Pred samotnou prvou kodifikáciou spisovnej slovenčiny A. Bernolákom sa aj iní usilovali kodifikovať spisovný jazyk. Medzi najhorlivejších patrili v tejto činnosti najmä H. Gavlovič a J. I. Bajza, ktorý v úvode svojho diela, prvého slovenského románu, Reného mládenca príhody a skúsenosti predstavil svoju koncepciu spisovného jazyka. Tieto jeho snahy nemožno pokladať za individualistické, pretože jazyk, ktorý Bajza opisuje, sa pravdepodobne používal na farnostiach v okolí Dolného Dubového, v ktorom pôsobil on. Rozsiahle debaty o nutnosti kodifikácie spisovného jazyka sa šírili aj v Prešporských novinách, po kodifikácii sa viedli aj ostré polemiky.

J. I. Bajza sa snažil o normatívnu úpravu grafiky, pravopisu a jazyka predspisovnej slovenčiny, no jeho gramatika a pravopis neboli založené na systematickom prístupe a okrem toho ich ani spoľahlivo neodôvodňuje. Jeho koncepcia a pravidlá jazyka nemali ani náležitú inštitucionálnu podporu (bernolákovčina mala napr. Slovenské učené tovarišstvo, štúrovčina Tatrín, v súčasnosti je to zasa Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV), čo by im dalo celospoločenskú platnosť a záväznosť, preto jeho koncepcia spisovného jazyka teda nepresahuje rámec normalizovaného typu jazyka.