Za spoločné znaky západoslovanských jazykov s východoslovanskými jazykmi možno považovať rovnaké tvary mäkkých a-kmeňov v N a A pl. (*duš-ě), rovnaké tvary činného príčastia prítomného slovies 1. a 2. triedy (*reka, *veda) a výsledky metatézy skupín or, ol na začiatku slova pod cirkumflexom (psl. *orkyta > západo-a východoslovenské nárečia rokyta, čes. rokyta, poľ. rokita, ukr. rokýta; psl. *olkъtь > západo- a východoslovenské nárečia loket (lokeť, lokec), čes. loket, poľ. łokieć, rus. lókoť), no v strednej slovenčine sú výsledky tejto metatézy zhodné s výsledkami v južnoslovanských jazykoch (stredoslovenské nárečia rakyta, srb. a chorv. rákita, bulh. a slov. rakíta; stredoslovenské nárečia lakeť, srb. a chorv. lâkat, bulh. lakât, slov. láket).

Za spoločné znaky slovenčiny a češtiny, pôvodom západoslovanských jazykov, s južnoslovanskými jazykmi možno považovať iba striednice trat-, tlat- a trět-, tlět z metatézy likvíd uprostred slova (napr. z psl. *gols > slvk. a čes. hlas, srb., slov. a bulh. glas; z psl. *bólto > slvk. blato, čes. bláto, srb., chorv. a bulh. blato, slov. bláto; z psl. *morkъ > slvk. a čes. mrak, srb. a chorv. mrâk, slov. mrák, bulh. mrak; z psl. *kórva > slvk. krava, čes. kráva, srb., chorv. a bulh. krava, slov. kráva; z psl. *bérza > slvk. breza, čes. bříza (nárečovo březa), srb. a chorv. breza, bulh. brezá, slov. bréza a pod.).

Trichotómia slovanských jazykov je rozdelenie slovanských jazykov na tri skupiny. Klasifikáciu slovanských jazykov na základe ich porovnávania predstavil už český slavista Jozef Dobrovský, ktorý ich najskôr rozdelil na 5 skupín, no neskôr ich zredukoval na dve skupiny, teda dichotómiu. Všeobecne sa však prijala až trichotomická teória – rozdelenie slovanských jazykov na tri skupiny, ktorú v roku 1820 predstavil ruský slavista A. CH. Vostokov.

J. Dobrovský do prvej skupiny zaradil ruštinu, staroslovienčinu, ilýrčinu, chorvátčinu a slovinčinu a do druhej skupiny zaradil slovenčinu, češtinu, hornú lužičtinu, dolnú lužičtinu a poľštinu. Samostatné postavenie dáva slovenčine v rámci západoslovanských jazykov aj P. J. Šafárik v práci Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí z roku 1826, no v diele Slovanský národopis z roku 1842 už slovenčinu ako samostatný jazyk nevyčleňuje, v rámci západoslovanských jazykov ju uvádza už len ako podskupinu (podrečie) češtiny.

Slovanské jazyky sa teda na základe trichotomickej teórie delia na tri skupiny: