Zákon otvorených slabík a zákon slabičnej harmónie
Pod vplyvom platnosti zákona otvorených slabík a zákona slabičnej harmónie sa v praslovančine zrealizovali najdôležitejšie zmeny v praslovanskom hláskovom systéme. Zákon otvorených slabík spočíval v tom, že každá slabika sa musela končiť na samohlásku alebo na hlásku s vyšším stupňom sonority.

Zákon otvorených slabík spôsobil presunutie slabičnej hranice (napr. v slovesách *nes-ti (niesť), *lěz-ti (liezť) sa zmenila slabičná hranica na *ne-sti a *le-sti) a na konci slabík v plnovýznamových slovách zanikli spoluhlásky (napr. praslovanské *sъmьrtь (smrť), ale litovské mirti-s, praslovanské gostь, ale latinské hostis). V neplnovýznamových slovách však spoluhlásky na konci slabík nezanikli (praslovanské predložky *bez, *ot).

Pod jeho vplyvom sa uskutočnila metatéza likvíd, zánik indoeurópskych dvojhlások, vznik jerov, vznik nosoviek, zánik konsonantov na konci slov a na hraniciach morfém.
Zákon slabičnej harmónie spočíval v tom, že slabika mohla byť buď celá palatálna (obsahovala predopodnebné hlásky), alebo celá nepalatálna (obsahovala zadopodnebné hlásky). Pod jej vplyvom sa uskutočnili palatalizácie velár a praslovanské prehlásky.
 
Zákon otvorených slabík:

So zákonom otvorených slabík súvisia viaceré hláskové zmeny, ktoré sa v praslovančine uskutočnili. V dôsledku neho zanikli indoeurópske dvojhlásky s polosamohláskou i a u (ai, oi, ei, au, ou, eu), pretože zvučnosť slabiky musela byť stúpavá a polosamohlásky i a u neboli zvučnejšie ako predchádzajúce plné samohlásky a, o, e. Táto zmena pôvodne indoeurópskych dvojhlások sa nazýva monoftongizácia diftongov.

Z dvojhlások, ktoré obsahovali nazálu (m, n), vznikli nosovky         
( ). Medzi ďalšie zmeny možno zaradiť vznik praslovanských jerov a metatézu likvíd.
 
Pod metatézou likvíd rozumieme prešmyknutie, zámenu poradia likvíd (spoluhlások r, l) so samohláskami o a e v spoločných slabikách. Výsledok metatézy likvíd je v jednotlivých slovanských jazykoch okrem výsledkov metatézy na začiatku slova pod akútovou intonáciou (táto metatéza bola preto pravdepodobne najstaršia) rôzny, pretože tento jazykový jav nastal pravdepodobne až po nárečovom vymedzovaní sa jednotlivých slovanských jazykov (1. tisícročie p. n. l. – 4. storočie n. l.). Súvisel so vzájomným prešmyknutím sa samohlások o a e s likvidami r a l (or, er, ol, el), a to buď na začiatku slova, alebo v strede slova a záležalo aj na skutočnosti, či išlo o akútovú (stúpavú), alebo cirkumflexovú (klesavú) intonáciu.
Výsledky prešmyknutia hlások na začiatku slova sú staršie, pretože sú v slovanských jazykoch jednotnejšie.

1. Na začiatku slova.
  • akútová intonácia: vo všetkých slovanských jazykoch sa ór-, ól-  v slove zmenilo na ra-, la-: praslovanské *ólnь (srbsky láne, slovinsky lánjec, slovensky a česky laň, poľsky łani, rusky lanь; praslovanské *órdlo (pluh; srbsky a slovinsky ralo, česky rádlo, slovensky radlo, poľsky radło, rusky ralo);
  • cirkumflexová intonácia: v južnoslovanských jazykoch a strednej slovenčine sa zmenilo na ra-, la-: praslovanské *órkyta (srbsky, slovinsky, bulharsky rakita, slovensky rakyta); praslovanské *ólkъtь (srbsky, slovinsky lakat, bulharsky lakъt, slovensky lakeť); vo východo- a západoslovanských jazykoch sa zmenilo na ro-, lo-: (ukrajinsky, česky rokyta, poľsky rokita); (rusky lokotь, česky loket, poľsky łokiec);
 
2. v strede slova metatéza nie je závislá od intonácie:
  • v južných slovanských jazykoch, slovenčine a češtine sa tort-, tórt-, tolt-, tólt- zmenilo na trat-, tlat-, tert-, tért-, telt-, télt- na trět-, tlět- (spoluhlásku t v týchto schémach zastupuje akúkoľvek spoluhlásku na začiatku slova a za likvidami): praslovanské *golsъ (srbsky, slovinsky, bulharsky glas, slovensky a česky hlas); praslovansky bolto (srbsky, chorvátsky, macedónsky, bulharsky, slovensky blato, česky bláto); praslovansky melko (srbsky, chorvátsky mlijéko, bulharsky mljako, česky mléko, slovensky mlieko),
  • v poľštine vzniklo trot-, tlot-, tret-, tlet-: głos, błoto, mleko,
  • v ruštine nenastala metatéza, ale otvorenosť slabiky sa zabezpečila pridaním ešte jedného vokálu, čiže vznikli torot-, tolot-, teret-, telet-; tento jav sa nazýva polnoglasie: gólos, bolóto, molokó.
 
Praslovanské palatalizácie a praslovanská prehláska:

Palatalizácia vznikla ako dôsledok slabičnej harmónie ( ) a ide o proces zmäkčenia velár k, g, ch na predopodnebné spoluhlásky č, ž, š alebo c´, z´, s´, keď veláry stáli pred prednými mäkkými samohláskami alebo nasledovali po nich.

V praslovančine prebehli tri procesy zmäkčovania velár. Palatalizáciu zadných samohlások po palatálnych spoluhláskach nazývame praslovanskou prehláskou.