Praslovanské pádové prípony záviseli od toho, aké bolo zakončenie tvarotvorných základov slov.

V praslovančine sa preto skloňovalo podľa tzv. samohláskových kmeňov a spoluhláskových kmeňov. Životnosť a neživotnosť sa nerozlišovala.

Prídavné mená sa podobne ako v indoeurópčine skloňujú rovnako ako substantíva (menné skloňovanie). Všetky prídavné mená v mužskom a strednom rode sa presunuli k o-kmeňovým tvarom, v ženskom rode k a-kmeňovým tvarom.

V období baltoslovanskej jednoty sa z menných adjektívnych tvarov utvorili zložené (zámenné) tvary adjektív (zložené skloňovanie).

V praslovančine boli tieto samohláskové kmene: o-kmene (tvrdé) a io-kmene (mäkké; skloňovali sa podľa nich substantíva mužského a stredného rodu, ktoré mali na konci tvarotvorného základu tvrdú alebo mäkkú spoluhlásku – MR (muž. rod): plodъ (plod), nožь (nôž), SR (stred. rod): lěto (leto), poľe (pole)); u-kmene (substantíva mužského rodu: synъ (syn), v genitíve singuláru (G sg.) syn-u); a-kmene (tvrdé) a ia-kmene (mäkké)

(takmer všetky substantíva ženského rodu, ktoré mohli mať na konci tvarotvorného základu tvrdú alebo mäkkú spoluhlásku: žen-a, duš-a, no patrili sem aj maskulína, napr. vladyka, sluga); i-kmene (substantíva mužského a ženského rodu – MR: gostь (hosť), G sg. gosti, ŽR: kostь (kosť), G sg. kosti); dlhé ū-kmene (substantíva ženského rodu, no po zániku prípony -s v nominatíve (indoeurópsky stav) sa dlhé ū zmenilo na y, napr. svekr-y (svokra)).

Spoluhláskové kmene boli vymedzené podľa rodu: MR: n-kmene (boli zakončené na y, napr. v nominatíve singuláru (N sg.) kamy, G sg. kame-n-e); ŽR: r-kmene (N sg. mati (matka), G sg. mate-r-e); SR: n (-men) -kmene (sěmę (semeno), G sg. sě-me-n-e), ęt-kmene (žrěbę (žriebä), G sg. žrěb-ęt-e) a s-kmene (slovo, G sg. slove-s-e).

Praslovanské slovesá delíme na dve veľké skupiny – atematické (nemajú tému) a tematické (majú tému) – podľa toho, či sa medzi pádovou príponou a koreňovou morfémou nachádza alebo nenachádza slovesná kmeňotvorná prípona, tzv. téma.
Tematické slovesá sa zaraďovali podľa témy do štyroch skupín: slovesá nesti, ((slovensky niesť) → nes-e-š), dvignǫti ((dvihnúť) → dvig-ne-š; kopati ((kopať)→ kopa-je-šь) a nositi ((nosiť) → nos-i-šь) majú v časovaných tvaroch témy -e-, -ne-, -je- a -i-, ktoré zastupujú spomínané štyri skupiny.

Atematických slovies bolo päť: byti ((byť) → jesmь (som), jesi (si)), dati ((dať) → damь (dám), dasi (dáš)), věděti ((vedieť) → věmь (viem), věsi (vieš)), ěsti ((jesť) → ěmi (jem), ěsi (ješ)), jьměti ((mať) → jьmamь (mám), jьmašь (máš)). Tieto slovesá nemajú v gramatickom tvare nijakú tému.

Slovesné tvary a kategórie:

Praslovančina mala infinitív, všetky tri slovesné spôsoby, z časov mala aorist (pripomínal indoeurópske imperfektum), perfektum, imperfektum a pluskvamperfektum, prézent a futúrum, z menných slovesných tvarov mala supínum a príčastia.

Supínum bol neurčitý slovesný tvar, ktorý vyjadroval dej alebo stav po slovesách pohybu (v súčasnosti sa ešte používa v slovinčine a lužickej srbčine). Zodpovedá približne súčasnej konštrukcii idem pozrieť (niekoho), idem jesť (niečo), v ktorej slovesá pozrieť a jesť sú polopredikatívnymi konštrukciami. V praslovančine sa používali tieto príčastia: činné príčastie prítomné (nesy (nesúci)), pasívne príčastie prítomné (vedomъ (vedomý)), činné príčastie minulé (minǫvъši (minuvší – „ten, ktorý niečo minul“)), pasívne príčastie minulé (dviženъ (dvihnutý), utopenъ (utopený)), l-ové príčastie minulé (neslъ (niesol)).

Typy slovesných časov:
Aorist vyjadroval jednoduchý minulý čas, ktorý vyjadroval minulé deje a činnosti bez ohľadu na prítomnosť (podobne ako súčasný minulý čas, napr. 1. osoba sg. slovesa niesť mala tvar nesъ., 2. a 3. osoba tvar nese). Praslovanské imperfektum vyjadrovalo minulý sprievodný dej súčasne s iným dejom v minulosti, napr. 1. osoba sg. slovesa niesť mala tvar nesěachъ., 2. a 3. osoba tvar nesěaše.

Perfektom sa vyjadrovali minulé deje, ktorých dôsledky vyjadrujú stav, ktorý vyplynul z minulého deja a je ho možné overiť v prítomnosti, napr. 1. osoba sg. slovesa niesť mala tvar neslъ jesmь, 2. osoba sg. tvar neslъ jesi a 3. osoba tvar neslъ jestь / ъ. Prézent vyjadroval prítomný dej (1. osoba sg. slovesa niesť mala tvar nesǫ, 2. osoba tvar nesešь a 3. osoba tvar nesetь / ъ).

Pluskvamperfektum je dávnominulý (predminulý) čas, ktorý sa časovo realizoval ešte pred dejom vyjadreným jednoduchým minulým časom (súčasný predminulý čas, napr. Bol som o tom počul), napr. 1. osoba sg. slovesa niesť mala tvar neslъ běachъ, 2. a 3. osoba tvar neslъ běaše.

Futúrum (budúci čas) sa vyjadrovalo najmä tvarmi prézenta dokonavých slovies (dvignešь (dvihneš)), ale aj modálnymi slovesami (chotěti sǫditi (bude chcieť súdiť), no praslovančina mala ešte tzv. futúrum exactum (neslъ bǫdǫ (budú niesť)), ktorým sa vyjadroval dej pred iným dejom (Ašte ny desitъ dьnь sъmrъtьny vъ grěsěchъ, to vъskǫjǫ sę i rodili bodemъ? – Ak nás zastihne deň smrti v hriechoch, načo sme sa narodili (načo sa rodíme)?). Tento typ futúra bol podobný súčasnému opisnému budúcemu času (sponové sloveso byť v budúcom tvare), ktorý praslovančina nemala.

Pod pojmom praslovanská lexikálna zásoba si môžeme predstaviť súbor všetkých slov, ktorý sa v praslovančine nachádzal. Veľké množstvo slov z praslovanského lexikálneho fondu zdedili jednotlivé slovanské jazyky, no postupne sa mohli mnohé lexikálne významy obmeniť alebo zmeniť úplne.

Predstavu o praslovanskej lexikálnej zásobe si možno utvoriť porovnaním lexikálnej zásoby jednotlivých slovanských jazykov. Často sa slová, ktoré možno nájsť vo všetkých slovanských jazykoch, a je teda predpoklad, že ich zdedili z praslovančiny, označujú ako celoslovanská (všeslovanská) slovná zásoba. V praslovančine sa lexikálna zásoba rozširovala odvodzovaním (pomocou predpôn a prípon), kompozíciou, ale aj preberaním slov z iných jazykov.