Dve krajiny v jednom srdci

Vážení čitatelia, ak mi dovolíte, posledný príspevok by som pojal veľmi dramatickým a romantickým spôsobom, aby som aj vo vás vzbudil pocity, ktoré vtedy lomcovali mnou.

Celá Tharai, no najmä Sadakbari, sa so mnou lúčila pomaly, tak ako sa lúčia rieky, keď sa strácajú v hmle – bez veľkých slov, no s tichou vytrvalosťou, ktorá bolí viac než výkrik. Ráno bolo tiché a vlhké. Vzduch sa ešte nestihol rozhodnúť, či bude dňom alebo spomienkou. Nad ryžovými poľami sa vznášal opar a banánové palmy stáli nehybne, akoby aj ony zadržiavali dych. Kohúty spievali do rána, ktoré sa rodilo pomaly, a prach na ceste sa ešte len pripravoval na ďalší deň pod podrážkami detí kráčajúcich v nálade horšej než na popravu. Všetci vedeli, čo ráno prinesie, ale nikto sa neopovážil o tom povedať ani slovo.

Tharai – rovina, ktorá sa tvári pokojne, no pod jej povrchom pulzuje život. Horúci, voňavý, niekedy ťažký ako popoludňajšie slnko. Naučila ma dýchať pomalšie. Naučila ma počúvať ticho medzi slovami, keď žiaci hľadali anglické výrazy a ja som sa medzitým učil ich jazyk smiechu, hanblivosti a odhodlania. Naučila ma nové vône, chute a zvuky.

Škola stála na okraji dediny, natretá farbou, ktorú už dávno ohlodalo slnko. Riaditeľ sa preto rozhodol natrieť ju nanovo – vybral jagavú, mätovozelenú. V to nedeľné ráno sme so sestrou Anušou stáli pred čerstvo natretou stenou a na našich tvárach sa zjavil kyslý úškľabok. Strašný kontrast – odobral škole jej slávnostného ducha. Radšej som si zapamätal tú starú, bledú budovu. Korešpondovalo to s blednúcou spomienkou, a tak som si to chcel zachovať v pamäti.

Odchod sa nezačal balením kufra. Začal sa skôr – v momente, keď som si uvedomil, že toto miesto už nenosím len na podrážkach, ale aj pod kožou. Každý strom pri ceste, každý pes driemajúci v tieni, každé „namasté,“ ktoré sa ku mne sklonilo s dlaňami pri srdci, zrazu získalo váhu vážnosti.

Všetci okolo mňa – riaditeľ, rehoľné sestry, učitelia – sa čudovali mojim očiam, v ktorých sa od ranných hodín v určitých intervaloch trblietali slzy. Nevedel som krotiť emócie. Každá tvár mojich žiakov mi pripomínala určitú spomienku či zážitok. Do poludnia som sa držal statočne. Najhoršia chvíľa však nastala, keď som vstúpil do svojej triedy, k mojim štvrtáčikom.

Prvých pár minút som sa musel pasovať s prosbami, či neostanem ešte o týždeň dlhšie. Chceli sa mi poskladať na letenku naspäť, aj keby to bolo o mesiac neskôr – čím dlhšie s nimi zostanem, tým lepšie. Každý mi vyrobil pozdrav na rozlúčku. Nevydržal som to. Keď som sa s nimi lúčil, plakal som. Plakali aj oni. Bolo to ako z tragického romantického filmu.

Posledná meditácia po vyučovaní. Posledné nastúpenie na odchod k autobusom. Posledné rozlúčenie s klamlivou formulkou „Goodbye! See you tomorrow!“ (Dovidenia! Vidíme sa zajtra!). Moje oči boli sfarbené dočervena. Sestra Anuša ku mne pristúpila a nechápavo na mňa pozerala. Spýtala sa ma, prečo som vlastne plakal.

V tú chvíľu som si pomyslel, že títo ľudia sú hádam z kameňa. Každý z nich si totiž myslí, že pre Európanov je Nepál čoby kameňom dohodil – veď sem prídeš ešte raz. Páči sa ti tu. Si tu šťastný. Ja som však plakal, lebo som podvedome vedel, že týchto ľudí s veľkou pravdepodobnosťou vidím posledný raz.

Keď všetci odišli, odišiel som do svojej izby a začal sa baliť. Balenie vyprázdnilo izbu. Vyzerala tak prázdno, akoby tam ani nikto tie dva mesiace nebol. Mal som pocit, že som za sebou nezanechal nič – zvláštny temný pocit, ktorý sa miešal s pocitom, keď som tam prichádzal.

Prvé dni som chcel ísť domov, avšak teraz som bol na mieste, ktoré sa stalo mojím domovom, a nechcel som sa ho vzdať ani za svet. Volala ma realita, ktorá bola pre mňa transformovaná. Bol som zmätený.

Aby sa mi zmestili kartičky od žiakov, musel som nechať v Nepále jedny nohavice a košeľu. Nečítal som ich – chcel som si ich čítanie nechať na neskôr.

V pondelok ráno, keď sme so Samuelom a otcom Jomonom čakali na môj autobus do Káthmandu, som už mal iné pocity. Radoval som sa z cesty, ktorá ma čakala. Z hôr na severe, z ruchu Káthmandu, z nových príbehov. No zároveň som cítil, ako sa mi niečo ticho trhá v hrudi – tenká niť, ktorá ma viazala k juhu, k Sadakbari, k jej pomalým ránam a nekonečným popoludniam. Toto nebol koniec. Bol to začiatok lúčenia.

Cesta autobusom mi trvala 13 hodín. Bola to sama osebe dobrodružná skúsenosť – štrnásť osôb a štrnásť rôznych životných príbehov, smerujúcich za prepychom hlavného mesta, každý s iným cieľom a účelom.

Do rezidencie jezuitov v Javalakeli som dorazil o pol desiatej večer. Čakali na mňa s večerou. Pripili sme si na to, že som to celé prežil. Smiali sme sa. Ja som spomínal a oni ma dychtivo počúvali – akoby som prišiel zo zahraničia, z ďalekej krajiny. Aký je len svet podivne rozdielny, keď sa v jednej krajine tak mocne líšia miesta vzdialené ako Bratislava od Košíc.

Káthmandu ma prijalo inak než Tharai. Nie tichom, ale pulzom. Nie oparom nad poľami, ale prachom, ktorý sa dvíhal z ulíc a miešal sa s vôňou kadidla, výfukových plynov a čerstvého čaju. Po rovinatej pokore juhu pôsobilo mesto ako nádych po dlhom ponore – prudký, hlučný, živý.

Tri dni. Len tri dni, a predsa mali váhu malého života.

V stredu som bol pozvaný na St. Xavier’s College, Maitighar, aby som sa ako čestný hosť zo zahraničia zúčastnil každoročných výročných osláv. Oslavy výročia boli plné farieb, tanca, príhovorov a smiechu, ktorý sa niesol cez nádvorie ako zborový spev. Stál som medzi študentmi, učiteľmi a absolventmi – medzi minulosťou a budúcnosťou tej istej inštitúcie – a cítil som, že som súčasťou niečoho väčšieho, než je len jedno pôsobisko, jeden rok, jedna krajina. Vlajky sa jemne hýbali vo vetre a slnko sa opieralo o múry kampusu s takou istotou, akoby len na tejto inštitúcii záležalo, či obráni hrdosť a budúcnosť Nepálu.

Voľné chvíle patrili uliciam. A Kuberovi, môjmu kamarátovi a kolegovi zo Sadakbari.

S Kuberom sme kráčali bez presného cieľa, ako to robia ľudia, ktorí vedia, že sa ich spoločný čas kráti. Prechádzali sme popri malých obchodoch, kde sa suveníry leskli ako spomienky pripravené na odvoz. Prechádzali sme sa okolo majestátnych chrámov, kde sa prelínali nite časov minulých a práve prebiehajúcich, kde brahmani usedavo a vytrvalo vystierali ruky k almužne a modlitbe. Tam, kde sa na zemi bohovia dotýkajú jednoduchosti pánov sveta. Zastavovali sme sa na čaj, sledovali chaos križovatiek, smiali sa nad drobnosťami, ktoré by inde nemali význam. Rozprávali sme sa o budúcnosti, akoby bola jednoduchá a priamočiara – a pritom sme obaja vedeli, že sa naše cesty čoskoro rozdelia na opačné strany sveta. Napriek tomu som ho povzbudzoval v jeho malých bláznovstvách – chcel ísť študovať fyziku do Viedne. Veľmi som ho v tom podporoval. Tak trochu som si nahováral, že keby sa mi ho podarilo v budúcnosti vidieť, akoby to vo mne malo prebudiť zabudnuté pocity a spomienky. Po ničom inom by som asi ani v tej chvíli netúžil viac.

Slnko malo v tých dňoch zvláštne romantické odtiene pri západe. Bolo to posledné teplo, ktoré som si ukladal do kože pred návratom do zasneženej Európy. Sedel som na streche rezidencie, pozeral na obrysy kopcov obklopujúcich údolie a snažil sa zapamätať si svetlo – jeho farbu, jeho mäkkosť, jeho ticho pred zotmením.

V piatok som odlietal.

Letisko bolo menej poetické než rozlúčky v meste. Kov, rady, kontrola pasu, posledné pohľady. Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, Káthmandu sa zmenšovalo podo mnou na mozaiku striech a ulíc. Himaláje v diaľke pôsobili večne, ľahostajné k môjmu malému odchodu.

Sharjah bola medzistanicou medzi dvoma svetmi. Sedemnásť hodín na letisku – čas bez krajiny. Umelé svetlo, studený vzduch klimatizácie, hlasy v cudzích jazykoch. Pred šiestou ráno ma prebral hlas muezína z rozhlasu, vyzývajúci frázou „modlitba je sladšia ako spánok“ k rannej modlitbe. Spal som prerývane, s hlavou opretou o batoh, a v snoch sa mi miešali obrazy: deti zo Sadakbari, večerné rozhovory s otcami pri stole, nekonečné rozhovory so Samuelom, nákupy na tržnici, smiech na ryžových poliach.

Potom Viedeň.

Keď som vystúpil z lietadla, vzduch bol iný – ostrý, chladný, disciplinovaný. Žiadny prach, žiadne trúbenie, žiadne „namasté.“ Len tiché kroky po podlahe prázdneho letiska o pol dvanástej v noci a prvý náznak zimy, ktorá ma čakala.

A predsa som vedel, že Nepál zo mňa ešte dlho neodíde. Zostal mi v rukách, ktoré si zvykli na teplo iného slnka. V ušiach, ktoré sa naučili počúvať iný rytmus. V srdci, ktoré sa teraz muselo naučiť niesť dve krajiny naraz. Odnášal som si so sebou veľa – veľa spomienok, veľa skúseností, veľa nových priateľov a mnoho nových pohľadov na ten istý svet.

Mnoho vecí by som v živote urobil inak. To určite každý z nás. No sú veci, ktoré nebudem ľutovať až do posledného zatvorenia mojich očí. Že som poslal email s prihláškou na mobilitu do Nepálu. Že som sa dal na bláznovstvo, od ktorého ma mnohí odhovárali. Že som išiel proti prúdu. Že som vstúpil do lietadla smerujúceho do diaľav. Že som nestratil svoju iskru. Som neskutočne vďačný nepálskemu ľudu za to, že ma prijal. Som nekonečne zaviazaný mojej univerzite a fakulte za to, že ma takto podporila a vyslala na túto cestu. V neposlednom rade som vďačný mojej rodine a priateľom, ktorí na mňa celý čas mysleli. Ďakujem aj vám, drahí čitatelia – za podporu a trpezlivosť. No predovšetkým chcem poďakovať sebe: „Dal si to a ja som na teba neskutočne pyšný!“