Rozdelenie slovanských jazykov na tri skupiny podľa pôvodných praslovanských nárečových makroareálov sa nazýva trichotómia. Autorom tejto teórie je ruský slavista A. CH. Vostokov, ktorý ju predstavil v roku 1820. Slovanské jazyky sa podľa nej delia na západoslovanské (poľština, lužická srbčina, slovenčina, čeština), východoslovanské jazyky (ruština, ukrajinčina, bieloruština) a južnoslovanské jazyky (slovinčina, srbčina, chorvátčina, bulharčina, macedónčina, staroslovienčina).

Hoci bola slovenčina klasifikovaná do skupiny západoslovanských jazykov, obsahovala aj niektoré nezápadoslovanské prvky, čo viedlo jazykovedcov k vytváraniu nových, respektíve k obmieňaniu starších teórií o pôvode slovenského jazyka. Takto možno zovšeobecniť všetky teórie o pôvode slovenčiny na historické teórie, teórie o homogénnom a nehomogénnom praslovanskom základe slovenčiny a migračno-integračnú teóriu. V praslovanskom základe slovenčiny sa ustálili dve základné vrstvy javov – vrstva pôvodom západoslovanských a vrstva nezápadoslovanských javov (východoslovanské a južnoslovanské jazykové prvky). Medzi najvýznamnejšie zmeny v konštitutívnom období jazyka patria kontrakcia, vokalizácia jerov a zánik nosoviek (denazalizácia).