Keď majú nápadnosti v správaní trvalejší charakter a takú intenzitu, že prinášajú v každodennom živote rôzne obmedzenia a vyžadujú zvláštne výchovné opatrenia, prípadne aj medikamentóznu liečbu, vtedy hovoríme o poruchách správania. Poruchy správania (F90-F98, podľa MKCH-10, 2009), ktoré majú počiatok v detstve, diagnostikuje psychiater podľa presných kritérií (Horňáková, 2010, s. 320, In: Lechta, 2010).

Pod psychosociálnym narušením sa rozumie také narušenie psychickej a sociálnej integrity, v dôsledku ktorého sa jednotlivec maladaptívne správa, t. j. vybočuje z pásma normality a vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy – koná v rozpore s očakávaním. To sa súhrnne označuje ako poruchy správania (Vašek, 2003).

Problémy spojené s prispôsobivosťou v bežnom sociálnom prostredí, rešpektovaním autorít a všeobecne prijímaných pravidiel spoločenského spolužitia môžu byť spravidla zahrnuté pod pojem poruchy správania, ktoré patria v rámci špeciálnej pedagogiky do oblasti etopédie (Slowík, 2007, s. 135).

Z uvedených definícií je možné usudzovať, že poruchy správania sa vyznačujú odchýlkou od bežných prejavov správania, bežných požiadaviek spoločnosti. Vyznačujú sa opakujúcimi negatívnymi prejavmi, ktoré sa môžu prejavovať mierne a prerásť až do vážneho porušovania etických a spoločenských noriem a zákonov.