Prvý krok do Nepálu

Mnoho príbehov začína nejakým zaujímavým zvratom udalostí. Tí, ktorí ma poznajú dlhšie ako tri týždne, vedia, že fráza „život à la New York Times bestseller – tragikomické dielo“ vystihuje moju existenciu celkom presvedčivo. Niekedy neprejde ani len týždeň bez toho, aby som prežíval nudný život klasického smrteľníka – proste sa niečo prihodí a ja som „prekvapený,“ pretože som to „vôbec nečakal.“ Musím sa však priznať, že životná situácia, do ktorej som sa dostal teraz, ma zasiahla naozaj nečakane. Ale fakt, naozaj!

Na začiatku letného semestra 2025 mi pristála v poštovej schránke pozvánka na vyplnenie dotazníka ohľadom „mobility v Nepále.“ Veľmi pútavo napísaná správa v zmysle možnosti vyučovať v cudzej krajine ku mne prehovárala skôr v tóne prosby o pomoc. Pýtal som sa mojich kamarátov, či si podali žiadosť, pretože mňa to oslovilo hneď od začiatku. Čo som nečakal, boli vyčítavé pohľady a otázky štýlu „Ty tam vážne chceš ísť?“, „Ty si kréééééjzyyyyy!“ alebo frázy typu „Keby to bolo v inej krajine…“ Ja som sa týmito rečami, samozrejme, nedal odhovoriť a prihlášku/dotazník som odoslal. Nedočkavo som očakával odpoveď, ktorá sa ku mne nedostavovala v najbližších dňoch. Sám pre seba som si pomyslel, že asi vybrali niekoho iného. Jedna kamarátka poslala žiadosť tiež, no ani jej sa nikto neozval, takže som túto kapitolu uzatvoril a život plynul ďalej. Pravdaže, neskôr som sa dozvedel, že dôvodom bola snaha dať uchádzačom čo najviac času, aby sa mohli rozhodnúť a prihlásiť.

Po ukončení vyťažujúceho letného semestra (nie, nepreháňam, takže dúfam, že to páni redaktori nevymažú) som sa vybral do mojej Mekky – miesta môjho odpočinku, prechodného pobytu v Dalmácii – na letnú brigádu do Chorvátska. Predtým som, samozrejme, musel pobehať po lúkach a pasienkoch v Mútnom, pochytať chrobáky na diplomovku, zbalil som zubnú kefku, plavky a šľapky – a hor’ sa do práce.

Niekedy na začiatku júla som si po práci našiel správu od Naty (spolužiačka, kamarátka a horúca adeptka na doktorandské štúdium). V správe sa písalo, že jej prišiel mail zo školy, že ju berú na stáž do Nepálu. Super, wau, gratulujem a tak ďalej. Pýta sa ma, či neprišlo niečo aj mne, tak som si skontroloval mail. A ozaj – správa, že postupujem do ďalšieho výberového kola, tam sedela, čakala poslušne na mňa, kedy sa uráčim otvoriť elektronickú poštovú schránku v nádeji, že keď nastane tá chvíľa, ešte nebude neskoro.

Spolu sme sa teda s pánom prodekanom, doc. Frištákom, dohodli na spoločnom mítingu online. Prvý míting bol hlavne orientačný – pán docent nám povedal, o čo sa jedná, aké máme časové možnosti, čo by nás mohlo prípadne čakať v destinácii vopred zvolenej. Nebudem klamať, keď poviem, že sme si po mítingu s Naty zavolali a skonštatovali sme, že sme pravdepodobne jediní študenti, ktorí sa na túto stáž podujali. Čo dodať – „krééééééjzýýýýý pípl“ sa len tak netvoria, je potrebná dávka disciplíny a práce, aby sa človek dostal tak ďaleko.

Každopádne, veci sa trošičku zvrhli, karty sa premiešali a na treťom online stretnutí aj s pánom riaditeľom školy, kde sme mali ísť na mobilitu, som sa stretol iba ja – ironicky, prvý a posledný kandidát. Bolo to vtipné, pretože na mítingu sme boli štyria: Dr. Fr. Jomon Jose, S.J. (riaditeľ St. Xavier’s School in Sadakbari), prof. PhDr. Branislav Pupala, CSc., doc. RNDr. Vladimír Frišták, PhD., a v neposlednom rade Bc. Matúš Zavodančík, čiže moja maličkosť (čo sa titulov týka). Počas telefonátu sa viac­‑menej rozhodlo o mojej budúcej činnosti – čo bude náplňou mojej mobility, čo všetko by som mohol učiť a aké aktivity by som mohol podniknúť.

Čas plynul, bolo treba vybavovať veci ohľadom odchodu. V auguste som začal postupne vybavovať veci, aby som nestrácal čas. Najskôr som začal riešiť očkovania, s čím som nemal veľa práce. Ambulancia pre cudzokrajné choroby a cestovnú medicínu vo Fakultnej nemocnici v Trnave mi poradila so všetkým, lekári mi odporučili určité očkovania a opatrenia. Potom som začal riešiť letenky a poistku. Nakoniec, asi päť dní pred odletom, som si požiadal o víza, ktoré sa aj tak vybavujú po pristátí/príchode do krajiny. Inštrukcie v skratke zneli: „Majte prichystané doláre, o ostatné sa postaráme my!“

Naivne som si myslel, že najťažšie bude postarať sa o všetky tieto záležitosti. Mýlil som sa. Zabudol som na podstatný aspekt môjho života. Zabudol som… na rodinu!

Chápem, niektorí z vás si práve teraz povedali: „Čo? Však nie je ženatý, má dvadsaťpäť (starý, STARÝ hovorím), môže si robiť, čo chce.“ To však nechápete, z akého prostredia pochádzam. Som veľmi vďačný za rodinu, v ktorej som vyrastal. Všetci sme si blízki, zdieľame spolu všetko – od najdrobnejších maličkostí cez radosti až po ťaživé a bolestivé situácie. A to je ten problém.

Mojej mame som informáciu, že odchádzam na stáž do Nepálu, oznámil cez mobil, keď som bol ešte v Chorvátsku. Povedzme, že som jej dal primeraný čas na to, aby sa psychicky pripravila. Zvládla to bravúrne – musím ju pochváliť. Ostatní členovia rodiny brali novinu s nadšením. Najťažšia vec ma však ešte len čakala – ako to povedať mojej 73­‑ročnej babke Julietke?

Matriarcha nášho rodu má pod palcom v podstate tri domácnosti; túto informáciu sme jej však úspešne tajili skoro dva mesiace. Keď som bol však na základnej škole, kde som si mal odkrútiť moju pedagogickú prax, oznámiť, že praxovať nebudem, a musel som argumentovať prečo, informácia sa v ušiach ľudí rozniesla ako plameň.

Po krátkej rodinnej porade, ktorá sa konala v čase, keď Julietka už dávno spí (20:30), som sa na druhý deň rozhodol použiť všetky zbrane na obmäkčenie srdca, ktoré sa dali použiť. Najskôr som jej ráno robil kostolného taxikára, potom sme spolu raňajkovali, niekedy okolo desiatej som sa jej navrhol, že jej pomôžem postrážiť 10­‑mesačného Aďka (bratranca), uvaril som kávu a s taktickým ťahom dieťaťa na rukách som jej oznámil, že idem na „misiu do Nepálu.“ Salva výčitiek, náreku a odhovárania ma zasiahla dosť nepripraveného.

Na vete „Však počkaj, oco ti to zakáže, keď sa to dozvie!“ som sa nehorázne zasmial. Ďalšie dni zasvätila tomu, že mi dennodenne priniesla novú informáciu, prečo je táto cesta a krajina nebezpečná. Jeden deň sme presedeli viac ako hodinu pri encyklopédiách a webstránkach o plazoch a hadoch Nepálu a Indie, slonoch, tigroch… Pre vašu informáciu – v Nepále sa vyskytuje okolo osemdesiat hadov, z toho dvadsať druhov je jedovatých.

Aby toho nebolo málo, presne v tom období sa v Nepále uskutočnil prevrat a celú južnú Áziu bičovali silné prívalové dažde, ktoré spôsobili početné zosuvy pôdy a záplavy. No furt dačo. Letenka bola však kúpená. Ani naliehania, ani prosby, ani zaprisahania na dedičstvo nepomohli.

V škole som informoval všetkých vyučujúcich. Tu som sa (chvalabohu) stretol s pozitívnym prístupom a podporou. Po posledných konzultáciách s univerzitou a pánom prodekanom Frištákom som sa vybral domov baliť.

Balenie bolo veľmi vtipné – najskôr som sa zbalil ako na dovolenku do tropickej krajiny. Potom mi napadlo, že v škole je dress code. Prebaliť. Potom som si spomenul, že mi bude treba aj zimné oblečenie, keď sa budem v decembri vracať domov. Pribaliť. Na to ma napadlo, že nejaký sveter a nohavice by sa hodili, pre prípad ochladenia – aspoň v Káthmandu (hlavnom meste), ktoré sa nachádza vyššie ako planina, kde mám žiť po väčšinu svojho času. Premyslieť. Troje slušných topánok, jedny tenisky. Stačí? Nohavice – jedny krémové, jedny čierne. Koľko párov boxeriek je dosť? Asi tam je práčka. Ponožky? A čo mikina?

Balenie bolo čisté šialenstvo – overthinking každých päť minút. Do toho moja mamka s celým arzenálom liekov na každú možnú chorobu. Snažila sa mi pribaliť do kufra ešte aj štangľu suchej salámy – že čo ak budem hladovať.

Rodičia ma zaviezli na autobusovú stanicu v Námestove, tam ma naložili na autobus smer Kraľovany, odkiaľ – ako každý správny Oravák vie – mi išiel vlak do Trnavy. Bol štvrtok, 2. októbra, niečo okolo 15:20. Prekypoval som nadšením z nadchádzajúceho dobrodružstva. Z okna som zakýval našim. Mama mala slzy v očiach. Večer som prišiel na internát, rozlúčil som sa s kamarátmi, ktorí boli v Trnave, a uložil som sa na spánok.

Ráno ma čakala cesta do Bratislavy, kde ma pre zmenu čakala moja sestra Klára. Tam som nastúpil na autobus smer letisko Viedeň­‑Schwechat. Na letisku išlo všetko ako po masle. Let do Arabských emirátov prešiel rýchlo, pretože som ho celý prespal. Po pristátí v Šardžáhu som mal štvorhodinový prestup. Už tu som si uvedomil, že vstupujem do úplne nových kultúrnych priestorov. Z práce vo Viedni som bol zvyknutý na semitské národy, no byť obklopený – priam pohltený – tým všetkým ma ohúrilo a vydesilo zároveň.

Potom som už nastúpil na lietadlo do Nepálu. Prakticky som za tie necelé dva dni precestoval trasu Mútne – Viedeň skoro za rovnaký časový úsek ako trasu Viedeň – Káthmandu. Nesmejte sa.

Rozprával som sa s pár ľuďmi, ktorí cestu do Nepálu už absolvovali. Pripravili ma, že pohľad na Sagarmāthā (nepálsky Mount Everest – „bohyňa nebies“) je dychberúci, zrak pohládzajúci, dušu očarujúci a srdce potešujúci. Tešil som sa, pretože pristávať sme mali okolo 8:05 – so vzniknutým meškaním dokonca o 40 minút neskôr – čiže viditeľnosť mala byť úplne top.

To, čo som však videl, vo mne skôr vzbudilo zdesenie ako očarujúci pocit veľkosti zoslanej bohmi. Zobudil som sa tesne pred pristávaním, keď mi slnečné lúče orientálneho červeného slnka udreli do tváre. A potom to začalo…

 

(pokračovanie príde čoskoro…)