Národný jazyk je jedným z reprezentatívnych znakov každého národa. Je to prirodzený jazyk, ktorý používajú obyvatelia určitého národa na bežné dorozumievanie, ale aj na umelecké a odborné vyjadrovanie v kultúrnej oblasti.

Tento zložitý, vnútorne diferencovaný diasystém zahŕňa všetky dorozumievacie prostriedky jazyka – spisovné útvary (spisovný jazyk), ale aj nespisovné útvary jazyka (teritoriálne, sociálne nárečia, subštandardné slová). Sociálno-historickou bázou národného jazyka je národné spoločenstvo.

V minulosti boli národné jazyky v Európe pod silným vplyvom iných jazykov. V západnej Európe najmä pod vplyvom humanistickej latinčiny a vo východnej a južnej Európe pod vplyvom cirkevnej slovančiny. Neskôr sa však začínajú samostatne vyvíjať a novovek už je poznačený konštituovaním nových národných jazykov.

Moderný a vyspelý národný jazyk musí spĺňať všetky funkcie, ktoré sa naň kladú. Do takejto skupiny národných jazykov patrí aj slovenský jazyk. Slovenský národnouvedomovací proces spojený so systematickým skúmaním slovenského jazyka sa začína dynamicky rozvíjať od obdobia klasicizmu a vyústil do prvej kodifikácie v roku 1787.
Náš národný jazyk je systém, ktorý sa skladá z dvoch veľkých častí – spisovného jazyka a nespisovných útvarov.
V podstate zahŕňa všetky spisovné a nespisovné fonické, lexikálne a gramatické prvky nášho jazyka.