Podľa rôznych výsledkov zmenšenia počtu velárnych spoluhlások možno pôvodom indoeurópske jazyky rozdeliť na dve skupiny – satémové a kentumové.V tvarosloví sa za najstarší nárečový rozdiel pokladá prítomnosť morfémy -m- (z indoeurópskej prípony v D pl. -mxs, v I sg. -mi, pl.-mis), respektíve morfémy -bh- (v D pl. -bhxs, v I sg. -bhi, pl. -bhis) v datíve plurálu a inštrumentáli singuláru a plurálu.

Morféma -m- v pádových koncovkách uvádzaných nepriamych pádov zovšeobecnela v germánskych, baltských a slovanských jazykoch (v predchádzajúcej definícii znak x v datívnych príponách plurálu v jazykoch, z ktorých sa neskôr vyvinuli baltské a slovanské jazyky, predstavoval samohlásku u, v ostatných jazykoch neurčitú samohlásku), morféma -bh- zovšeobecnela v ostatných indoeurópskych jazykoch.

Obidva názvy jazykov vznikli podľa zmeny velár z indoeurópskej číslovky k´ṃtom (sto). V satémových jazykoch labializované veláry (kw, gw, gwh) splynuli s obyčajnými, čistými velárami k, g a mäkké veláry (k´, g´, gh´) sa zachovali, no neskôr sa zmenili na úžinové spoluhlásky s rôznym stupňom mäkkosti (s, s´, š, z, z´, ž).

Mäkká velára k´ sa teda zmenila na spirantu s a zo slova k´ṃtom (sṃtom) vzniklo iránske satem, indické sátam, litovské šimtas a slovanské sьto.

V kentumových jazykoch sa naopak zachovali labializované veláry a mäkké veláry splynuli s čistými velárami. V indoeurópskej číslovke k´ṃtom sa mäkké k´ nahradilo tvrdým k a v starej latinčine sa z nej vyvinul tvar kentum (neskôr centum), v gréčtine he-katon, keltčine kant, ale pôvod v nej má aj anglické hund-red či nemecké hund-ert.

Praslovančinou sa nazýva jazykový konštrukt, ktorým hovorili predkovia súčasných Slovanov. Predkovia súčasných Slovanov, Praslovania, vo svojej pravlasti od obdobia odčlenenia sa z pôvodnej indoeurópskej etnickej a jazykovej oblasti a neskôr baltoslovanskej etnickej a jazykovej jednoty až po odchod z pravlasti v prvých storočiach nášho letopočtu. Toto obdobie sa nazýva baltoslovanskou jednotou, ktorá trvala až do rozdelenia na samostatnú baltčinu a slovančinu asi v rozmedzí rokov 1500 – 1300 p. n. l.

V súvislosti s veľkým množstvom spoločných jazykových čŕt sa všeobecne prijíma názor, že baltčina a slovančina sa pôvodne okolo tretieho tisícročia p. n. l. z indoeurópskeho prajazyka vydelili ako jeden spoločný baltoslovanský prajazyk.

Obraz praslovančiny sa rekonštruuje vzájomným porovnávaním najstarších doložených podôb slovanských jazykov tzv. historickoporovnávacou metódou. Skutočný jazyk Slovanov bol však v porovnaní so súčasným rekonštruovaným stavom určite zložitejší. Historickoporovnávacia metóda je vedecký postup skúmania príbuzenských vzťahov medzi jazykmi a zoskupovania jazykov do jazykových rodín na základe zistenej príbuznosti medzi nimi.

Hlavným účelom historickoporovnávacej metódy je zistenie vývinových zákonitostí príbuzných jazykov. Príbuzenský vzťah medzi jazykmi sa prejavuje predovšetkým v zhodných a podobných vlastnostiach týchto jazykov. O príbuznosti jazykov však svedčia iba také podobnosti, ktoré vyplývajú zo spoločného pôvodu týchto jazykov. Za zakladateľa porovnávacej jazykovedy je považovaný nemecký lingvista Franz Bopp (celoživotné dielo Porovnávacia gramatika, 1833 – 1855), ktorý sa zameriaval na komparáciu morfologických systémov, a za zakladateľa historickej gramatiky zasa Jakob Grimm (Nemecká gramatika, 1819).

Ten si všímal v jazykoch najmä zákonitosti fonetických zmien, vďaka čomu dospel k objasneniu tzv. hláskového posúvania (Lautverschiebung). Išlo o zmenu artikulácie konsonantov, čím sa nemčina odlišovala od ostatných pôvodom indoeurópskych jazykov. Historickoporovnávaciu jazykovedu zavŕšila práca Augusta Schleichera (vrcholné dielo Compendium porovnávacej gramatiky indoeurópskych jazykov, 1861), ktorý vytvoril schému genealógie indoeurópskych jazykov vo forme stromu (Stammbaumtheorie).