Kodifikácie a úpravy spisovného jazyka
Spisovným obdobím sa označuje vývinová etapa v dejinách spisovnej slovenčiny v rozmedzí od vzniku prvej kodifikovanej formy národného jazyka, spisovnej slovenčiny, až do súčasnosti. Spisovné obdobie možno rozdeliť na niekoľko období: bernolákovské, štúrovské, reformné, matičné, martinské, medzivojnové, povojnové a súčasné.
V našich dejinách v čase začiatkov formovania novodobého slovenského národa vznikli dva spisovné útvary – bernolákovčina a štúrovčina.
V dejinách spisovnej slovenčiny mala a až do súčasnosti má svoje opodstatnenie inštitucionálna starostlivosť o spisovnú kodifikáciu slovenčiny, ktorá spočíva v celonárodnom rozširovaní, konštruktívnom ustaľovaní a zdokonaľovaní kodifikácie spisovnej slovenčiny.
V našich dejinách v čase začiatkov formovania novodobého slovenského národa vznikli dva spisovné útvary – bernolákovčina a štúrovčina.
V dejinách spisovnej slovenčiny mala a až do súčasnosti má svoje opodstatnenie inštitucionálna starostlivosť o spisovnú kodifikáciu slovenčiny, ktorá spočíva v celonárodnom rozširovaní, konštruktívnom ustaľovaní a zdokonaľovaní kodifikácie spisovnej slovenčiny.
Bernolákovská kodifikácia v roku 1787 bola prvou kodifikáciou slovenského spisovného jazyka v dejinách spisovnej slovenčiny. Základným kodifikačným dielom bola Slovenská gramatika a bernolákovské obdobie môžeme vymedziť rokmi 1787 – 1846.
Spisovná štúrovčina sa po niekoľkých kodifikačných pravopisných reformách a úpravách stala životaschopným a trvalým spisovným jazykom slovenského národa. Základným kodifikačným dielom bola Náuka reči slovenskej a štúrovské obdobie môžeme vymedziť rokmi 1846 – 1852.
Reformovanú štúrovčinu môžeme považovať za kompromis medzi bernolákovcami a štúrovcami. Základným dielom tejto kodifikovanej úpravy je Hattalova Krátka mluvnica slovenská a toto obdobie možno vymedziť rokmi 1852 – 1863.
Spisovná štúrovčina sa po niekoľkých kodifikačných pravopisných reformách a úpravách stala životaschopným a trvalým spisovným jazykom slovenského národa. Základným kodifikačným dielom bola Náuka reči slovenskej a štúrovské obdobie môžeme vymedziť rokmi 1846 – 1852.
Reformovanú štúrovčinu môžeme považovať za kompromis medzi bernolákovcami a štúrovcami. Základným dielom tejto kodifikovanej úpravy je Hattalova Krátka mluvnica slovenská a toto obdobie možno vymedziť rokmi 1852 – 1863.
V matičnom a martinskom období sa spisovný jazyk prezentoval najmä v učebniciach (J. K. Viktorín: Grammatik der slowakischen Sprache, F. Mráz: Slovenská mluvnica pro gymnasia…) a kultivoval sa aj v hovorenej reči, tzv. martinský úzus, ale ako kodifikačné možno označiť diela S. Cambela Slovenský pravopis a Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Obdobia možno vymedziť rokmi – matičné 1863 – 1875 a martinské 1875 – 1918.
V medzivojnovom období po vzniku Československej republiky sa viedla polemika o dvoch koncepciách spoločného spisovného jazyka Čechov a Slovákov, vystupňovalo sa puristické úsilie v jazyku a vznikli prvé Pravidlá slovenského pravopisu (1931).
Od 40. rokov možno hovoriť o súčasnom období, ktoré je späté so systematickým výskumom spisovného jazyka, ale aj ostatných nespisovných útvarov národného jazyka.
V medzivojnovom období po vzniku Československej republiky sa viedla polemika o dvoch koncepciách spoločného spisovného jazyka Čechov a Slovákov, vystupňovalo sa puristické úsilie v jazyku a vznikli prvé Pravidlá slovenského pravopisu (1931).
Od 40. rokov možno hovoriť o súčasnom období, ktoré je späté so systematickým výskumom spisovného jazyka, ale aj ostatných nespisovných útvarov národného jazyka.