Nárečie (územný, teritoriálny dialekt) je jedna z nespisovných foriem národného jazyka. Je to štruktúrny jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje autochtónne obyvateľstvo istej (geograficky vymedziteľnej) oblasti. Dialektológia je jazykovedná disciplína, ktorá skúma nespisovnú nekodifikovanú) formu národného jazyka – nárečia. Skúma jazykové fakty vyplývajúce z existencie jazyka na konkrétnom území a zo susedstva iných príbuzných a nepríbuzných jazykov, národov a civilizačných zoskupení.

Základným lexikografickým dielom, ktoré systematicky spracúva nárečovú lexiku, je doteraz dvojzväzkový Slovník slovenských nárečí (tretí, posledný zväzok sa pripravuje). Tento slovník zaznamenáva a primeraným lexikografickým spôsobom spracúva apelatívnu slovnú zásobu slovenských miestnych nárečí. Na zobrazenie geografického rozšírenia dajakého nárečového javu v rámci slovenského územia slúži štvorzväzkový Atlas slovenského jazyka, no v súčasnosti sa realizuje aj projekt, v rámci ktorého sa skúma aj distribúcia takých jazykových javov, ktoré presahujú slovenské hranice (Slovanský jazykový atlas, ale aj 8. zväzok Celokarpatského dialektologického atlasu).

Nespisovná forma národného jazyka znamená, že ide o nekodifikovaný útvar národného jazyka bez celospoločenskej platnosti a záväznosti, ktorú charakterizuje menšia štylistická diferencovanosť. Nárečia približne v takej podobe ako v súčasnosti existovali už niekoľko storočí pred vznikom spisovnej formy jazyka a stali sa bázami základných kultúrnych noriem predspisovnej slovenčiny, ktoré neskôr tvorili základ spisovných útvarov slovenského jazyka.

Na začiatku konštituovania spisovného jazyka pôsobili nárečia na spisovný jazyk, v súčasnosti je smer pôsobenia skôr opačný. Rozdiely medzi spisovným jazykom a nárečiami sú na strednom Slovensku a vo východnej časti západného Slovenska menšie, v ostatných častiach západného Slovenska a na východnom Slovensku sú väčšie.

Dialektológia ako jazykovedná disciplína má najbližší vzťah tak k parciálnym jazykovedným disciplínam (fonetika, fonológia, lexikológia, morfológia, syntax), ako aj ku komplexným jazykovedným disciplínam (dejiny jazyka, štylistika, frazeológia, všeobecná jazykoveda), no opiera sa aj o poznatky nejazykovedných, spoločenských disciplín (archeológia, história, geografia, etnografia, sociológia a pod.).

Za prvé lexikograficky spracované dielo nárečovej lexiky možno považovať Slovenský slovník z literatúry a nárečí, ktorého autormi boli Karol a Miroslav Kálalovci, no nejde o typický nárečový slovník, ale skôr o slovensko-český diferenčný slovník (slovenské lexémy a ich významy sa porovnávajú s českými lexémami a ich významami). Neskôr zrealizoval takmer 20 rokov trvajúci dotazníkový nárečový výskum V. Vážný, ale systematický nárečový výskum, ktorého výsledky sa využili aj na tvorbu Slovníka slovenských nárečí, sa začal až po 2. svetovej vojne.