Séma je najmenšia významová časť slova a viacero sém (niekedy aj jedna) utvára semému, ktorá korešponduje s lexikálnym významom slova.
Zmeny významov slov a zánik slov majú svoje jazykové (napr. vznik synonymie a neskôr zánik niektorých synoným)), ale aj mimojazykové príčiny (vývin spoločnosti (napr. zánik niektorých slov z oblasti poľnohospodárstva (triebiť), starej služobníckej organizácie (tovarnik, dvorník, kľačan) alebo spoločenského zriadenia vo feudalizme (vladyka, veľmož)), vývin hmotnej a duchovnej kultúry a pod.).

Za významové zmeny slov považujeme zužovanie významu (redukciu), rozširovanie významu (expanziu), nadobudnutie viacvýznamovosti (polysémie), zánik viacvýznamovosti (rozpad polysémie), strata pôvodného a vznik nového významu slova (neosémia).

Redukcia je zmenšenie a expanzia zväčšenie počtu sém v seméme. Ak sa utvorí viacero korešpondujúcich významov, ktoré zodpovedajú jednej forme slova, hovoríme o polysémii (hlava: hlava valca, hlava štátu, hlava rodiny; všetky slovné spojenia majú spoločný významový prienik „dôležitá časť niečoho“; slovo hlava a slovné spojenie kapustná hlava majú zasa spoločný významový prienik na základe metafory „guľatý tvar“).

Ak sa z viacvýznamového slova zachová iba jeden význam a ostatné zaniknú, slovo sa stáva jednovýznamovým. Ak sa jednotlivé významy slova zachovajú, len sa medzi nimi stratí pôvodná významová súvislosť, ide o homonymiu: družba: 1. priateľstvo, 2. mládenec; kura: 1. sliepka, 2. mláďa kury). O homonymiu ide aj vtedy, keď sú dve alebo viaceré slová formálne totožné, no majú rozdielny lexikálny alebo gramatický význam (dozrieť: 1. zrením dosiahnuť konečný stav, 2. venovať niekomu alebo niečomu pozornosť).

Slovenčina patrí medzi slovanské jazyky, ktoré zachovali najväčší počet praslovanských slov.
Medzi slová, ktoré si v starej slovenčine zachovali svoj pôvodný význam, patrili najmä slová z oblastí: prírodných reálií (voda, oheň, deň, noc, zem, dub, lipa), človek a jeho príbuzenské vzťahy (žena, muž, mať, dcéra, brat, syn), poľnohospodárstvo (dvor, voz, koleso, krava, kôň, koza, pole) a spoločenský život (pán, sluha, otrok, hrad, dedina, ves, súd, spev, pieseň).

Slovo otrok malo pôvodný význam „dieťa“ (pôvodný význam je doložený v južnoslovanských jazykoch), prípadne aj význam „chlapec, mladík.“ Všeobecne sa etymológia slová vykladá z psl. kompozita *ot rekǫ „kto je mimo rok (rokovanie), kto nemá právo hovoriť v obecnom spoločenstve a pri iných závažných rokovaniach.“ Takýto výklad významu slova potvrdzuje aj praslovanský tvar otročęte (ako ęt-kmene sa v praslovančine skloňovali apelatívne označenia mláďat, čiže súčasný stredný rod (to dieťa)).

Bohatými zdrojmi na vznik nových slov v starej slovenčine boli alternačné korene z praslovančiny, no medzi niektorými koreňmi sa mohla časom stratiť významová súvislosť a na ich príbuznosť sa zabudlo (napr. spoločné korene v praslovančine boli męt (→ mät: z-mät-ok, po-mät-ený, po-miasť) a mǫt (→ mút: mút-iť, mút-ny, s-mut-ný, s-mút-iť)). K významovým zmenám v slovách dochádzalo z dôvodu vznikania napätia v rámci väčšieho významového súboru slov, teda keď sa k sebe dostali slová označujúce tú istú realitu alebo jav (napr. švec: šuster: obuvník), slová, ktorých významy sa vzdialili zmenou, doplnením alebo rozšírením významu jedného z nich (mlátiť obilie – mlátiť človeka) alebo významovým zblížením slov, čím sa utvárali synonymické rady (obec: dedina).

Mnohé slová sa však zo starej slovenčiny do súčasnosti nezachovali, napr. lukav „zákerný, dravý (o potoku),“ krup „malý, pevný (opevnený),“ kaniť „zameriavať sa na niečo, t. z. mať starosti alebo starať sa o niečo pre niekoho,“ mir „verejnosť, rada obce,“ veca „ľudové zhromaždenie (jeho miesto),“ kap „pohanské obetisko, pohanský idol.“