Dátum: 20. 11. 2013, pred viacerými rokmi, dátum zverejnenia tohto článku bol určený podľa dátumu úpravy fotografie.
Po úspešnom absolvovaní II. stupňa štúdia odboru sociálna pedagogika a vychovávateľstvo som si začala hľadať prácu ešte pred štátnicami. Spolu som si rozposlala viac ako 40 žiadostí a životopisov v rôznych sektoroch od materských, základných, stredných škôl, krízových centier, sociálnej a zdravotnej poisťovne, úradov práce – sociálnej kurately, až po CVČ, CPPPaP či ústavov na výkon trestu odňatia slobody. Odpovede však boli rovnaké: nedostatok voľných pracovných miest, nevedomosť o náplní práce sociálneho pedagóga v danom sektore či žiadna prax. Žiadosti som si posielala v rámci Trenčianskeho a Žilinského kraja. Nič iné mi nezostávalo, ako sa každý mesiac prísť hlásiť na UPSVaR. V septembri som nastúpila na absolventskú prax do materskej školy. Tu som zotrvala necelý týždeň. Druhý septembrový týždeň sa aj na mňa usmialo šťastie a nastúpila som na pozíciu vychovávateľky v ZŠ. Ďalej som sa stala koordinátorom drogovej prevencie a takisto vediem dva krúžky. Mám svojho uvádzajúceho pedagogického zamestnanca, ktorý mi chodí pravidelne hospitovať do klubu a pre úspešné ukončenie adaptačného vzdelávania musím zložiť skúšky pred trojčlennou komisiou. Tak ak ste aj doštudovali ešte aj tak nie ste tým, čím by ste v skutočnosti chceli byť. Teória a prax v mnohých prípadoch nejdú celkom ruka v ruke. Počas štúdia by som prijala viac pedagogickej praxe (napr. naučiť sa vypisovať triednu knihu :‑) a množstvo dokumentácie v celom systéme školstva).
Stretávam sa často s tým, že pozíciu sociálnych pedagógov zastávajú sociálni pracovníci, hlavne na úradoch. Na školách si vystačia so špeciálnym pedagógom a psychológom. Najväčším darom pre mňa sú vysmiate, zvedavé oči mojich žiakov, ktorí keď ma vidia, hneď sa pýtajú čo máme dnes na pláne a objatie ako uznanie, že to čo robíte, robíte s láskou a pre nich. Dôležité je správne sa rozhodnúť a zložiť si pomyselné ružové okuliare. Pevné nervy.