V celospoločenskom styku sa v mladšom predspisovnom období na východnom Slovensku výrazne uplatňuje domáce nárečie.
Príčinou používania domáceho nárečia bola skutočnosť, že čeština, ktorá bola liturgickým jazykom slovenských evanjelikov, nebola na východnom Slovensku dostatočne udomácnená, zrozumiteľná a nezodpovedala všeobecnej podmienke protestantov, aby liturgickým jazykom bol domáci ľudový jazyk.

Maďarské vládnuce vrstvy často špecifické charakteristiky východoslovenského územia a jazykový úzus na ňom (ťažšie ujímanie sa spisovnej slovenčiny, pretože sa v celospoločenskom styku využívali miestne nárečia) zneužívali na rozbíjanie slovenskej národnej jednoty (porov. napr. aj šarišskú akciu A. Radlinského na presadenie staroslovenčiny J. Kollára).

Slováci v Amerike sa začali národne uvedomovať, začali vydávať vlastné noviny a keďže bolo najviac týchto Slovákov z východného Slovenska, noviny boli písané východoslovenským nárečím.

O šírenie kultúrnej východoslovenčiny sa výrazne pričinili najmä východoslovenskí kalvíni, ktorí od polovice 18. storočia začali používať ako obradový jazyk vo všetkých cirkevných úkonoch zemplínske nárečie (v ich tlačiach sa však vyskytovalo aj niekoľko prvkov z kultúrnej stredoslovenčiny a češtiny).

Kalvínske knihy boli tlačené v maďarskom pravopise a písaný jazyk nebol normalizovaný nijakou príručkou, len v diele Radosztz sertza pobosnoho sú na druhej strane titulného listu ukážkové typy písma, sú vyznačené krátke a dlhé samohlásky, zložky a pod.

Znaky kultúrnej východoslovenčiny:
Vo vokalickom systéme sa najskôr sporadicky vyskytujú aj dvojhlásky, ale po monoftongizácii diftongov a všeobecnej strate kvantity sa v nej vyskytujú už iba krátke samohlásky (za uo je u: muj kuň; za ie je i: bida, vira; dava, spisovne dáva).

V konsonantickom systéme má spoluhlásky dz a c, ktoré vznikli asibiláciou mäkkých spoluhlások ď, ť (napr. opatric), mäkké spoluhlásky ň, ľ a ś, ź, niekedy sa v textoch zamieňa spoluhláska h so spoluhláskou ch. V slovách sa vyskytujú slabiky ro-, lo- (rožeň, loket), má zachovanú spoluhláskovú skupinu -dl-, za ch´má š (Češi, ženíši), za tvrdý zadný jer (Ъ) má striednicu e (pátek).

V tvarosloví je zaujímavá najmä rovnaká relačná morféma -om pre všetky rody v D plurálu (chlop-om, žen-om, dzec-om), a relačná morféma -och v G, A a L plurálu v spišskej a šarišskej oblasti (chlop-och, žen-och, dzec-och), respektíve relačná morféma -ov v zemplínskej oblasti (chlop-ov, žen-ov).

Prídavné mená a zámená majú pri skloňovaní tvary napr. dobr-eho, dobr-emu, moj-eho, moj-emu, ale vyskytujú sa aj relačné morfémy dobr-oho, dobr-omu, moj-oho, moj-omu. V adjektívnych a zámenných tvaroch L a I singuláru sa niekedy vyskytuje relačná morféma -im (o dobr-im, s dobr-im).

Slovesá majú v singulári 1. osoby relačnú morfému -m (berem), ale môže sa vyskytovať aj relačná morféma -u (beru, ňesu).

V porovnaní s textami z iných slovenských oblastí sa v kultúrnej východoslovenčine používa oveľa menej bohemizmov a lexikálnych latinizmov, no vyskytujú sa polonizmy a zriedkavo aj rusínizmy.

Jazykové prvky v kultúrnej východoslovenčine sa však v porovnaní s ostatnými dvoma slovenskými kultúrnymi jazykovými oblasťami nevyskytujú v písaných textoch rovnomerne a systémovo, v mnohých sa vyskytujú aj prvky typické pre kultúrnu stredoslovenčinu alebo západoslovenčinu.

Mohlo to byť spôsobené prípravou a vzdelávaním pisárov v školách, ich nevýchodoslovenským pôvodom alebo silnejúce integračné jazykové snahy v druhej polovici mladšieho predspisovného obdobia.