Dátum: 31. 8. 2015, pred niekoľkými rokmi, dátum zverejnenia tohto článku bol určený podľa dátumu úpravy fotografie.
Na Trnavskej univerzite som začala študovať, dá sa povedať, na staré kolená, keď už som viac ako 15 rokov pracovala v CVČ Stará Turá. Priznám sa, že tento študijný program som si vybrala najmä pre jeho druhú časť – pre vychovávateľstvo. S predmetom sociálna pedagogika som sa prvý raz stretla v 2. ročníku a musím sa priznať, že ma doslova uchvátil. Zistila som, že má veľa spoločného s tým, čo robím a že som urobila veľmi dobre, keď som si vybrala práve túto kombináciu.
Môj záujem o problematiku narastal s tým, že som začala čítať nielen povinnú literatúru, ale i literatúru, ktorá nám bola buď odporúčaná, alebo iba spomenutá. Zaujala ma najmä oblasť logoterapie a uvedomila som si, ako veľmi súvisia myšlienky Frankla alebo Lukasovej s problémami výchovy v súčasnosti. Začala som si všímať deti, ktoré k nám do centra chodia nielen očami vedúcej záujmového krúžku či organizátora nepravidelnej činnosti, ale i z pohľadu sociálneho pedagóga.
Zrazu som nemala potrebu, aby som deti, o ktorých som vedela, že majú nejaký problém, len poľutovala a pritúlila, či zaujala nejakou činnosťou, ale cítila som potrebu zasiahnuť do ich osudu a skúsiť im ponúknuť podporu a pomoc. Začala som sa viac zaoberať metódami sociálnej pedagogiky, a to, čo som kedysi považovala za nevhodný a nepatričný zásah do súkromia dieťaťa, som sa mu odvážila ponúknuť vo forme, ktorá bola veku i jeho situácii primeraná. A na moje počudovanie to začalo fungovať.
Po prvý raz som si vychovávateľstvo spojila s pomocou, ktorá sa stala a je dodnes súčasťou mojej práce. Neverila som, koľkým deťom pomáha napríklad len sa porozprávať a vyžalovať sa, koľké deti potrebujú počuť, že sú v niečom dobré, koľké deti potrebujú objatie. Žiaľ i od cudzieho človeka. Neverila som, že po prvom prekonaní ostychu osloviť rodiča s riešením jeho výchovného problému, začne pribúdať rodičov, ktorí sa sami prídu poradiť s tým, ako riešiť voľný čas ich dieťaťa alebo s tým, čo robia zle, keď doma nechcú deti pomáhať.
V snahe pôsobiť na širšiu verejnosť som začala písať do miestnych médií príspevky, v ktorých sa populárnou formou zaoberám výchovnými problémami v rodinách. Často tieto príspevky podopieram i faktami, ktoré zisťujem anketami v školách. Na škole som mala oproti veľkej časti mojich spolužiačok, ktoré nepracovali v školstve, veľkú výhodu – mohla som a doteraz môžem svoje poznatky, svoje zistenia overovať okamžite v praxi.
Tým, že pracujem v riadiacej funkcii, mám však ešte jednu veľkú výhodu. V praxi overené poznatky predstavujem svojim kolegom, ktorých, keď sa rozhodnú ich aplikovať do svojej práce, podporujem a umožňujem im všetky možné inovácie vo svojej činnosti. Vzhľadom k tomu, že mám veľmi dobré vzťahy s členmi Rady centra voľného času i so zriaďovateľom CVČ, podala som v tomto roku návrh, aby sa služby sociálnej pedagogiky oficiálne objavili v budúcom školskom roku i v činnosti centra. Obidva subjekty túto myšlienku podporili a je možné, že sa staneme prvým centrom voľného času na Slovensku so službami sociálneho pedagóga.