Migračno-integračná teória o praslovanskom pôvode slovenčiny vychádza z presvedčenia, že praslovanský základ slovenčiny sa formoval postupne a na jeho formovaní sa podieľali jazykové a mimojazykové faktory, ale aj jazykové kontakty.
Podľa tejto teórie môžeme formovanie praslovanského základu slovenčiny rozdeliť na tri obdobia: pomigračné (6. – 7. storočie n. l.), integračné (8. – 9. storočie n. l.) a konštitutívne (10. – 11. storočie n. l.). Pomigračné obdobie sa vyznačuje tým, že praslovanský základ slovenčiny v ňom odrážal javy súvisiace s veľkou slovanskou migráciou v 5. – 6. storočí n. l.

Integračné obdobie predstavuje usadzovanie sa na súčasnom území, rozvoj hospodársko-spoločenského života a neskôr utváranie prvých centrálne organizovaných útvarov (Samova ríša, Moravské a Nitrianske kniežatstvo). V konštitutívnom období sa slovenčina sformovala na samostatný slovanský jazyk a popri integračných procesoch, ktorými sa slovenčina vymedzovala voči susedným jazykom ako celok, sa začínajú utvárať aj také jazykové prvky, ktoré diferencujú niektoré časti osídleného územia.

V období migrácie Slovania neprichádzajú na súčasné územie Slovenska v jednom prúde, ale osídľujú ho zo štyroch smerov – západná a východná časť Slovenska je osídľovaná zo severu a severovýchodu zo západoslovanskej prabázy a stredná časť územia Slovenska z juhu a juhovýchodu z východo- a južnoslovanskej prabázy. Na týchto miestach sa praslovanská jazyková báza takto začína v nasledujúcom období aj integrovať.

V integračnom období sa niektoré západoslovanské či nezápadoslovanské javy integrujú na celom osídlenom území. V tomto období vzniká spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva Veľká Morava. O samostatnom integračnom vývine slovenčiny v konštitutívnom období svedčí, že niektoré zmeny, ktoré sa v tomto čase realizovali napríklad v češtine a poľštine, sa už v slovenčine nerealizovali. Medzi najvýznamnejšie zmeny v konštitutívnom období starej slovenčiny patrí kontrakcia, vokalizácia jerov a zánik nosoviek (denazalizácia).