Od školskej brány v Deonii po rangoli v Sadakbari

Takže konečne som docestoval na juh. Nie tak úplne na miesto môjho pobytu, ako som si myslel. Šofér, ktorý na mňa čakal, totiž nebol otec Jomon, ale šofér z inej školy, ktorý ma síce doviezol na miesto, ktoré sa volá St. Xavier School, avšak v meste Deonia. Tam som sa dozvedel, že po mňa prídu o pár hodín; zatiaľ si mám oddýchnuť po ceste a osviežiť sa. S miestnym riaditeľom som si prezrel školu. Povedal mi o plánoch na rozšírenie a výstavbu novej školy. Okolo piatej sa v areáli objavila dodávka, z ktorej vystúpili dvaja páni odetí v uniformách – otec Viktor a brat Sawan. Tí ma už konečne dopravili do Sadakbari. Nasledovalo privítanie a oboznámenie sa s novým prostredím, ľuďmi a povinnosťami.

Miesto môjho pobytu na nasledujúcich sedem týždňov vyzeralo dobre, treba však podotknúť, že životné podmienky sa trošku líšia od tých našich. Hneď po príchode do mojej izby som mal pocit, že som v centre natáčania nového dielu Oggy a šváby, pretože sa mi v izbe potulovali traja nezvaní podnájomníci. Tých som sa zbavil okamžite, takisto niektorých pavúkov. Čo však robiť s gekonmi? Tých sa len tak ľahko zbaviť nedá! Zmieril som sa s faktom, že mojimi novými spolubývajúcimi sú dvaja gekoni, a dal som im mená – Shiba a Mašejla. Nakoniec sa z nich stali moji spoločníci. Ráno pred budíkom škriekajú silnejšie ako budík a nedokážem si predstaviť deň bez toho, aby som Shibu nevyrušil z príjemného spánku v mojich ponožkách alebo spodnej bielizni. Moskytiéra nad mojou posteľou ma chráni pred komármi. Tie potvorky mi sajú krv len z nôh, vyššie ako lýtka sa zatiaľ neodhodlali. Ešteže tak.

Musel som sa naučiť umývať po ázijsky – vedro so studenou vodou, malá krhlička a ide sa! Je to šetrné k prostrediu, neminieš toľko vody ako zvyčajne – doma sa sprchujem aj 15 minút, a tu 2 minúty aj s osušením. O čili v každom možnom jedle, dokonca aj v čaji s mliekom, radšej ani nehovorím.

Ale dosť negatív – tých je tu minimálne množstvo v porovnaní s pozitívami. Napríklad každodenný pohľad na mangové a banánové háje, v ktorých pozadí sa rozprestierajú ryžové polia, je na nezaplatenie. Koncerty miestnej fauny sú neporovnateľné s tými našimi – od rána až do neskorého večera sa striedajú vtáky, papagáje, žaby, hmyz a občas je počuť aj zatrúbenie slona. Kuchyňa a pochutiny, ktoré tu máme, sú síce pikantné, ale plné nových, neprebádaných chutí. Mnohé druhy zeleniny, ktoré tu pestujú, som nikdy nevidel na Slovensku. Napríklad zelenina iskus by sa mala preložiť ako chayota jedlá, pritom som o nej nikdy nepočul. Alebo zelenina bhindi, po anglicky lady’s fingers/okra, teda ibištek jedlý. Takže som sa ekvivalenty mien ani nesnažil hľadať – naučil som sa názvy miestne.

Radosť môže človek čerpať aj z maličkostí, ako je jedenie skutočných divokých banánov, ktoré sú plné semien. Kto môže povedať, že jedol banány so semenami? Samuel, nový dobrovoľník z Talianska, povedal o banánoch myšlienku, ktorá mala väčšiu hĺbku, než sa zdalo: „Of no use is sweetness, if it is seedless.“ Týmto výrokom vystihol celú filozofiu.

Prechádzať sa po bazare – tržnici, sledovať ľudí, ako po hruď vo vode chytajú ryby, deti kúpajúce sa v rieke, prebiehajúcu ryžovú žatvu či stáda vodných byvolov zháňané podvečer naspäť domov – to sú skutočné zážitky, ktoré sa vrývajú do pamäti.

Do školského prostredia som dorazil akurát na začiatok vyučovania po sviatku zvanom Dashain – oslavy trvajú 15 dní, vyučovanie bolo prerušené len na 8 dní. Počas tohto sviatku sa po celej krajine stavajú vysoké bambusové hojdačky ping, ľudia sa na nich hojdajú, vykrikujúc heslá typu „tsa‑tsa huy!“ (výkrik radosti) alebo „Dashey ayo!“ („Sviatok Dashain započal!“), privolávajúc šťastie do života. Jasné, že som sa aj ja pohojdal. Ďalej si na čelo robia znak šťastia a prosperity zvaný tika, zvyčajne červenú bodku. No jasné, že som si ju dal spraviť aj ja.

Deti mali prvý deň povolené vymeškanie z dôvodu cestovania (ak boli na oslavách u rodín vo vedľajších dištriktoch). Prvý deň som teda stretol len asi trištvrte žiakov. Prvý týždeň bol pre mňa dosť náročný. Mladšie deti nechápali koncept belocha, prirodzene hnedých vlasov a modrých očí, takže 20 minút z hodiny sme venovali tomu, že som im vysvetľoval, odkiaľ som, čo tu robím a ako dlho tu ostanem.

S riaditeľom som mal dohodnuté, že budem vyučovať vyššie ročníky, no ako som už spomínal, tu sa veci menia – plány sú tu živé organizmy, ktoré podliehajú neustálej evolúcii. Takže ročníky môjho každodenného pôsobenia sú druhý, štvrtý a šiesty (vďaka Bohu a bohom za jedno splnené kritérium). Okrem toho často suplujem aj iné triedy a predmety. Už som ošľahaný vetrom a nič ma len tak neprekvapí. Teda okrem suplovania nepálskeho jazyka – tam prehrávam na plnej čiare a žiaci učia mňa. Sú veľmi zvedaví a pýtajú sa ma na každý možný detail môjho života.

Po týždni sa začali druhé sviatky – Diwali. Sú to sviatky svetiel a spojenia s bohmi. Pred každým domom zbožní veriaci tvoria ornamentované kruhy zvané rangoli, ktoré slúžia ako portály pre božstvá, aby mohli vstúpiť do domácností. V nedeľu pred začiatkom prázdnin sme mali v škole súťaž v tvorení rangoli, takže žiaci preukázali svoje schopnosti a načerpali inšpiráciu pre vlastné domáce výtvory.

Domy sú vyzdobené ako počas Vianoc na Západe – elektrickými svetielkami. Čím viac, tým lepšie. Chudobnejšie domácnosti zdobia dom olejovými lampami diya. Na tretí deň sviatkov sa chodí spievať Deusi re (podobné ako „Christmas caroling“), tancuje sa okolo rangoli a spievajú sa rôzne piesne. Chodí sa od domu k domu a spevácke skupiny dostávajú odmenu. No jasné, že som so šamanom trsal aspoň v ôsmich domoch! Vďaka belochovi v skupine sme zarobili „ťažké peňáze“ – šaman ma vychválil ako najprínosnejšieho člena.

Školský sekretár a pokladník (moji noví kamoši), Hitesh a Pralad, ma každý deň vzali na exkurziu po dedine. Ukázali mi tržnicu, miesta, kde sa najlepšie chytajú ryby, kde sa bude konať zábava mela v posledných dvoch dňoch festivalu. Posledný deň sa uctieva boh slnka – pri západe slnka sa z každej rodiny jeden zástupca postaví s obetou v rukách do rieky na mieste konania meli, ostatní členovia komunity do rieky vstupujú a polievajú obetu vodou zo svojich dlaní. Všetci sú obrátení smerom k západu a stoja v rieke až do západu slnka. Ráno sa obrad opakuje pri východe slnka. Tento sviatok sa volá Chhath puja. A áno, tipuješ správne – aj ja som sa zapojil. Hral som hry, užíval si kolotoče a trsal až do východu rannej zore.

Začiatok bol teda pomerne pokojný a plný zážitkov. Odvtedy škola pokračuje nepretržite. Víkend tu trvá iba jeden deň – sobota. V nedeľu sa deti vracajú do školy. Vyučovanie sa začína o 9:30 rannou meditáciou. Po meditácii sa učí klasicky ako u nás – vyučovacia jednotka má 40 minút. Škola sa končí o 15:00, pričom každý deň, okrem piatka, majú žiaci nultú hodinu do 15:30. Tam si s triednymi učiteľmi môžu dokončiť nedokončené úlohy, nacvičovať na súťaže alebo – ako v posledných týždňoch – nacvičujú pochodovanie na športový deň.

Novinka pre mňa bola, že žiaci sú rozdelení do štyroch „houses“ (školských skupín/klanov – farby ako červená, zelená atď.). Keď prebiehajú školské zhromaždenia, žiaci sa zoraďujú podľa tried alebo housewise, teda podľa klanu. V týchto housoch sa starší študenti na čele s house captainom starajú o poriadok a učia najmladších členov pravidlám školy. Prirovnávam to k fakultám v Harry Potterovi – klasický britský systém.

Deti (a ľudia všeobecne) sú veľmi zvedaví na západný spôsob života. Najčastejšie sa pýtajú:

Student: “How old are you?” 
Matthew sir: “I’m 25 years old.” 
Student: “Are you married?” 
Matthew sir: “No, I’m not.” 
Student: “Why?”

A keďže sa mi nechce desaťročným deťom, ktoré tomu aj tak pravdepodobne nebudú rozumieť (pretože ani dospelí to nechápu), vysvetľovať, že na Západe je normálne brať sa po dvadsiatke či dokonca v tridsiatke, nechávam to tak. Pre nich je to nepredstaviteľné – podľa ich zvyklostí by som už mal mať dve deti a postavený dom (v mojom veku ideálne z hliny). Inou možnosťou je „dohodnuté manželstvo“ – rodičia ti nájdu ženícha/nevestu a hotovo. Chlapci v kancelárii vravia, že nájsť pravú lásku je ťažké, takže čakajú, kedy im o dva až tri roky rodičia nájdu nevestu. Pre mňa je to ťažko pochopiteľné…

Takže tak. Nabudúce sa už trochu bližšie priblížim k mojej dennej aktivite. 😀