebo nedokáže situáciu zvládať, môže rodina prijať profesionálnu pomoc, ktorá môže smerovať k svojpomoci. Zo sociálno­pedagogickej intervencie v rodine môžeme spomenúť (cvičenie 2‑B):

Rodinné poradenstvo – proces profesionálnej pomoci v rodine, založený na interakcii medzi poradcom (pomáhajúcim) a členmi rodiny, ktorý má prispievať k optimalizácii fungovania rodinného systému, kvality života každého jej jednotlivca, aby sa tak zvládli i náročné životné situácie či krízy v rodine.

Mediácia – ide o štruktúrovaný proces, pri ktorom mediátor (sociálny pedagóg) ako nezávislá a nezaujatá osoba pomáha obom stranám identifikovať ich záujmy a hľadá spoločné riešenie problémovej situácie.

Rodinná terapia – prostredníctvom terapeutického procesu lieči vzťahy medzi členmi rodiny a prispieva k stabilizácii rodinných funkcií. Špecifiká terapeutického procesu závisia od konkrétneho prístupu, „školy“ rodinnej terapie, v ktorej má sociálny pedagóg adekvátne vzdelanie (výcvik).

Na voľbu adekvátnych intervenčných postupov je vhodné využiť aj jednu z najstarších metód, ktorou je návšteva v rodine. Zámerom návštevy v rodine je poznanie rodinného prostredia. Návštevy v rodinách a práca s rodinou v jej domácom prostredí sa v súčasnosti využívajú ako:

Je potrebné, aby sa návšteva realizovala v rodine na základe prislúchajúcich profesijno­‑etických a legislatívnych štandardov, pretože v nej sociálny pedagóg zasahuje do súkromia rodiny.

V prípade afunkčnosti rodiny je potrebné voliť metódy, ktoré vyžadujú akútny zásah a od sociálneho pedagóga sa vyžaduje úzka spolupráca s ostatnými profesionálmi. V takom prípade je potrebné voliť adekvátne postupy so špecifickými skupinami metód, ku ktorým sa zaraďuje napríklad sanácia rodiny. Ide o postupy podporujúce fungovanie rodiny. Sanácia predstavuje jednu z možných foriem pomoci problémovej rodine. Ak hovoríme o sanácii rodiny, máme na mysli skôr úpravu výchovného prostredia v rodine, ako jeho obnovu. Sanácia rodiny patrí medzi priame povinnosti sociálneho pracovníka. Ten sa orientuje na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vzťahov medzi manželmi a na úpravu vzťahov rodinného prostredia, z ktorého už boli deti vyňaté z dôvodov zlyhania výchovných funkcií rodiny. Vyňatie dieťaťa z rodiny dáva impulz k intenzívnejšej práci s rodinou, ale v žiadnom prípade nejde o koniec spolupráce s dieťaťom ani jeho rodinou (Levická, J., 2004, s. 87).

Samotnú výchovu detí v rodine zabezpečujú rodičia. Ako sme uvádzali v predchádzajúcom študijnom prameni (skriptách), ide o výkon roly, na ktorú je jedinec pripravovaný spravidla len prirodzene vo svojej primárnej rodine. Teda bez dodatočného vzdelávania či profesionálnej prípravy na výkon rodičovstva. Úlohou sociálneho pedagóga je preto napomáhať budúcim rodičom pripraviť ich na túto funkciu, resp. samotným rodičom pomáhať vo výkone rodičovstva, napríklad prostredníctvom ponuky a realizovania rodičovských kurzov.

Sociálny pedagóg môže v príprave a osvete rodičov využívať aj transdisciplinárne poznatky, akým je napríklad i teória súrodeneckých konštelácií, ktorých osvojenie môže viesť rodičov k lepšiemu pochopeniu správania sa detí, narodených v určitom poradí a zefektívneniu výchovných stratégií.

Význam súrodeneckých konštelácií

Prvým, kto sa vážne zaoberal súrodeneckými konšteláciami a ich vplyvom na osobnosť, bol A. Adler. Podľa neho má každé dieťa v rodine jedinečnú pozíciu. Súrodeneckú konšteláciu neabsolutizoval, hovoril len o určitej pravdepodobnosti, lebo žiadne dieťa sa nenarodí do rovnakej rodiny.

Dreikurs (1953, s. 109) rodinnú konšteláciu opísal ako „sociogram skupiny – rodiny počas formatívnych rokov jedinca, ktorá zahŕňa pole raných skúseností, okolností, podľa ktorých si jedinec vytváral osobnú perspektívu, základ vnímania sveta, koncepty a presvedčenia o sebe a ostatných ľuďoch, o svojich základných postojoch a o vlastnom prístupe k životu, všetko to, čo tvorí základ osobnosti.“

Z tohto hľadiska je poradie narodenia jednou zo zložiek rodinnej konštelácie a predstavuje istú pravdepodobnosť, pretože závery a presvedčenia jedinca sú vždy originálnym výsledkom jeho sebadeterminujúceho procesu.

Jeden z autorov Leman, ktorý sa zaoberá výchovou detí na základe súrodeneckých konštelácií, hovorí: „Poradie narodenia dieťaťa z nás robí jedinečnú individualitu“ (1985, s. 85).

Ďalej uvádza pár skutočností o vplyve rodiny, ktoré považuje za dané:

Deti z rovnakého poradia narodenia sa vo svojom živote často dostávajú do podobných typických situácií a ukazuje sa, že mávajú isté spoločné charakteristiky. Pri predkladaní charakteristických čŕt detí podľa poradia narodenia môžeme vychádzať z viacerých publikácií Dreikursa, Grunwaldovej, Pepperovej (1982), Ecksteina, Barutha (1996) a Čechovej (1999).

Podľa Čechovej (2005) nie je rodinné prostredie nikdy statické. Príchod ďalšieho súrodenca premieša všetky karty a vnesie do rodiny novú dynamiku.

Existuje päť základných pozícií poradia narodenia:

Niektoré z dôsledkov poradia narodenia a súrodeneckej konštelácie môžeme zhrnúť takto:

Výchova z hľadiska súrodeneckých konštelácií

Prvorodené dieťa

je zamerané na výkon, moc, cieľavedomosť a zodpovednosť. Prvorodení majú silný cit pre štedrosť, sú asertívni, spolu s jedináčikmi majú vyššie IQ než deti z ostatných pozícií. Bývajú dominantní, usilujú sa „veliť“ mladším súrodencom. V porovnaní s neskôr narodenými sú svedomitejší, ale aj neurotickejší.

Prvorodené deti radi chodia do školy a dostávajú dobré známky, pretože je to spôsob, ako dosiahnuť od rodičov pochvalu a uznanie. Po narodení súrodenca sú zosadení z trónu a buď si zvýšením úsilia udržia postavenie prvorodeného, alebo nad nimi druhorodený „zvíťazí,“ čo môže vyústiť do komplexu menejcennosti.

Leman pri výchove prvorodených odporúča:

Druhorodené dieťa

sa rodí do rodiny, kde už jedno dieťa je, má teda hneď od narodenia súrodenca. Môže ho preto buď napodobňovať, alebo vytvárať jeho opak. Druhorodení sa snažia uplatniť v oblastiach, o ktoré ich starší súrodenec nejaví záujem. Súťaživosť so starším súrodencom spôsobuje, že môže mať opačné osobnostné charakteristiky ako prvorodený súrodenec. Nezdravé súperenie však môže vyústiť do rebélie a neúspech do citov menejcennosti.

Prostredné dieťa sa môže často cítiť odstrčené, lebo nemá rovnaké privilégiá ako prvorodený a nevenuje sa mu taká pozornosť ako najmladšiemu súrodencovi. Preto sa viac zvykne orientovať na vzťahy mimo rodiny, väčšinou na partiu vrstovníkov, v ktorej sa cíti doceňované. Stáva sa skôr nezávislé od rodičov, má väčší sklon sa odpútať od rodiny, vymaniť sa z jej vplyvu. Menej sa identifikuje s rodinnými hodnotami, je samostatnejšie. Prostrední súrodenci bývajú citliví na nespravodlivosť, sú spoločenskí a obľúbení. Vedia robiť kompromisy, sú dobrí vyjednávači. Je ich ťažké charakterizovať, lebo mávajú niečo spoločné so starším a niečo s mladším súrodencom (Čechová, 2005).

Odporúčania vo výchove prostredného dieťaťa:

Najmladšie dieťa

sa môže cítiť ukrivdené, keďže ako posledné v poradí nie je v prostredí rodiny brané vážne. O „benjamínkov“ sa starajú nielen rodičia, ale aj starší súrodenci. Preto si často najmladší súrodenec veľmi dobre rozumie s najstarším. V snahe nájsť si vlastné miesto môžu byť najmladší ambiciózni a predbehnúť starších súrodencov. Najmladšie dieťa je väčšinou v rodine „hýčkané,“ nie je nútené riešiť problémy. Ak rodičia a súrodenci príliš úzkostlivo sledujú najmladšie dieťa, môže sa stať, že zostane závislé od druhých a nesamostatné až do dospelosti. Pri výchove najmladších detí bývajú rodičia liberálnejší, preto ak dieťa môže, začne to využívať, stáva sa manipulátorom.

Odporúčania vo výchove najmladšieho dieťaťa:

Jedináčik

podobne ako najstaršie dieťa zažíva situáciu jedinečnosti a bezvýhradnej pozornosti dospelých. Nevie sa deliť, často sa viac zaujíma o seba ako o iných. Trávi viac času s dospelými, má tendenciu rýchlejšie dozrievať. Rovnako ako najmladšie dieťa nie je zosadený z trónu, býva rozmaznávaný, ale býva aj preťažovaný. Je individualista, často osamelý a trvá na svojom, má ťažkosti vychádzať s vrstovníkmi. To, ako sa jedináčik vyvíja, závisí predovšetkým od rodinnej atmosféry. Buď sa môže stať samostatný a nezávislý, alebo zostáva závislý – stále potrebuje pomoc okolia. Pre jedináčikov je tiež typická kritickosť, či už je zameraná na seba, alebo na okolie. Pri výchove jedináčika postupujeme podobne ako pri výchove prvorodeného.

Okrem poradia súrodencov môžu v konštelácii súrodencov zohrávať úlohu aj iné faktory:

Hendikepované deti napríklad zaujmú v rodine špeciálnu pozíciu a chronologické poradie nehrá podstatnú rolu. Aj deti, ktoré sa nenarodili, vplývajú na pozície súrodencov. Preferované deti tiež miešajú rodinnú dynamiku. Ďalším faktorom, ktorý modifikuje vplyv poradia narodenia na osobnosť, je pohlavie detí. Predovšetkým hodnoty, ktorými sú v rodine oceňované interpohlavné roly, vplývajú na interakciu rodičov s deťmi, pôsobia na správanie súrodencov a napokon na životné závery a presvedčenia jedinca (Čechová, 2004, s. 3–4).

„Ľudia sa môžu líšiť nielen podľa toho, kedy sa narodili, ale aj podľa pohlavia, podľa situácie v rodine – všetky tieto vplyvy hrajú svoju rolu“ (Leman, 1977, s. 27).

V každej rodine sa nachádzajú isté odlišnosti. Podľa autora k nim patrí vekový rozdiel medzi súrodencami. Tu Leman spomína, že ideálne sú tri roky. Ďalej poradie, v ktorom sa narodili samotní rodičia, spojenie dvoch alebo viacerých rodín po rozvode, prípadne smrti niektorého z rodičov a nakoniec aj vzťah rodičov. Ak ide o poradie, v ktorom sa narodili samotní rodičia, Leman vo svojej knihe uvádza, že sa majú tendenciu stotožňovať s tým dieťaťom, ktoré sa narodilo v tom poradí, ako samotný rodič. Leman spomína, že psychológ W. Toman pri výskume, v ktorom skúmal viac ako 3 000 rodín, prišiel na to, že najlepšie sa k sebe hodí najmladší brat svojich sestier a najstaršia sestra svojich bratov.

Druhý typ páru, ktorý sa k sebe hodí, je najmladšia sestra svojich bratov a najstarší brat svojich bratov. Leman s jeho názorom súhlasí. K najmladšiemu sa hodí niekto, na koho sa dá spoľahnúť, čiže prvorodený. Naproti tomu môže veselosť najmladšieho pomôcť niekomu, kto sa narodil ako prvý a uvoľniť jeho zodpovedný prístup k životu. Ďalej uvádza, že najmladší by nemali povoliť svojim partnerom, ktorí sa narodili ako najstarší, aby k nim boli až príliš materskí, prípadne otcovskí. A naopak tí, ktorí sa narodili ako prvorodení, by sa nemali nechať zneužívať svojimi partnermi, ktorí sa narodili ako poslední.

2.3 Vybrané procesné komponenty v praktickej rodinnej intervencii

V sociálno­pedagogickej činnosti s primárnou skupinou je možné využiť rozsiahly diapazón foriem, prostriedkov a metód, z ktorých si ďalej priblížime dve vybrané, a to videotréning interakcií a proces sanácie rodiny (cvičenie 2‑C).

Metóda videotréningu interakcií

Vznikla v 80. rokoch 20. storočia. Jej pôvod sa viaže na krajiny v Holandsku, je známa pod názvom ORION. Dnes sa v mnohých severných krajinách viaže na pojem video home training (VHT), ale Matoušek (2003) vysvetľuje, že v našich okolitých krajinách, napríklad v Čechách, Maďarsku či Poľsku, sa uprednostňuje označenie ako metóda videotréningu interakcií (VTI).

Pri využívaní VTI metódy sa proces intervencie neuskutočňuje v terapeutickej miestnosti, ale v prostredí, kde sa ľudia dostávajú do každodenných bežných situácií, ktoré sa teda odohrávajú v domácom prostredí. Zameriava sa na dosiahnutie krátkodobých cieľov. S pomocou videozáznamu sa terapeut snaží stanoviť diagnózu a pomocou pozitívnej spätnej väzby sa viac vyzdvihujú silné stránky rodiny ako jej problémy. V centre pozornosti nie je nejaké „problémové dieťa“ alebo „čierna ovca rodiny,“ ale celý rodinný systém.

VTI je považovaný za krátkodobú a intenzívnu formu pomoci, pri ktorej je centrálnou témou intervencie podpora a rozvoj komunikácie, jej posilnenie či reedukácia, ak prišlo k jej narušeniu.

Hlavným médiom je videozáznam bežných situácií, nosnou časťou intervencie s rodinou je rozhovor o vybraných úsekoch záznamu. Sociálny pedagóg tak vchádza do súkromia rodiny a zachytáva na videozáznam krátke sekvencie interakcií. Z nich potom vyberá tie, ktoré pomáhajú vytvárať významný a konštruktívny rozdiel oproti doterajšiemu pohľadu rodiny. Tieto úseky so silnou výpoveďou si potom spoločne s rodičmi na mikroúrovni prezerajú a reflektujú ich s dôrazom na možné zdroje. Prednosť tohto postupu spočíva v rozvíjaní veľmi konkrétnych alternatív konania, uvedomenia si interakčných vzorcov, ktoré bežnému vnímaniu zostávajú utajené (Matoušek, 2003).

Praktická aplikácia VTI sa opiera o nasledujúce predpoklady:

Metodické základy VTI vychádzajú z dvoch premís:

Vo VTI sa opierame o základné koncepty, ktoré zároveň utvárajú jeho metodický rámec. Ide o tieto metódy: tréning, domáce prostredie, videozáznam (Matoušek a kol., 2003).

V súčasnosti sa najčastejšie aplikuje VTI systém v týchto situáciách alebo v nasledujúcich kategóriách/okruhoch problémov: sociálno­‑emocionálne problémy dieťaťa, neschopnosť nadväzovať kontakty, výchovné problémy, problémy s učením, hyperaktivita dieťaťa, súrodenecké problémy, problémy s jedlom, nadmerný plač dieťaťa, problémy s vývojom reči, multiproblémové rodiny a rodiny, kde hrozí odobranie dieťaťa do náhradnej starostlivosti, náhradné rodiny v procese osvojovania dieťaťa.

Štandardný proces VTI:

  1. Prvý kontakt s klientom (dohovorenie spolupráce): prvé stretnutie klienta s profesionálom, spoločné vytváranie cieľov spolupráce v pozitívnom zmysle.
  2. Návštevy v rodine: základné mapovanie situácie, videozáznam bežnej situácie a následná analýza jej silných a slabých stránok, stanovenie spoločného flexibilného plánu.
  3. Natáčanie: natáčanie 10 – 15 min záznamu, počas priebehu je potrebné, aby VTI tréner poskytoval spätnú väzbu, povzbudenie, pochvalu a podporu.
  4. Analýza nahrávky: VTI tréner ju vykonáva sám vo svojej práci. Zo záznamu sa vyberajú pozitívne momenty kontaktu rodiča s dieťaťom.
  5. Spätná väzba s rodičmi: najdôležitejšia súčasť v procese VTI. Prichádzajú postupné zmeny v každodennom živote.
  6. Ukončenie práce: táto fáza nepochádza z náhleho rozhodnutia, ale je to výsledok spolupráce s klientom. Klient aj VTI tréner má právo jednostranne prácu ukončiť.
  7. Následné overenie: po určitom časovom (zvyčajne šesť mesiacov) odstupe sa VTI tréner skontaktuje s klientom a overí si situáciu, ktorá v rodine prebieha po VTI interakcii (Matoušek, 2003).

Sociálny pedagóg môže využiť VTI v intervenčnej činnosti v rodinnom prostredí po získaní adekvátnej prípravy najčastejšie formou krátkodobého výcviku pod vedením certifikovaných lektorov. Táto príprava predstavuje jednu z výziev ako alternatíva v ďalšom vzdelávaní sociálnych pedagógov.

Ďalším praktickým postupom, ktorým je potrebné prakticky porozumieť osobitostiam vybraného postupu intervencie v rodinnom prostredí, je proces sanácie rodiny.

Sanácia rodiny a sociálny pedagóg

Sanáciou nazývame terénnu sociálnu prácu s rodinou, ktorá sa ocitla v nepriaznivej životnej situácii. Naša pozornosť sa zameriava nielen na ohrozené dieťa, ale na celú jeho (širšiu) rodinu. Cieľom sanácie je jednoznačne vytvorenie zdravej a fungujúcej rodiny. Správne fungujúca domácnosť má totiž nezastupiteľné miesto v živote každého človeka, zvlášť v období detstva. Stabilnosť rodinného prostredia je veľmi dôležitým faktorom citovej rovnováhy a psychického zdravia dieťaťa.

Rodiny s deťmi, pre ktoré je sanácia vhodná ako druh sociálnej pomoci, čelia zväčša viacerým problémom súčasne. Ich problémy sú často oveľa vážnejšie ako sa nám na prvý pohľad zdajú a navzájom medzi sebou súvisia. Ak sú ale problémy neriešené, vytvára sa v rodine pocit beznádeje a situácia sa tak zdá neriešiteľná. V prípadoch, v ktorých sú deti vyňaté z rodín a pracujeme s nimi, je nevyhnutné sanáciu vykonávať individuálne a u každého dieťaťa. Potrebné je tiež celú prácu vhodne načasovať, naplánovať a zjednotiť, aby sa tak stala ucelenou. Sanáciou nazývame terénnu intervenciu s rodinou, ktorá sa ocitla v nepriaznivej životnej situácii. Naša pozornosť sa zameriava nielen na ohrozené dieťa, ale na celú jeho (širšiu) rodinu. Cieľom sanácie je jednoznačne obnovenie fungujúcej rodiny. Správne fungujúca domácnosť má nezastupiteľné miesto v živote každého človeka, zvlášť v období detstva. Stabilnosť rodinného prostredia je veľmi dôležitým socializačným faktorom. Funkčná rodina je miestom, kde dieťa nadväzuje prvé kontakty s inými ľuďmi, buduje si prvé vzťahy, učí sa tolerancii a rešpektu, ktorý je dôležitý na akceptáciu vlastnej osoby druhými ľuďmi.

Bechyňová a Konvičková (2008) uvádzajú šesť základných prípadov, v ktorých je podľa autoriek vhodné rodiny sanovať. Ide o nasledujúce prípady:

Rodiny s deťmi, pre ktoré je sanácia vhodná ako druh sociálnej pomoci, čelia zväčša viacerým problémom súčasne. Ich problémy sú často oveľa vážnejšie, ako sa nám na prvý pohľad zdá, a navzájom medzi sebou súvisia. Ak sú ale problémy neriešené, vytvára sa v rodine pocit beznádeje, a situácia sa tak zdá neriešiteľná. V prípadoch, v ktorých sú deti vyňaté z rodín a pracujeme s nimi, je nevyhnutné, aby sme sanáciu vykonávali individuálne a u každého dieťaťa. Potrebné je aj celú prácu vhodne načasovať, naplánovať a zjednotiť, aby sa tak stala ucelenou, jasnou a pravidelnou a slúžila sociálnym pedagógom, vychovávateľom a predovšetkým samotným rodinám a deťom s cieľom docieliť čo najrýchlejšie návrat dieťaťa do jeho biologickej rodiny.

K hlavným poskytovateľom sanácie rodiny patrí úrad práce sociálnych vecí a rodiny, mimovládne organizácie, dobrovoľnícke organizácie a svojpomocné skupiny.

Ide predovšetkým o posilnenie vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. Sanácia rodiny v sebe zahŕňa riešenie viacerých problémov rodiny naraz. V sanácii preto vzrastá význam transdisciplinárneho princípu intervencie. Skúmanie situácie rodiny vyžaduje diagnostiku a zásah viacerých odborníkov a ich vzájomnú spoluprácu. Proces sanácie rodiny sa prisudzuje najmä práci sociálnych pracovníkov. Dôležité je stanovenie bezprostredných cieľov a v závislosti od nich aj sledovanie plnenia dlhodobých cieľov.

Na počiatku sanačného procesu by mal tím intervenujúci v rodine na lepšiu orientáciu identifikovať hlavné problémy rodiny, skryté problémy a komunikačné vzorce rodiny. Ako pomoc na lepšiu orientáciu tiež poslúži analýza vzťahov rodiny. Na základe uvedeného treba následne navrhnúť aj samotný plán riešenia problémov.

Plán sanácie rodiny by mal obsahovať:

Ako uvádza Bechyňová – Konvičková (2008), rodina je ochotná spolupracovať na realizácii plánu len v prípade, ak je stanovený plán pre ňu bezpečný, zrozumiteľný, primeraný, časovo reálny, nemenný a predovšetkým zmysluplný. Pri zostavovaní plánu práce s rodinou vychádzame zo znalosti rodinnej situácie a z vlastných skúseností a zo skúseností kolegov. Individuálny plán sa vytvára tak, aby nebol rodinou vnímaný ako negatívum, ale naopak, ako pozitívna vec, prinášajúca pomoc a podporu. Každá rodina je špecifická a je potrebné vnímať ju ako jedinečnú a vyžadujúcu individuálny prístup.

V sanácii môžeme ďalej podľa autoriek využívať viaceré metódy:

Významnú úlohu v sanácii rodín zohrávajú mimovládne organizácie, ktoré vo veľkej miere nahrádzajú a dopĺňajú funkcie vládnych inštitúcií. Medzi najvýraznejšie patrí OZ Návrat, ktoré na svojej stránke https://www.​navrat.​sk otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz) k problematike sanácie rodiny uvádza: „Jednou z prvých úloh, pred ktorými pri práci s novou rodinou stojíme – je získať si dôveru na spoluprácu. Sme si vedomí toho, že prijať služby znamená dôverovať. Do akej miery sa nám podarilo nadviazať s rodinou pomáhajúci vzťah, vieme zvyčajne podľa toho, aké ďalšie rozmery, vzťahy a súvislosti problémov, ktoré rodina má, na stretnutí (u nich doma v kuchyni) preberáme. Mnohé z týchto problémov sú „generačné.“ Mali ich rodičia aj starí rodičia – často zisťujeme, že aj oni vyrastali v ústavoch, aj oni treli biedu, aj oni si riadne neplnili školskú dochádzku, aj oni mali problémy sa zamestnať. Ale zároveň sa sústredíme aj na pomenovanie toho, čo je v rodine zdravé a funkčné. Snažíme sa odhaliť a zaoberať sa aj tým, čo dobrého sa dieťaťu v jeho rodine dostáva. Poznanie toho, aké zdravé prvky a zdroje v rodine existujú, nám pomáha voliť intervenciu „šitú klientovi na mieru,“ s cieľom posilniť fungovanie rodiny v prospech detí. Sme toho názoru, že samotní členovia rodiny sú expertmi na svoju situáciu a niekde vnútri vedia, čo je pre nich dobré, čo sami potrebujú a čo potrebujú ich deti, a tak sa snažíme o zachovávanie partnerského prístupu pri našej práci s rodinou. Pomoc a podporu poskytujeme tak, aby sami, aktívne, v prospech svojich detí, riešili potrebné veci, snažili sa o zlepšenie svojej rodinnej situácie a starostlivosti. Naša práca ideálne končí v momente, keď rodina úspešne využíva vlastné zdroje, prípadne zdroje miestnej komunity pri riešení problémov, ktoré život prináša a prinášať bude.“

Sociálny pedagóg predstavuje člena tímu, ktorý poskytuje intervenčné kroky zo sociálno­pedagogického aspektu. Ide najmä o sanáciu v oblasti výchovných nedostatkov v rodinnej výchove, zanedbávanie, ohrozenie detí v sociálnom vývine. Využíva pri tom paletu metód sociálno­pedagogických činností (napríklad metóda posilnenia vlastnej kompetencie, podpory individuálnych potrieb, posilnenie vlastnej sebarealizácie, sociálnoedukačné poradenstvo, konzultácia, prevencia a pod.).

Zhrnutie

Najmenšiu formu zo skupinových sociálno­pedagogických procesov predstavuje sociálno­výchovná činnosť s rodinou (neúplnou, v kríze, rekonštruovanou).

Základným predpokladom sociálno­pedagogickej činnosti s rodinou je poznanie rodinného prostredia (diagnostika rodiny).

Za jedny z hlavných východísk v aplikovaní sociálno­pedagogickej intervencie je možné považovať rodinné a súrodenecké konštelácie.

Medzi vhodné a účinné postupy pri poskytovaní sociálno­pedagogickej pomoci v rodine patria videotréning interakcií a sanácia rodiny.

Otázky a úlohy

  1. Vysvetli pojem rodina z viacerých aspektov a definuj pojem malá skupina.
  2. Objasni funkciu rodiny a kritériá na určovanie jej funkčnosti. Aké rodiny z hľadiska funkčnosti rozlišujeme?
  3. Uveďte a krátko charakterizujte základné metódy na poznávanie rodiny a rodinného prostredia?
  4. Vymenuj a krátko opíš sociálne služby, ktoré sú rodinám najčastejšie poskytované.
  5. Objasni sociálno­pedagogické intervenčné postupy v činnosti s rodinou.
  6. Vysvetlite význam poznania súrodeneckých konštelácií a ich uplatnenie v rodinnej výchove.
  7. Bližšie charakterizuj vývoj, základné premisy metodického procesu metódy videotréning interakcií, praktickú aplikáciu a základné procesné kroky.
  8. Bližšie charakterizuj sanáciu rodiny, jej význam, opodstatnenosť, transdiciplinárny prístup, praktickú aplikáciu a základné procesné kroky.

Použité a odporúčané zdroje

Adler, A. Smysl života. Praha : Práh, 1995. 146 s. ISBN 80­‑858009­‑34­‑6.

Ansbacher, H. & R. The Individual Psychology of Alfred Adler. New York : Harper Torchbooks.

Bakošová, Z. 2008. Sociálna pedagogika ako životná pomoc. Bratislava : Vydavateľstvo Public Promotion, s. r. o., 2008.

Balla, M. Gender Issues: súbor materiálov. Cork : University College Cork, 2004. 37 s.

Bechyňová, V. – Konvičková, M. Sanace rodiny. Praha : Portál, 2008. 392–5.

Čechová, D. 2005. Vplyv poradia narodenia na osobnosť chlapcov a dievčat. [online]. Olomouc : UP, 2005. [cit. 2008‑12‑29]. Dostupné na: ⟨http://​www.​alfredadler.​sk/​docs/​DanielaCechova_​Vplyv­‑poradia­‑narodenia­‑na­‑osobnost­‑chlapcov­‑a­‑dievcat.​pdf⟩.

Čechová, D. Vplyv poradia narodenia na osobnosť chlapcov a dievčat. In Heller, D. Procházková, J. – Sobotková, I., eds. Psychologické dny 2004 : Svět žen a svět mužů: polarita a vzájemné obohacování. Sborník příspěvků z konference Psychologické dny, Olomouc 2004. Olomouc : UP, 2005. Acta Universitatis Palackianae Olomucensis. Facultas Philosophica, Psychologica 35 – suppl. ISBN 80­‑244­‑1059­‑1. [cit. 2008‑10‑11]. Dostupné na: ⟨https://docplayer.​net/​21411903­‑Vplyv­‑poradia­‑narodenia­‑na­‑osobnost­‑chlapcov­‑a­‑dievcat.​html otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz)⟩.

Gabura, J. – Gabura, J. ml. Rodinný konflikt a rodinná mediácia. Nitra : UKF, 2016.

Helus, Z. 2007. Sociální psychologie pro pedagogy. Praha : Grada, 2007. 280 s.

Košč, M. 1998. Dialóg rodičov s dospievajúcimi. In Potočárová, M. et al. Dialóg rodičov s dospievajúcimi. Desať námetov na zamyslenie a rozhovor. Bratislava : Lúč, 1998. 67 s.

Leman, K. Sourozenecké konstelace. Praha : Portál, 1997. 223 s.

Matoušek, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha : Portál 2003. 384 s.

Matoušek, O. a kol. 2005. Sociální práce v praxi : Specifika různých cílových skupin a práce s nimi. Praha : Portál 2005. 352 s.

Matoušek, O. – Pazlarová, H. a kol. Podpora rodiny pro pomáhající profese. Praha : Portál, 2014.

Novák, T. 2007. Sourozenecké vztahy. Praha : Grada, 2007. 123 s.

Občianske združenie Návrat. Dostupné na: ⟨https://www.​navrat.​sk otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz)⟩.

Potočárová, M. 1998. Rodina vo výchovnom vzťahu. In Potočárová, M. et al. Dialóg rodičov s dospievajúcimi. Desať námetov na zamyslenie a rozhovor. Bratislava : Lúč, 1998. 67 s.

Prevendárová, J. 2001. Rodinná terapia a poradenstvo. Bratislava : Humanitas, 2001. 148 s.

Shulman, B. H. 1981. Contributions to Individual Psychology. Chicago : Alfred Adler Institute, 1981. 206 s.

Strieženec, Štefan. 1999. Úvod do sociálnej práce. Trnava : AD vydavateľstvo, 1999, s 106–121.

Výrost, J. – Slaměník, I. 1998. Aplikovaná sociální psychologie I. Praha : Portál, 1998. 384 s.