Komunikačná schopnosť človeka je narušená vtedy, keď niektorá rovina jeho jazykových prejavov (prípadne niekoľko rovín súčasne) pôsobí interferenčne vzhľadom na komunikačný zámer (Lechta, 1995).

O narušenej komunikačnej schopnosti dieťaťa hovoríme vtedy, keď niektorá rovina jeho jazykových prejavov (foneticko-fonologická – výslovnosť a zvuková stránka reči, morfologicko-syntaktická-gramatika a stavba viet, lexikálno-sémantická slovná zásoba a porozumenie významu slov a pragmatická rovina – používanie reči na komunikáciu v sociálnom prostredí) pôsobí rušivo vzhľadom na realizáciu komunikačného zámeru (Lechta, 2010).

Komunikačná schopnosť môže byť narušená z mnohých rozličných príčin. Veľmi často sa vyskytuje v súvislosti s nezrelosťou resp. oneskoreným vývinom, prípadne orgánovým poškodením centrálnej nervovej sústavy (mozgových centier), v niektorých takýchto prípadoch môžeme pedpokladať pomerne dobrú prognózu, pretože postupné vyzrievanie CNS zlepšuje komunikačnú schopnosť. Pri organicky ťažkom orgánovom poškodení mozgu je, naopak, výhľad do budúcnosti menej optimistický a je nutné od začiatku hľadať alternatívne spôsoby komunikácie (Slowík, 2007, s. 86).