Medzipristátie v Káthmandu

Takže, ako som hovoril, pristávanie vo mne prebudilo inštinkt prežitia. Počas pristávania sme mali síce slabé, no zato vytrvalé turbulencie. Slnečné lúče sa v okamihu klesania nad Kathmandu premenili na husté, čierne mračná plné dažďových sĺz, ktoré narážali o konštrukciu lietadla a dunivo dorážali do malých okienok, vďaka čomu bola viditeľnosť obmedzená (cez hustú hmlu a dážď aj tak nebolo vidno skoro nič).

Hovorím si: „Bože, veď rob niečo, však ja tu nejdem na dovolenku! Ja tu idem pomáhať. To by si mohol tento let ušetriť.“ Nakoniec sa nám podarilo šťastlivo pristáť.

Po pristátí sme prešli rýchlou kontrolou. Pri okienku na potvrdenie víz sa ma príjemná postaršia pani opýtala pár otázok, posledná znela asi takto: „Prečo ste sa rozhodli vycestovať práve do Nepálu?“ Na čo som jej v skratke vysvetlil podstatu mojej svetobežníckej aktivity. Pani sa pousmiala a s hrdosťou vrazila pečiatku do môjho pasu. Presne do stredu — však prečo použiť prvé stránky, však?

Následne som si aktivoval svoju nepálsku SIM kartu, aby som si prečítal inštrukcie, ktoré sa priebežne menili. Namiesto otca Jomona, ktorý sa mal pre mňa dostaviť podľa pôvodného plánu, sa podľa „týždeň starého“ plánu mal dostaviť otec Ajay. Ten sa však podľa „päť minút starého“ plánu dostaviť nemohol, a tak poslal komunitného šoféra.

Vydal som sa k prvému človeku, ktorý sa ako jediný neusmieval na cudzinca, belocha, ktorý sa objavil v jeho blízkosti. Intuícia nesklamala. Na otázku „Are you driver from Saint Xavier School?“ som dostal odpoveď typu pokývania hlavy zo strany na stranu v indicko­‑nepálskom štýle. V okamihu schmatol môj kufor a o necelú minútku som sedel v aute s pánom, ktorý nevie po anglicky, nemal som šajnu, či to je ten správny človek a ani som nevedel, či ideme správne. Odľahlo mi, keď sme po pätnástich minútach cesty prechádzali popod bránu areálu s nápisom „St. Xavier School, Jawalakhel.“

V rezidencii jezuitov, kde som mal pôvodne stráviť tri dni (slovo pôvodne je veľmi podstatné), ma očakával majordómus John a otec Ignatius. Otec Ignatius, približne osemdesiatročný príjemný starší duchovný, mi vysvetlil všetko okolo domácnosti, kedy sa podáva jedlo a kedy sa vrátia ostatní členovia komunity.

Na večeri sme už boli traja – otec Ajay dorazil a zároveň ma dorazil novinkami ohľadom môjho pobytu. Podľa jeho slov som prišiel práve včas, bude totiž treba pomáhať.

„Pomáhať? Ale s čím?“ pýtal som sa nechápavo.

Ako som sa dozvedel zo správ mojich drahých spolužiakov, na prednáške pani dekanky Peterkovej, ktorej som sa už ja nezúčastnil kvôli šesťtisíckilometrovej vzdialenosti (táto výhovorka by mohla zabrať), pani dekanka vtipkovala, parafrázujem: „Váš spolužiak — ten, ktorý išiel do Nepálu — by nemal plnohodnotný výlet, keby tam nezažil nejaký prírodný živel.“ A veru mala pravdu. Všímavému oku čitateľa neuniklo, že počas môjho príletu pršalo. Pravdou je, že pršalo celý deň pred mojím príchodom bez prestávky, potom pršalo celý deň počas môjho príchodu, taktiež nepretržite.

Prirodzene, v Nepále nastali po takom množstve vody zosuvy pôdy a tie následne spôsobili rozsiahle záplavy. Takže v prvom rade bolo treba pomôcť ľuďom, ktorí žijú v okolí riek.

Našťastie, v Káthmandu sa nevyskytli žiadne závažné škody. Horšie to bolo s mojou destináciou – okres Jhapa a špeciálne dedina Sadakbari, kam som smeroval, boli kompletne pod vodou.

Takže môj odchod sa odložil približne o tri dni, aby sme zhodnotili, ktorou cestou, hlavne bezpečnou, by som sa mal vydať. Autobus nepripadal do úvahy, keďže mnohé cesty boli zatarasené, zaplavené alebo ich doslova zmietli zosuvy a voda.

Počas môjho pobytu mi teda bolo odporúčané, aby som si oddýchol a pripravil sa na nasledujúci čas v mojej budúcej škole. Svoj čas som teda využil nasledovne – dopoludnia som si pripravoval materiály pre budúcu výučbu, po obede som cestoval po meste a užíval si architektúru a pamiatky, ktoré mi hlavné mesto ponúkalo.

Prvý deň som sa iba prechádzal ulicami, aby som pochopil, ako funguje doprava v meste. Nepochopil som, ako funguje doprava v meste. V tomto štáte funguje doprava inštinktívne, sama od seba a podľa aktuálnej nálady účastníkov cestnej premávky. Takže to by sme mali.

Druhý deň som sa vybral do chrámu Pashupatinath, kam som sa pôvodne chcel dostať hromadnou dopravou. Aby ste sa niekde dostali autobusom (prerobenou dodávkou pre dvanásť osôb, do ktorej sa zmestí aj tridsať – úplne v pohode, to vám vravím ako očitý svedok) v Káthmandu, musíte si ho najskôr zastaviť, potom zistiť, kam vlastne ide a potom stopovať ďalší, pretože tu je viac ako osemdesiatpercentná pravdepodobnosť, že autobus ide úplne iným smerom.

Takže najistejšia preprava – nohy. Kráčať na niektoré miesta, námestia či k niektorým pamiatkam trvalo aj viac ako tri hodiny. Ale malo to aj svoje výhody.

Nemôžem o sebe povedať, že som narcis alebo niečo také (hehe), ale predsa – beloch v krajine, kde to nie je až taká bežná vec, si užíva „aura harvesting.“ Proste som bol stredobod pozornosti a bolo to citeľné.

Vtipné bolo, keď som sa na prechode stretol s jednou pani, ktorá mala slúchadlá a slnečné okuliare. Akonáhle spozorovala, že moja farba pokožky je totožná s jej, hneď začala komunikáciu, pretože vedela, že sa dohovoríme po anglicky. Podľa prízvuku pravdepodobne Nórka. Vtipné je, že v cudzine nezáleží na národnosti, ale na angličtine, a či sme Nóri, Francúzi alebo Taliani, naše kultúry sú si v mnohom bližšie ako tá ázijská. A to nás po dlhom odlúčení od „európskeho materského lona“ v cudzej kultúre robí šťastnými.

Opačným dopadom tohto efektu bolo, že kamkoľvek som sa dostal, pri akejkoľvek pamiatke, na akomkoľvek námestí ma zastavil nejaký predavač s najväčšou zbytočnosťou známou človečenstvu alebo sprievodca s pravou licenciou v angličtine, ktorý mi spraví podrobný výklad.

Takýto jeden fiškus si ma odchytil na Patan Durbar Square. Nonšalantne sa ku mne priplichtil zozadu a spýtal sa, či nepotrebujem povysvetľovať nejaké veci. Vravím si v hlave: bolo by to aj fajn, hádam nebude žiadať až tak veľa. Zaplatil som 1 000 rupií (6 eur) za vstup na námestie, ktoré je, mimochodom, pre domácich zadarmo (čo už, mohol som použiť moje štyri nepálske frázy, ale farbu kože nezapriem).

A ujo že: „Where are you from?“ 
Ja: „I’m from Slovakia.“ 
Ujo: „Ah, yes, Czech Republic. I had people from Czechia one month ago. Nice people. For Czech people, only 3 000 rupees.“

Vravím mu, že som študent a že toľko nedám. Namasté, vidíme sa inokedy. 
Tak za mnou začal kričať, že spustí na „dvojku,“ že Indom dáva za 2 000 rupií. Zasmial som sa a pokračoval som ďalej.

Alebo — istá babička predávala na rovnakom námestí náušnice a náhrdelníky. „Príjemná pani, staré tety neklamú, pôjdem ku nej,“ hovorím si. 
Videla ma prichádzať bližšie k jej stolu, hneď mi prisunula stoličku na sedenie počas prezerania tovaru a hovorí: 
„Eberi think on dis tejbl, 100 rupies!“

Vravím si: čistá fantázia, nakúpim náušnice mame, sestrám, kamarátkam. Začal som vyberať, vybral som aj náhrdelníky a už som išiel platiť, keď sa babička rozhovorila: 
„Yes, bat sr, dis ril blu onix, 2 000 rupis… and dis irin is from Godes protektiv Lakshmi – tajger stone, 1 000 rupis… dis šerpa kolar, 3 500 rupis…“

Tak som sa jej opýtal, ktoré veci sú naozaj za tú cenu, ktorú mi prezentovala a tie drahé som jej nechal v rukách. 
Zrazu začala starenka spúšťať ceny, akoby šlo o život. Skoro padali slzy.

Pravda je taká, že žiadna fixná cena tovaru v týchto stánkoch neexistuje. Keď vidia prichádzať quireyho (bieleho alebo modrookého cudzinca), snažia sa z neho vymámiť čo najvyššiu sumu. 
Našťastie ma o tom poučili Jezuiti už prvý deň, takže v mnohých ohľadoch som dokázal „prekabátiť systém.“

---

Ukážkový príklad:

Nemenovaný príťažlivý a šarmantný quirey sa vyberie nakupovať náhrdelník „sherpa collar“ na Patan Durbar Square. 
Pri prvom stánku si všimne pekný exemplár a spýta sa na cenu. 
Predavač č. 1 odpovie: 4 000 rupií.

Cudzinec prejaví veľký záujem o predmet, no cena sa mu zdá príliš vysoká. Otočí sa na odchod. 
Predavač č. 1 začne spúšťať cenu až na 2 000 rupií. Cudzinec aj tak odíde.

Zastaví sa pri stánku o kus ďalej — najlepšie na druhej strane námestia. Zbadá rovnaký predmet a pred predavačom č. 2 si nahlas povzdychne, že rovnaký kus videl vedľa za 2 000 rupií. 
Predavač č. 2 mu okamžite ponúkne cenu 1 500 rupií.

Cudzinec chvíľku váha (iba zo slušnosti), v skutočnosti vie, že sa dostal na reálnu cenu bez quirey prirážky — a tak predmet kúpi.

Toľko k môjmu šafáreniu s financiami.

---

No späť k môjmu pobytu. Môj predĺžený pobyt v Káthmandu sa skončil v stredu 8. októbra, keď som opúšťal mesto s leteckou spoločnosťou Buddha Air smerom na juh.

V utorok sme mali v dome Jezuitov poslednú večeru – rozlúčkovú hostinu so mnou. Pozvaných bolo dokopy až šesť hostí (päť indických kňazov a jeden slovenský nekňaz). Večera prebiehala vo veľmi pozitívnej atmosfére; servírovali sa tri chody, podávala sa miestna ryžová pálenka a o smiech rozhodne nebola núdza.

Otec Ajay ma nakoniec upokojil, že Buddha Air je najbezpečnejšia voľba počas tohto obdobia nestability ciest – najmä preto, že posledná nehoda tejto spoločnosti sa stala v roku 2020. Takže mám vraj byť v kľude. 
Okrem toho ma ďalej „ukľudnili“ informáciami o juhu republiky: hady, slony, komáre prenášajúce choroby či miestne pochúťky ako riečne slimáky (ktoré by ani oni nezjedli, ako mi bolo neskôr povedané).

Na druhý deň ráno som sa rozlúčil so všetkými v dome. Ten istý zhovorčivý a príjemný šofér, ktorý ma vyzdvihol pred piatimi dňami, ma opäť viezol na letisko. 
Pred odchodom ma upozornili na dve veci:

1. je tu 90 % pravdepodobnosť, že miesto nástupu do lietadla sa zmení;
2. občas sa stáva, že kontrola zlyhá a vedľa seba sa ocitnú brány do dvoch miest – Bharatpur a Bhadrapur.

Ľudia si ich často mýlia a ak práve kontroluje brigádnik, ktorému je úprimne jedno, či preletíš celú republiku alebo nie, máš smolu. A teraz – keď si to mýlia domáci, čo takí cezpoľní? Čo takí „slovenskí Česi“ ako ja, ako by povedal pán sprievodca na Durbar námestí?

Pre istotu som sa spýtal jednej domácej pani, ktorá cestovala, aby mi poradila. A predstavte si – poslala ma na zlý gate. Mal som ísť smer Bhadrapur, no ja som už takmer spokojne nastupoval do letiskového autobusu smer Bharatpur. 
Ešteže tam v ten deň boli všímaví brigádnici, ktorí ma okamžite poslali na správne miesto.

V malom lietadle, asi o veľkosti väčšieho autobusu, som sa teda premiestnil do Bhadrapuru. Meškanie bolo na nepálske pomery minimálne – iba 1 hodina a 47 minút.

V lietadle som sa počas tohto času porozprával s Prabinom, spolusediacim. Dozvedel som sa o možnostiach v Austrálii, že aj tam hľadajú učiteľov a že mi „dohodí job.“ 
„We will see,“ odpovedám mu s úsmevom.

Po úspešnom štarte nasledovalo mojich 47 minút technického šlofíka. Jediné, na čo som nebol pripravený, bola facka od matky prírody po vystúpení z lietadla – 37 stupňov, slnko pálilo priamo do očí a už z diaľky som cítil budúce štípance od komárov. Nevadí, prežijeme.

Tentokrát ma na tomto letisku čakal usmiaty šofér s menovkou v rukách, ale niečo mi na ňom nesedelo. Nebol to totiž človek, ktorý mal po mňa prísť…

 

(pokračovanie už čoskoro…)