Kontrakcia sa začala vykonávať niekedy na začiatku 10. storočia a spomedzi slovanských jazykov sa dôsledne zrealizovala iba v západoslovanských jazykoch, v južnoslovanských jazykoch iba čiastočne (z praslovanského pojasЪ > v srbčine a chorvátčine pas aj pojas) a vo východoslovanských jazykoch sa nezrealizovala vôbec (rusky pojas).
V praslovanskom základe západnej a východnej slovenčiny sa zrealizovala pred zánikom jerov a nosoviek, v strednej slovenčine mala nerovnomerný priebeh a v niektorých tvaroch sa zrealizovala skôr ako v západnej a východnej časti, no v niektorých tvaroch až po denazalizácii. Kontrakcia sa vykonala vo vnútri slov a tvarov a na ich konci:
vo vnútri slov – po-j-asЪ > po-as > pás, sto-j-ati > sto-ati > stáť; na konci slov a tvarov – dobra-j-a > dobra-a > dobrá.

V praslovanskom základe západnej a východnej slovenčiny sa relačná morféma -ú v I sg. feminín utvorila najskôr kontrakciou a až potom denazalizáciou (-o-j-ǫ > -oǫ > -ǫ > -ú, napr. ze žen-ú; vo východoslovenskom nárečovom makroareáli sa však neskôr pod vplyvom zániku kvantity dlhé -ú skrátilo na -u, ze žen-u), v praslovanskom základe strednej slovenčiny najskôr nastala v tomto tvare denazalizácia a až potom kontrakcia (-o-j-ǫ > -o-j-u > -ou, napr. zo žen-ou).

Zánik a vokalizácia jerov:
Pod zánikom a vokalizáciou jerov rozumieme zánik, respektíve vokalizáciu (nahradenie jeru dajakým vokálom) praslovanských redukovaných vokálov – zadného tvrdého ъ a predného mäkkého ь, ktorá sa začala začiatkom 10. storočia (vo východoslovanských jazykoch až v 11. – 12. storočí). Tieto jerové zmeny možno zrekonštruovať podľa tzv. Havlíkovho pravidla. Príčina zániku a vokalizácie jerov spočíva pravdepodobne v tom, že v západoslovanských jazykoch v čase prehodnocovania praslovanskej kvantity nemohli byť jery kvôli svojej redukovanej výslovnosti nositeľmi kvantity a nemohli sa teda začleniť do kvantitatívnej štruktúry vokalických foném. V praslovanskom základe slovenčiny sa na celom území predný jer (ь) vokalizoval ako ´e (alofóna fonémy e, napr. otьcь > otéc, otjéc, ocec; dьnь > deň).

V praslovanskom základe západnej a východnej slovenčiny sa zadný jer (ъ) vokalizoval ako e (pętъkъ > pátek, spisovne piatok) a v praslovanskom základe strednej slovenčiny sa vokalizoval ako o (pętъkъ > piatok, vъn > von), no v jednoslabičných slovách v severozápadnej časti tieto slabé jery nezanikli. Keďže však v ostatných slovách v slabých polohách zanikli, hodnotili sa ako neurčité vokály a po tvrdých spoluhláskach (z tvrdého jeru) vznikla samohláska a (mьch > mach) a po mäkkých spoluhláskach (z mäkkého jeru) samohláska ä.

Havlíkovo pravidlo:

Havlíkovo pravidlo sformuloval český jazykovedec L. E. Havlík. Podľa tohto rekonštrukčného pravidla sa vokalizovali tie jery, ktoré sa nachádzali v tzv. silnej polohe (boli dôležité pre výstavbu slabiky), a tie, ktoré sa nachádzali v slabej polohe, zanikli.

Slabé jery boli všetky nepárne jery od konca slova a všetky párne boli v silných polohách. Ak bol jer v slove prerušený samohláskou, nasledujúci po samohláske (zasa smerujúc od konca slova) sa považoval za nepárny.

Zánikom nosoviek (denazalizáciou) rozumieme zánik nazálnosti praslovanských nosoviek ę a ǫ a ich nahradenie iným vokálom. Dôkazy existencie nosoviek v praslovanskom základe slovenčiny sa nám dochovali prostredníctvom petrifikácie („zakonzervovania“) v dôsledku inojazyčných zápisov (doložené máme napr. latinizované meno veľkomoravského panovníka Svätopluka (szu-en-tiepulc) a jeho manželky Svätožízny (szu-en-tezizna), no nosovky sa zachovali aj v pomaďarčených zápisoch osadných názvov, napr. Krupá (Cr-um-ba), Dubová (D-um-bo) a pod.).

Denazalizácia v starej slovenčine prebiehala dôsledne. Namiesto krátkej zadnej nosovky ǫ vzniklo u (dǫb > dub) a namiesto dlhej nosovky ǫ vzniklo ú (lǫka > lúka).

Za prednú nosovku ę vzniklo viacero striednic:
za krátku nosovku ę vznikli v západoslovenčine a / e (pęta > pata, męso > maso, pętь > pet), v strednej slovenčine ä, a (päta, mäso, desęt > desať), vo východoslovenčine e (peta, meso) a v záhorskom nárečí a / e (pata, maso, ale deset);
za dlhú nosovku ę vznikli v severnej časti severnej západoslovenčiny ia (ja; pętъkъ > piatek), v južnej časti severnej západoslovenčiny a v južnej západoslovenčine á (pátek), v strednej slovenčine ia (piatok), vo východoslovenčine a (pjatek aj pjatok), v záhorskom nárečí á, í (pátek, ale píd, spisovne piaď), v hornoipeľskej oblasti ei (peitok) a v časti oravských a gemerských nárečí vzniklo ἅ (pἅtok).

Okrem týchto spomínaných zmien nastali ešte zmeny v praslovanskej kvantite (dĺžka už nebola trvalou vlastnosťou samohlásky, ale samohláska ju nadobúdala, takto sa tvorili kvantitatívne korelačné páry, napr. a – á), zmeny v prízvuku (premiestňovanie prízvuku v slove po zániku jerov) a zmeny praslovanskej intonácie (zmena cirkumflexu na novoakút, v G. pl. feminín a neutier sa utvorila dĺžka, napr.  
ruka – rúk (v češtine ruk), sila – síl (v češtine sil), krava – kráv (v češtine krav) a pod.