V súčasnosti sa v oblasti cieľov primárneho vzdelávania kladie dôraz na osobnostný a sociálny rozvoj dieťaťa. V tejto oblasti nastal ústup od detailne rozpracovaných cieľov, ktoré smerovali k plneniu „jadrových“ cieľov a ich dosiahnutiu vo vymedzenom čase.

Primárne vzdelávanie od počiatku (najmä v 20. a 30. rokoch 20. storočia) rešpektovalo detskú osobnosť. Východiskom didaktického systému primárnej školy boli ontogenetické zákonitosti tohto veku. Od 60. rokov 20. storočia sa objavila tendencia modernizovať obsah primárneho vzdelávania – učivo sa prispôsobovalo stavu vedeckého poznania a vznikla tzv. nová koncepcia založená na teórii rozvíjajúceho vyučovania a princípe akcelerácie detského vývinu.

Primárna škola začala s novou koncepciou strácať svoje tradičné rysy (dôraz na všestranný rozvoj osobnosti dieťaťa, rešpekt k individuálnym zvláštnostiam a detskej osobitosti a pod). Nastala predimenzovanosť obsahu vzdelávania a preferencia konkrétnych vedomostí. Z toho dôvodu bolo potrebné koncipovať nové ciele a celkové poňatie vzdelávania.