Dátum: 9. 1. 2017, pred niekoľkými rokmi, dátum zverejnenia tohto článku bol určený podľa dátumu úpravy fotografie.
Mojím cieľom bolo vždy pracovať v osobnom kontakte s inými ľuďmi. Po skončení hotelovej akadémie ma, bohužiaľ, neprijali na vysokoškolské štúdium manažmentu. Aj keď ma práca čašníka veľmi bavila a myslel som si, že to je moje celoživotné povolanie, chcel som skúsiť štúdium na vysokej škole. Povedal som si, že nakoniec skúsim odbor sociálna pedagogika a vychovávateľstvo. Pravdupovediac, nemal som ani tušenia, do čoho idem.
Skoro každý si počas prvého ročníka na vysokej škole povie: „Keď to nezvládnem, aspoň som to skúsil, a viem, že to pre mňa nie je.“ Bol som milo prekvapený, keď som zistil, že ma tento odbor začína baviť. Prednášky z psychológie, či filozofie sa pre mňa stali niečím fascinujúcim. Veď vedomosti z pedagogiky, povedal som si, raz využijem, keď budem mať vlastné deti. Na hodinách výtvarnej či hudobnej komunikácie môže mladý človek nadobudnúť praktické zručnosti (aspoň ako‑tak, ako ja). Boli to všetko začiatky, ktoré však neskôr dali dohromady celok. Potom si človek uvedomí, že sociálna pedagogika a vychovávateľstvo má skutočne široké spektrum uplatnenia.
Počas štúdia na vysokej škole som sa stal dobrovoľníkom v OZ Úsmev ako Dar a akú‑takú skúsenosť mi priniesla i táto dobrovoľnícka činnosť. Prvý raz som sa dostal do osobného kontaktu s deťmi, ktoré mali nariadenú ústavnú starostlivosť, prvý raz som si naživo vypočul príbehy, o ktorých niekto ani len netuší, že sa môžu naozaj stať. Uvedomil som si, že možno práve táto práca s ľuďmi ma naplní viac než roznášať ľuďom nápoje a jedlá.
Je pravdou, že človek, mladý sociálny pedagóg, často tápe vo svojich možnostiach a ja som nebol výnimkou. Ani ja som sa nezamestnal hneď po štátnych skúškach. Pravdupovediac som ani presne netušil, na čo všetko som kvalifikovaný a kde sa môžem zamestnať, resp. v akej oblasti si hľadať prácu. Asi rok som pracoval v bufete na stanici. Skúšal som však a zaradom posielal žiadosti do všetkých zariadení sociálnej kurately, ústavu na výkon väzby, školských klubov detí, centier voľného času a pod.
Bol som na mnohých pohovoroch a môžem potvrdiť, že zamestnávatelia bohužiaľ väčšinou nepoznajú sociálnu pedagogiku, preto chcú špeciálneho pedagóga či iných odborníkov aj tam, kde je sociálny pedagóg plne kvalifikovaný. Je dôležité, aby mladý sociálny pedagóg vedel preukázať, že podľa zákona je práve on plne kvalifikovaný na zastávanie konkrétnej pracovnej pozície. Mne sa to podarilo a už druhý rok pracujem ako vychovávateľ v detskom domove v samostatnej výchovnej skupine.
Neabsolvoval som žiadne doplňujúce štúdium, ani žiadne špecializačné alebo rozširujúce štúdium. Teraz sa usilujem získať kredity v kreditovom vzdelávaní. Môžem povedať, že práca v detskom domove je naozaj veľmi dobrou školou do súkromného i ďalšieho profesijného života. Priznám sa, že som hrdý na to, že som vychovávateľ a napriek tomu, že som si na začiatku myslel, že budem niečo ako „samaritán“ – pomáhať v zariadení detičkám, ktoré majú ťažšie životné príbehy – opak je pravdou. Najviac skúseností, životnej múdrosti a sociálnych zručností som získal práve ja a práve tu vďaka práci s deťmi.