Učiteľ, ťažký chlieb má

Každý z nás, kto má aspoň kúsok hrdosti vo svojom vnútri, sa rád pochváli svojou dôležitosťou. Každý z nás má niekde hlboko v sebe zakorenené, že musí zvyšok sveta presvedčiť o svojej výnimočnosti a nenahraditeľnosti (je to hádam až mocný, zvierací pud, ktorý nás takto drží pri živote). Každého z nás by hádam aspoň v najhlbšom kútiku duše, či sa už identifikujeme ako „egoistickí narcisi“ alebo nie, rád obalil sladkými motúzmi rečí, ako: „… a bez Agáty by sme tu nefungovali, pretože…“ alebo „…, pretože Lukáš je najdôležitejším členom nášho tímu!“, či hádam: „Ďakujeme, Eduard, ste jeden z najlepších pracovníkov, akých sme tu kedy mali.“ Nuž, je to tak – sme radi chválení. Avšak na to, aby sme boli pochválení, treba určité výkony.

Aj ja som predsa konštrukt tejto spoločnosti a ako zlatý retriever, verne čakajúci na hlášku „Kto je dobrý chlapec?“, tak aj ja čakám na pochvalu za niečo, čo som vykonal. Preto mi dovoľte, aby som vám čo najrealistickejšie a najkvetnatejšie opísal plody mojej práce.

Keď som študoval v Bystrici, jeden múdry učiteľ v súvislosti s praxou povedal: 
„Keď nastúpite do práce, budete mať predstavy o ideálnej pedagogickej činnosti. Trošku vám vstreknem 
realitu do krvného obehu. Ako novému učiteľovi vám predovšetkým dajú učiť aj také predmety, ktoré nikto 
učiť nechce. Plus nejaké zaujímavé aktivity, ako napríklad knižnicu alebo školský klub.“

Takže, aby som zbytočne nenaťahoval: okrem už predtým spomínaných tried, ktoré som vyučoval na dennej báze, dostalo sa mi pocty – a to byť triednym učiteľom štvrtého ročníka. Samozrejme, na polovičný úväzok – mal som odľahčiť triedneho učiteľa, brata Sawana, ktorý si v škole spĺňal svoju regentskú povinnosť v rámci praxe.

On chcel, samozrejme, využiť túto možnosť a odbremeniť sa na dva mesiace, takže okrem rodičovského združenia som mal na starosti všetko (dokonca aj na tom rodičovskom združení som lietal po triede sem a tam a udržiaval deti, ktoré tam museli sedieť počas celých dvoch hodín, pred ich rodičmi pokojné a vzorné; bola teda výzva).

Každý deň som mal s nimi hodinu biológie (science) a potom aj siedmu hodinu – nultú (zero hour), kde som okrem triednych záležitostí, absencií a nadchádzajúcich akcií učil mojich 44 zverencov, ako písať kurzívou (táto zručnosť nie je podstatná len z estetického hľadiska, ale výskumy potvrdzujú, že kurzíva ako jemná motorika napomáha pri rozvíjaní mozgu), čítali sme si spolu knihy (niektoré deti neprečítali za celý život ani jednu knihu… mám pocit, že sa k tomu približujú aj Slováci) alebo sme sa hrali „skautské hry.“

Spočiatku to bolo veľmi ťažké, ale postupne som sa naučil mená všetkých mojich žiakov, ich povahové črty a ich vrtochy. Samozrejme, že mi to dalo zabrať – veď porovnajte sami: rozdiely v nepálskej výslovnosti medzi menami Sustika a Swastika, Ridžan a Ridžuan, Pratik a Pradip či Pradik. Zažil som veľa smiechu zo strany detí, keď som spočiatku komolil ich mená na dennej báze.

A len toľko poviem – učiť čisto analogicky, bez akejkoľvek techniky, na ktorú vás pripravujú v európskych podmienkach, to je kumšt, počúvajte ma. Nevedel som, že sa v človeku ukrýva až tak veľa kreativity; prišiel som na to, že je ešte mnoho spôsobov, ako sa zdokonaľovať. Nuž teda, nie je na čo čakať. Hor sa do roboty!

Ďalšia zaujímavá aktivita, ktorú som dostal hneď druhý týždeň môjho pôsobeni a v Sadakbari, sa začala jedným nevinným rozhovorom. Rozprával som sa jedno utorkové popoludnie pri tradičnej šálke čaju o štvrtej na verande nášho domu s riaditeľom a vravím mu:

„Páni, dnes som zastupoval informatiku a môžem ti povedať: päť počítačov pre tridsaťdva detí sú strašné podmienky!“

On mi na to povedal: „Viem, robíme, čo môžeme, ale popravde, máme oveľa viac počítačov.“

„Naozaj?“ reagujem nadšene. „Tak prečo ich nepoužívame? Prečo nie sú spojazdnené?“

Jomon mi odpovedal: „No, máme ich totiž v sklade. Darovala nám ich univerzita, ale náš učiteľ informatiky je momentálne na maródke, nemá nám ich kto zapojiť.“ Potom sa uškrnul a povedal mi: „Vlastne, vieš čo? Môžeš ich zapojiť aj ty! Nie je to nič zložité – len zapojíš monitor k procesoru¹ a spustíš to. Začneš hneď zajtra.“

V sekunde som oľutoval, že som otvoril svoje veľké ústa. Toľko som sa ho naprehováral, že ja a počítače sa nekamarátime, že som v týchto veciach antitalent, že som naposledy doma na kávovare omylom odinštaloval program na mletie kávy, keď som sa snažil zmeniť hrúbku mletia – no nič nepomohlo. Môj osud bol spečatený.

Celý ďalší týždeň som sa po mojich troch ranných hodinách venoval ďalšie dve až tri hodiny denne počítačovej mágii. Bolo to hrozné. Za prvé, v počítačovej miestnosti nefungovali ventilátory a trieda sa nachádzala pod strechou. Za druhé, univerzita bola zlatá, že poslala takéto vybavenie do škôl, ktoré to potrebujú, ale z tridsiatich počítačov sa mi podarilo naštartovať iba desať. Za tretie, ja nie som technický typ, takže celý čas som v tej miestnosti, popri tom, ako som sa snažil zo všetkých síl tie mašiny naštartovať, používal mnohé „vybrané slová.“

Keď sa niektorý z okoloidúcich učiteľov zastavil, aby sa pozrel, čo robím, nahodil som extrémne zamyslený pohľad, vytiahol som až niekde z päty slová ako softvér, disk či riadiaca doska a oni boli vždy takí, že: „Áno, samozrejme, rozumiem!“ V skratke: ani ja, ani oni sme nevedeli, o čom hovorím.

Konečný výsledok: Po jednom týždni potenia sa, špiny, prachu, vybraných slov nižšej vrstvy slovanskej ľudovej jazykovej kultúry, jednom porezanom prste a stratených nervoch sa mi podarilo zvýšiť počet fungujúcich počítačov na programe² Windows XP na neuveriteľné číslo osem. Hanbil som sa, no riaditeľ bol radosťou bez seba. „Toto oslávime!“ hovoril. Ja som tomu nerozumel. Ešte som tam bol príliš krátko na to, aby som sa dokázal tešiť z takýchto maličkých víťazstiev.

Neskôr, keď som zabudol na moje trápenie v počítačovej miestnosti, som opäť nechal svoje ústa povoliť uzdu fantázii a nejako zo mňa vyletelo, že ako učiteľ prírodných vied tu nemám prostriedky na realizáciu výskumnej činnosti so žiakmi. Na druhý deň ráno ma čakal otec Manu s hrdzavým kľúčom v rukách pred zborovňou. Pýtam sa ho, čo to je. Odpovedal mi, že kľúč od laboratória. My máme laboratórium? Áno, máme, len je trošku zanedbané.

Tak to bola prvotriedna lož, pretože „trošku zanedbané“ je fráza na škále od dva dni neoholenej brady (dvadsiatka) až po deväť týždňov zabudnutý obedár v tretiakovej školskej taške. Po otvorení dverí laboratória by som radšej s otvorenou náručou vítal ten obedár. Podľa vrstvy prachu som usúdil, že sa tam nepracovalo minimálne od augusta.

Otec Manu mi ukázal zbierku preparátov, pomôcok a chemikálií, ktoré má škola k dispozícii. Bola to úctyhodná zbierka. Problém bol v jednej závažnej veci – nikto nevie, ako sa čo používa. Učitelia boli vyškolení, ako učiť, nie však ako učiť inkluzívne; na to nemáme kapacity. A tak tam určité veci stoja už hodné roky. Niektoré aj desaťročia. Napríklad také nádherné mikroskopy.

Hovorím vám: zo 14 mikroskopov bolo 10 vyrobených v čase, keď Gándhí ešte rečnil v Dilí. Takže nanovo – každý deň po škole nastalo čistenie šošoviek, preverovanie, čo funguje, a čo nie. Týmto by som sa veľmi chcel poďakovať všetkým mojim vyučujúcim na vysokých školách, ktorí s nami preberali mikroskop ako aparatúru – vždy som tvrdil, že takúto vec nikdy nebudem potrebovať, lebo aj druhák vie, ako operovať s mikroskopom.

Keď som však 43-ročnému učiteľovi biológie vysvetľoval, ako sa starať o mikroskop a čo sa kde nastavuje, cítil som sa veľmi privilegovane z pohľadu mojich študijných možností a doteraz nadobudnutých informácií. Ďakujem vám!

Neskôr sa Samuelovi dokonca podarilo spojazdniť aj teleskop. Slávnostne sme potom večer s ostatnými otcami odsledovali nádherné krátery na nepálskom Mesiaci, pretože podľa slov jedného z otcov: „Európsky Mesiac musí byť nudný, nepálsky je predsa kultúrne bohatší!“ Možno mal pravdu – tam ho niektoré kultúry ešte stále uctievajú. Na tej kráse teda asi niečo bude.

Okrem iného som robieval dozor na rôznych akciách – keď boli zhromaždenia alebo súťaže, sedel som medzi deťmi (doslova v tureckom sede), aby sa nezhovárali. Mal som ich takto vždy na dosah. Potom sme sa so Samuelom v posledných týždňoch starali o prípravy (naozaj sme to mali pod prstom my – 25 a 19roční pubertiaci) na športový deň. Kosili sme trávnik, navrhovali a realizovali sme značenie bežeckej trate, Samuel vykopal jamu na skok do diaľky, vymýšľali sa súťaže pre mladších žiakov, dolaďovali sa chybičky krásy s pánom riaditeľom v už existujúcom programe. Aj ten sme, nečakane, koniec-koncov mali na starosti. Ale v každom prípade som si to užil ako nikdy. Po všetkých tých starostiach aj tak prevážili tie šťastné detské tváre a radosť.

Ani neviem ako, deň odo dňa, týždeň od týždňa sa mi ten čas kráti. Nezastaviteľne sa blížim k realite – o chvíľu sa môj pseudoživot skončí a aj sa na takúto vec, či chcem, či nie, musím pripraviť. Bože môj, ja som taká citlivka!

 

• • •

 

---

Odborné poznámky redakcie: 
¹ K počítačovej skrini. (Nie priamo k procesoru. To sa ani nedá.) 
² Operačnom systéme. (Program je buď algoritmus vyjadrený (najčastejšie slovne) zdrojovým kódom, alebo hovorovo „aplikácia.“)