Lexikálnu zásobu starej slovenčiny tvorili najmä slová, ktoré slovenčina zdedila z praslovančiny. Boli to slová z jadra lexikálnej zásoby, ktoré sa zachovali a majú rovnaký význam (možno s menšími sémantickými obmenami) vo všetkých slovanských jazykoch. Nad slovami z oblasti duchovnej kultúry niekoľkonásobne prevažujú slová, ktoré súviseli s materiálnou kultúrou, pretože sa človek v tomto období v oveľa väčšej miere zameriaval na fyzický svet okolo seba, na uspokojenie základných potrieb a prežitie.

Ako sme už raz spomínali, spoločný praslovanský pôvod môžeme slovám priznať iba vtedy, ak sa vyskytujú vo všetkých slovanských jazykoch, alebo aspoň vo väčšine z nich, pričom medzi jednotlivými formami a významami slov musí byť dokázaná historická súvislosť. Slovotvorné spôsoby a postupy stará slovenčina zdedila z praslovančiny, mnohé sa v nej ustálili, niektoré však zanikli alebo sa obmedzilo ich využívanie.

Tabuovou lexikou označujeme slová, ktoré sa ľuďom v starých spoločenstvách zakazovali vyslovovať, boli pre nich zakázané, akoby posvätné, tabuové a ľudia sa ich aj vyslovovať báli (mená božstiev, démonov, kráľov, náčelníkov, niektorých uctievaných zvierat).

Slovotvorné spôsoby a postupy:

Slovotvorným spôsobom v súčasnom jazyku označujeme utvorenie nového slova pomocou určitého slovotvorného postupu. Medzi slovotvornými spôsobmi rozlišujeme deriváciu, kompozíciu alebo kombináciu oboch spôsobov, teda derivačno-kompozičný slovotvorný spôsob.

Slovotvorným postupom označujeme utváranie nových slov s využitím rôznych slovotvorných prostriedkov (v súčasnosti afixácia (prefixácia, sufixácia alebo kombinácia oboch postupov), transflexia (zmena gramatickej morfémy), reflexivizácia (tvorba nových slov pomocou reflexív sa, si) a konfixácia (kombinácia minimálne dvoch slovotvorných postupov).
Medzi živé slovotvorné spôsoby a postupy v starej slovenčine patrili derivácia (afixáciou, aglutinačným pripájaním slovotvorných prostriedkov, konverziou), kompozícia a petrifikácia (zmeravenie tvaru alebo výrazu).
Slovotvorné spôsoby a postupy stará slovenčina zdedila z praslovančiny, mnohé sa v nej ustálili, niektoré však zanikli alebo sa obmedzilo ich využívanie.

V starej slovenčine zanikol tzv. alternačný slovotvorný postup a reduplikačný slovotvorný postup. Pri alternačnom slovotvornom postupe sa na tvorbu nových slov využívali alternačné vokalické zmeny v koreňovej morféme (napr. z koreňov mьr: mer: mor: mar vznikli slová s-mr-ť, mrie-ť, u-már-ať sa, mor a iné). Tento postup sa stal neproduktívnym po zániku jerov a denazalizácii. Niektoré z koreňov sa však lexikalizovali a vznikli z nich aj mnohé súčasné slová (napr. z koreňov zьr: zer: zor (neskôr zra) sú slová po-zor, vý-zor, ob-zor, zra-k, zá-zra-k, prí-zra-k, prie-zrač-ný a pod.). Pri reduplikačnom slovotvornom postupe sa slová utvárali zdvojením (reduplikáciou) tých istých koreňov (napr. chol-cholь → chlacholь, per-per → prěper → prepelica).

Derivácia sa v starej slovenčine realizovala prefixáciou (niektoré predpony slovenčina zdedila z praslovančiny: pod-, nad-, pred-, na-, pri-, pre-, za-, o-, od- a pod.; predpony mali svoj vlastný význam a modifikovali význam koreňovej morfémy, napr. apelatíva prie-kopa, pod-hradie a iné sú doložené v starých toponymách Prékopa,Podhraďé), rovnako sufixáciou (v tomto prípade sa však nemenil len lexikálny, ale aj gramatický význam.

Veľa prípon tiež stará slovenčina zdedila z praslovančiny: -dlo (šidlo), -ák (črpák), -č (kováč), -ica (udica), -ár / -iar (hrnčiar, rybár), -ík (baník), -osť (smelosť), -ový (dubový), -ov (otcov),ale aj sufixy -ký, -ský a pod.; funkcia mnohých prípon sa oslabovala hláskovými a slabičnými zmenami, mnohé takto zanikli), ale aj aglutinačným pripájaním slotvorných prostriedkov (ide o voľné pripájanie na koreňovú morfému: rúč-ka, rúč-kový, prí-ruč-ka a pod.) a konverziou, ktorú možno prirovnať súčasnej transflexii (napr. ozubiť → ozub).

Kompozícia bola veľmi častým spôsobom aj pri tvorbe antroponým a toponým (Sväto-pluk s významom „ten, ktorý má mocnú, silnú skupinu vojska“; Rasti-slav „bude rozširovať svoju slávu a slávu svojho rodu“; Vode-rady „obyvatelia sa starali o údržbu riečnych hrádzí, radili (starali sa, usmerňovali) vodu“; Pso-lovce „obyvatelia vychovávali na lov psov alebo ich sami lovili“; známe sú aj mnohé hanlivé názvy, napr. v Čechách Vše-taty „všetci obyvatelia sú zlodeji“ (tat = zlodej) a pod.).

Petrifikáciou vzniklo veľké množstvo prísloviek a častíc (okolo, včera, dnes, celkom, dozaista, zďaleka, zriedka, reku, bisťu a pod.), ale hovorí sa, že napríklad aj slovo leto vzniklo zmeravením N sg. neutra menného vzoru adjektíva (z praslovanského lětъ „pekný, jasný“).