Na konci niektorých tvarov kontrakcia nenastala, pretože sa toto spojenie hlások inak prehodnocovalo: polosamohláska -î- sa chápala ako súčasť tvarotvorného základu a samohláska za ňou ako súčasť prípony, miesto morfematického švíku (volaî-ǫtъ > volaj-ú), kontrakcii nepodľahli ani tvary posesívnych zámen (slovensky moja, moje, mojich, česky má, mé, mých).

Rekonštrukcia vokalizácie jerov podľa Havlíkovho pravidla: slovo dnes, praslovansky dьnьsь – d-ь (3)-n-ь (2)-s-ь (1); každý nepárny od konca slova zanikol (1, 3) a každý párny sa vokalizoval (2), čiže d-0-n-e-s-0 (dnes); slovo mlyn, praslovansky mЪlynЪ – m-Ъ(1)-lyn-Ъ (1); keďže sú jery v slove prerušené samohláskou, nasledujúci jer po samohláske je zasa nepárny, čiže m-0-lyn-0 (mlyn).

Po zániku jerov vzniklo v slovanských jazykoch pri skloňovaní v koreni slov striedanie plnej samohlásky s nulou (napr. N sg. otьcь > otec, ale G sg. otьca > otca). Takýmto istým spôsobom vznikli tvary nepriamych pádov maskulín (pôvodne napr. v N sg. domček (domЪčьkЪ, čiže dom-0-če-k0), ale v G sg. domečka (domЪčьka, čiže dom-e-č-0-ka), no tvary nepriamych pádov sa utvárali analogicky s nominatívnym tvarom, teda domčeka, stromčeka a pod.).