Vývin a zmeny gramatických kategórií v starej slovenčine
Genetická interpretácia:
Genetická interpretácia je metóda, pri ktorej sa z dôvodu nedostatku súvislých textov z najstaršieho obdobia vývinu slovenčiny uplatňuje chronologické a priestorové porovnávanie morfológie slovenských nárečí s praslovanskou morfológiou.
Genetická interpretácia je metóda, pri ktorej sa z dôvodu nedostatku súvislých textov z najstaršieho obdobia vývinu slovenčiny uplatňuje chronologické a priestorové porovnávanie morfológie slovenských nárečí s praslovanskou morfológiou.
Za najvýraznejšie zmeny gramatických kategórií v starej slovenčine možno považovať aktualizáciu a prehodnotenie starších funkcií gramatických kategórií, vznik nových a zánik niektorých starších gramatických kategórií.
Zmeny prebiehali tak v menných (pád, číslo, rod, životnosť a kategória mužskej osoby), ako aj v slovesných gramatických kategóriách (osoba, číslo, čas, spôsob, slovesný rod a vid). V starej slovenčine sa z praslovančiny zachovalo 7 pádov.
Zmeny prebiehali tak v menných (pád, číslo, rod, životnosť a kategória mužskej osoby), ako aj v slovesných gramatických kategóriách (osoba, číslo, čas, spôsob, slovesný rod a vid). V starej slovenčine sa z praslovančiny zachovalo 7 pádov.
Vokatív bol v poradí 5. pádom v staršom pádovom systéme a využíval sa na oslovovanie živých (niekedy aj božských, napr. bože) bytostí, pretože oslovenia mali osobitné relačné morfémy (N otec – V otče, N mama – V mamo, N synak – V synku a pod.).
V súčasnej spisovnej slovenčine sa nenachádza, jeho funkcie prevzal nominatív, doložený je však v niektorých nárečiach a v náboženskej terminológii.
V súčasnej spisovnej slovenčine sa nenachádza, jeho funkcie prevzal nominatív, doložený je však v niektorých nárečiach a v náboženskej terminológii.
V rámci mennej kategórie čísla sa z praslovančiny v starej slovenčine zachovali iba singulár a plurál, duál zanikol. Bolo to tzv. dvojné číslo, ktoré malo samostatné relačné morfémy (malo však aj bohatú pádovú homonymiu, napr. N – A, G – L a D – I mali rovnaké relačné morfémy) a označovalo dve veci, neskôr aj živé bytosti, v párovom vzťahu.
Už v 14. storočí zanikol a jeho funkcie a tvary prevzal plurál, no niektoré jeho tvary sa zachovali (dvom-a chlap-ama (číslovka dvoma sa zachovala aj v spisovnom jazyku), ruk-ama, do ušú, do očú a pod.). Pre menný rod v starej slovenčine platilo, že rozlišoval dva základné rody so samostatnými paradigmami – mužský a ženský, no z praslovančiny zdedila aj stredný rod, ktorý však vlastnú paradigmu nemal, podobne ako v súčasnosti (kombinácia tvarov maskulín a feminín).
Adjektíva a zámená nemali v praslovančine osobitné gramatické kategórie, ale v rámci kongruencie až do súčasnosti využívajú kategórie substantív. Najviac sa v jednotlivých slovenských jazykových oblastiach zmenil vokatív. V SSL a ZSL vokatív zanikol a jeho funkciu prevzal nominatív. Vo VSL a v záhorskom nárečí sa vokatív zachoval. Zánik pravdepodobne spôsobila tendencia odstraňovať z paradigmy staré alternácie z praslovanských palatalizácií (N člove-k – V člove-č-e).
Už v 14. storočí zanikol a jeho funkcie a tvary prevzal plurál, no niektoré jeho tvary sa zachovali (dvom-a chlap-ama (číslovka dvoma sa zachovala aj v spisovnom jazyku), ruk-ama, do ušú, do očú a pod.). Pre menný rod v starej slovenčine platilo, že rozlišoval dva základné rody so samostatnými paradigmami – mužský a ženský, no z praslovančiny zdedila aj stredný rod, ktorý však vlastnú paradigmu nemal, podobne ako v súčasnosti (kombinácia tvarov maskulín a feminín).
Adjektíva a zámená nemali v praslovančine osobitné gramatické kategórie, ale v rámci kongruencie až do súčasnosti využívajú kategórie substantív. Najviac sa v jednotlivých slovenských jazykových oblastiach zmenil vokatív. V SSL a ZSL vokatív zanikol a jeho funkciu prevzal nominatív. Vo VSL a v záhorskom nárečí sa vokatív zachoval. Zánik pravdepodobne spôsobila tendencia odstraňovať z paradigmy staré alternácie z praslovanských palatalizácií (N člove-k – V člove-č-e).
Kategória životnosti bola prítomná už v praslovančine, no výraznejšie sa prejavila až pri utváraní nových paradigiem. Jej funkcia spočívala v tom, že životné a neživotné substantíva mali niektoré pádové tvary od seba odlišné.
Pri životných substantívach mali rovnaké tvary G a A sg. a pl. a pri neživotných substantívach boli rovnaké tvary v N a A sg. a pl. Táto zmena sa však nevykonala dôsledne vo všetkých rodoch, ale iba v mužskom, preto túto kategóriu možno nazvať aj kategóriou mužskej osoby.
Kategória životnosti sa najviac prejavila v SSL (neživotnosť sa začala vzťahovať aj na zvieratá), uplatňuje sa aj v ZSL, no vo VSL nastala unifikácia tvarov, preto tu kategóriu životnosti ťažko rozlišovať.
Pri životných substantívach mali rovnaké tvary G a A sg. a pl. a pri neživotných substantívach boli rovnaké tvary v N a A sg. a pl. Táto zmena sa však nevykonala dôsledne vo všetkých rodoch, ale iba v mužskom, preto túto kategóriu možno nazvať aj kategóriou mužskej osoby.
Kategória životnosti sa najviac prejavila v SSL (neživotnosť sa začala vzťahovať aj na zvieratá), uplatňuje sa aj v ZSL, no vo VSL nastala unifikácia tvarov, preto tu kategóriu životnosti ťažko rozlišovať.
V slovesných tvaroch sa v starej slovenčine definitívne ustálila relačná morféma – m v 1. osobe singuláru (nesie-m, popri staršom nes-u). Spomedzi slovesných tvarov v praslovančine mal bohatú paradigmu najmä minulý čas, ktorý sa mohol vyjadrovať až štyrmi spôsobmi. Aorist vyjadroval dej, ktorý sa odohral a aj skončil v minulosti (mal až tri vzory). Imperfektom sa vyjadrovali deje, ktoré trvali v istom úseku minulosti. Deje, ktoré boli dávnominulé a prebiehali pred iným dejom, sa vyjadrovali pluskvamperfektom. To malo dva tvary – imperfektový (prosilъ běachъ) a aoristový (prosilъ bychъ).
Z aoristového tvaru sa utvoril kondicionál. Minulý dej, ktorého následky sú známe a zistiteľné, sa vyjadroval perfektom. Zachovalo sa až do súčasnosti ako préteritum (prosilъ jesmь). V priebehu 13. – 14. storočia aorist, imperfektum a staré pluskvamperfektum (nahradilo ho nové pluskvamperfektum v tvare bol som robil) zanikli. Zjednodušila a ustálila sa forma budúceho času, keď sa popri viacerých možnostiach v praslovančine začal používať zložený tvar so sponou byť (budu robiti) alebo pri dokonavých slovesách tvar prítomníka (urobím).
Z aoristového tvaru sa utvoril kondicionál. Minulý dej, ktorého následky sú známe a zistiteľné, sa vyjadroval perfektom. Zachovalo sa až do súčasnosti ako préteritum (prosilъ jesmь). V priebehu 13. – 14. storočia aorist, imperfektum a staré pluskvamperfektum (nahradilo ho nové pluskvamperfektum v tvare bol som robil) zanikli. Zjednodušila a ustálila sa forma budúceho času, keď sa popri viacerých možnostiach v praslovančine začal používať zložený tvar so sponou byť (budu robiti) alebo pri dokonavých slovesách tvar prítomníka (urobím).
Zo slovesných spôsobov okrem spomínaného kondicionálu zdedila stará slovenčina aj tvary rozkazovacieho a oznamovacieho spôsobu. Zvratné pasívum stará slovenčina rovnako zdedila z praslovančiny (idetъ sę (ide sa)), no v starej slovenčine sa utvoril aj novší tvar – opisný pasív (spona byť + trpné príčastie: je sledovaný). Keďže v nárečiach nie je opisné pasívum doložené, predpokladá sa, že sa do slovenčiny dostalo pod vplyvom latinčiny.
Kategória vidu sa plne rozvinula až v rámci samostatného vývinu slovanských jazykov. Už v praslovančine sa zmena vidu realizovala zmenou tematickej morfémy (napr. – ie: sadati – sada-ie-šь, ale sadnǫti – sadnešь) alebo predponou, ktorá vyjadrovala budúci čas ( nesešь – pri-nesešь). Neskôr sa využívali aj prípony, najstaršia je modifikačná morféma -v (a)-(napr. poznať – pozná-va-ť).
Kategória vidu sa plne rozvinula až v rámci samostatného vývinu slovanských jazykov. Už v praslovančine sa zmena vidu realizovala zmenou tematickej morfémy (napr. – ie: sadati – sada-ie-šь, ale sadnǫti – sadnešь) alebo predponou, ktorá vyjadrovala budúci čas ( nesešь – pri-nesešь). Neskôr sa využívali aj prípony, najstaršia je modifikačná morféma -v (a)-(napr. poznať – pozná-va-ť).