Zatvorená slabika je taká, ktorá sa končí na konsonant alebo na hlásku s nižším stupňom sonority ako má predchádzajúca hláska. Slabičné r _o a l _o sú sonanty, ktoré ako jediné sú okrem vokálov a diftongov schopné utvoriť slabiku. Redukcia slabičnosti slov súvisela so zánikom jerov tak, že napríklad z trojslabičného slova s jermi v tvare dь-nь-sь po zániku jerov vzniklo jednoslabičné slovo dnes so zatvorenou slabikou, pretože sa končí na konsonant s. Podobne z trojslabičného slova pę-tъ-kъ vzniklo dvojslabičné slovo pá-tek / pja-tek / pia-tok so zatvorenou druhou slabikou.

Zatvorené slabiky však začali vznikať aj v iných pozíciách, napríklad v slovách zakončených na skupinu konsonant + sonóra (r, l, ľ, ň a pod., napr. vě-tr, pa-dl).

Lepšia výslovnosť týchto slov sa v jednotlivých tvaroch dosiahla vsúvaním vokálov do konsonantických skupín tl, dl, tr, sľ, pričom vkladné hlásky boli zhodné so striednicami za jery: v SSL pred tvrdými spoluhláskami o / 0 (pad-ou̯, pad-0la) a pred mäkkými spoluhláskami e / 0 (z pôvodného mysľ → mis-eľ, mis-0ľi); v ZSL a VSL pred tvrdými spoluhláskami e / 0 (vet-er, vet-0ra) a pred mäkkými spoluhláskami e´ / 0 (mis-el, mis-0li).
V slovesných tvaroch vznikali zatvorené slabiky najmä zánikom -i na konci neurčitkových tvarov (péc-i → piecť / pjécit / píct, moci → muocť / mocit a pod.), tvarov rozkazovacieho spôsobu (ňes-i → ňes) a striedaním vokál / 0 pri skloňovaní niektorých substantív (žen-a → žén-0, mest-o → měst-0). V starej slovenčine však zjednodušením zdvojených konsonantov vznikali aj otvorené slabiky (napr. v SSL su-ca (sud-ca), dva-cať (dvad-sať)).

Nové slabiky však vznikali aj na začiatku slov odstraňovaním skupiny sonóra + konsonant (napr. v slovách rtuť, mša, rdza, ľhota a pod.), ktoré sa realizovalo viacerými spôsobmi: napr. vsunutím vokálu po sonóre (ľ-e-hota), predsunutím spoluhlásky pred sonóru (h-rdza) alebo predsunutím vokálu pred sonóru (o-rtuť).

Slabičné ṛ a ḷ museli v niektorých oblastiach Slovenska (severozápadná časť SSL, priľahlá oblasť ZSL) pravdepodobne existovať už pred zánikom jerov, inak by sa utvorili tvary krev, slez (z praslovanského krъvь, slьzъ) ako vo VSL a záhorskom nárečí. Preto sa v týchto oblastiach musel používať iný tvar – kṛvь a sḷzъ.

Výslovnosť týchto slabičných konsonantov sa najskôr realizovala so sprievodným zvukom, ktorý v niektorých oblastiach nadobudol platnosť vokálu (v severozápadnej časti SSL a v ZSL stratili sprievodný zvuk, ale ich slabičnosť sa zachovala, dokonca nadobudli dĺžku (ŕ, ĺ) ako iné samostatné vokály (v záhorskej oblasti slabičné ḷ zaniklo zmenou l → u (t-u-stí, d-ú-hí), no v niektorých slovách sa vyskytuje: vḷk, plný; v juhovýchodnej časti SSL a vo VSL sa sprievodný zvuk vokalizoval (SSL: h-er-b (hrb), t-lu-stí (tlstý); VSL: h-ar-dlo (hrdlo), v-er-ch (vrch), v-iľ-k (vlk)).

Intonácia slabiky spolu s prízvukom patria k praslovanským prozodickým vlastnostiam, ktoré sa v starej slovenčine prehodnotili. V súčasnej slovenčine je kvantita pokračovaním kvantity zdedenej z praslovančiny, ale niektoré dĺžky sa utvorili aj prehodnotením nového akútu a ako výsledok kontrakcie. V ZSL sa najlepšie zachováva starší stav kvantity (kúň / kón), v slovách môžu nasledovať aj dve dlhé slabiky za sebou (dává, píšú) a prízvuk sa v nevýraznej podobe ustálil na prvej slabike.

VSL v 15. – 16. storočí kvantitu stratila (kuň) a výrazný prízvuk sa ustálil na predposlednej slabike. V SSL sa dĺžka zachovala (kôň) a nevýrazný prízvuk sa ustálil na prvej slabike. Najvýraznejšou črtou SSL je vznik pravidla o rytmickom krátení, ktorý pravdepodobne spôsobila skutočnosť, že keď v slove nasledovali dve dĺžky za sebou, prízvuk splynul iba s prvou dlhou slabikou a tá, ktorá po nej nasledovala, už nebola taká výrazná, preto dĺžku stratila (dáva, píšu).