Staroslovienčina je jazyk južnoslovanského pôvodu, ktorý sa utvoril z kultivovanej reči vzdelancov žijúcich v 9. storočí v Solúne v Grécku a jeho okolí, a byzantskí vierozvestcovia Konštantín a Metod si ju vybrali na svoje účinkovanie na Veľkej Morave a v Panónii a na preklady gréckych vieroučných, obradových a právnych textov potrebných pre úspech kresťanskej misie.

Zo staroslovienčiny sa do domáceho veľkomoravského jazyka nedostal veľký počet slov (učeník, mučeník), tendencia bola skôr opačná, teda že do staroslovienskych textov prenikalo veľké množstvo slov z domáceho veľkomoravského jazyka (napr. dijavolъ (diabol) sa nahrádzalo slovom neprijaznь (nepriaznik známe aj v mladších textoch, napr. v inkvizičných protokoloch), za ravvi (rabbi, známe z Biblie) slovo učiteľu a pod.).

Latinčina nebola živým, ale knižným – neživým jazykom, ktorý sa používal ako jazyk sakrálny, jazyk kráľovských kancelárií, rozličných vyšších a nižších administratívno-právnych nariadení, škôl, neskôr sa preniesol aj do vedy a umeleckej literatúry. Latinčina bola jazykom, ktorý bol v kontakte so starou slovenčinou, už od najstaršieho obdobia. Neskôr sa sféra používania latinčiny začala zužovať (napr. v školách v duchu humanistickej idey začalo silnieť používanie domáceho jazyka).

Latinský pôvod majú slová: cintorín, škola, diktát, konvencia, kúria, direktor, omša, atrament, notár, kalendár, árenda, striga a iné; pôvodom latinská je aj frazéma fujasmatias (z latinského fugias Mathias „Utekaj, Matej!“).

Kalky sú doslovné preklady cudzích slov, ktoré sa po prevzatí do domáceho jazyka adaptujú do lexikálneho systému úpravou prostredníctvom domácich slovotvorných prostriedkov (milosrdný z latinského misericors; pravdepodobný z latinského verisimilis; kníhkupectvo z nemeckého Buchhandlung).

Polokalkami sa označujú prevzaté slová, ktoré sa do jazyka preberajú na rozdiel od kalkov tak, že sa doslovne preloží len časť slova a časť slova sa len upraví domácimi slovotvornými prostriedkami (bavlna z nemeckého slova Baum-wolle (vlna), Vianoce z nemeckého Weih-nachten (noci)).

Prieniky z nemčiny:

Z nemčiny prenikol do starej slovenčiny azda najväčší počet slov, no pri niektorých slovách bola stará nemčina len jedným z jazykov, ktoré tieto slová prevzali z latinčiny (kláštor ← starohornonemecké kloster ← latinské claustrum; kaštieľ, kostol ← starohornonemecké kastel ← latinské castellum; mních ← starohornonemecké munih ← latinské monicus). Nemecké etnikum sa so starým slovenským etnikom dostávalo do kontaktov už od 9. storočia v súvislosti s predveľkomoravským šírením kresťanstva, ale na juhozápade územia s ním aj susedilo.

Neskôr sa tu nemčina rozšírila viac najmä kolonizáciou banských miest (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica), ale aj rozvojom vinohradníctva a remeselníctva (napr. Žilina, oblasť Záhoria, okolie Pezinka, Modry, Horných a Dolných Orešian) od 12. a 13. storočia, s čím súvisí aj nemecká terminológia (táľ, gánok, trúnok, richtár, šoltýs, šindeľ, fojt, garbiar, haviar, štôlňa, fárať, hajtman, kramár, ponk, hoblík, frištuk, rínok, árešt a iné).

Maďarčina a val. kolonizácia:

Maďarčina bola ďalším živým jazykom, s ktorým sa stará slovenčina dostávala do kontaktu už od vzniku uhorského štátu v roku 1000. V kontakte s maďarčinou bolo slovenské vidiecke obyvateľstvo najmä prostredníctvom maďarských feudálnych inštitúcií, v mestskom prostredí s ňou boli v kontakte najmä šľachta a zemianstvo. Maďarský pôvod majú slová: juhás, živáň, hajdúch, kočiš, husár, bíreš, guľáš, oldomáš, banovať, chýr, ťarcha, čižmy, gombík a iné.).

S valašským etnikom sa stará slovenčina dostala do kontaktu najmä v období valašskej kolonizácie v 14. – 15. storočí, keď kráľ pozval na Slovensko obyvateľstvo ukrajinsko-rumunského pôvodu, aby osídlili najmä hornatejšie časti a rozvinuli salašníctvo. Takmer všetky slová súvisia s ich činnosťou: bača, valach, fujara, bryndza, žinčica, grúň, putera a iné.

Čeština bola v jazykovom kontakte so starou slovenčinou najmä v najzápadnejšej oblasti Slovenska – na Záhorí, no na celé územie začala postupne prenikať od 14. storočia z kultúrno-spoločenských potrieb.

Ako najvýznamnejšie faktory možno označiť štúdium Slovákov na Pražskej univerzite, pobyt husitov, bratríkov a Jiskrových vojsk na Slovensku, ale aj obchodné styky s Moravou a Českom a rozvoj slovenských miest. Pôvodom české slová sú: sľubovať, ľudia, cisár, spôsob, Ježiš, Mojžiš, koleda, vzkriesenie, pojem, predstava, podmet, predmet, názor, rozbor a iné.

Do styku s poľštinou a ukrajinčinou nedochádzalo celé územie Slovenska, ale vo väčšej miere len severná a východná oblasť Slovenska (napr. poľské slová chlop, smrod; vplyv ukrajinčiny možno vidieť napr. v paraliturgickej tvorbe v 17. a 18. storočí: postavleny (postavený), cerkov (cirkev), znati (poznať).

Stará slovenčina okrem spomínaných jazykových kontaktov preberala aj slová zo vzdialenejších jazykov, v mnohých prípadoch cez sprostredkovateľské jazyky (z turečtiny napr. korbáč, klobúk, tovar; z ruštiny slovár (slovník, napr. u Bernoláka), vzduch, jestvovať, príroda, dejateľ, čaša, družba).