Princípy programu TEACCH
1. Zlepšenie adaptácie:

Využitím programu TEACCH sa adaptácia a jej zlepšenie deje dvoma spôsobmi:
  • zlepšenie základných znalostí a schopností, ktoré sa týkajú bežného života,
  • vhodne modifikovať okolie v takých prípadoch, keď problémy, vyplývajúce z vývinovej poruchy, bránia osvojovaniu nových poznatkov a schopností.
 
2. Spolupráca s rodičmi:
Dieťaťu najviac prospieva, keď jeho rodičia spolupracujú s odborníkmi ako kooterapeuti. Uvádzame štyri typy spolupráce rodičov a odborníkov:
  • Rodič v roli poslucháča a profesionál ako školiteľ - tradičné usporiadanie spolupráce. Rodič potrebuje informácie od odborníka, ktorý má možnosť sledovať viacej prípadov postihnutia vo svojej praxi, má prístup k najnovším informáciám o vývoji techník a pod. Rodič prostredníctvom nich porozumie lepšie svojmu dieťaťu a pomáha mu to podporovať vývin dieťaťa.
 
  • Rodič ako školiteľ, odborník ako poslucháč - menej obvyklý typ spolupráce. Rodič je považovaný za lepšieho experta na správanie vlastného dieťaťa, je silnejšie motivovaný, aby žil v harmonickom prostredí s dieťaťom.
  • Vzájomná emocionálna podpora - takáto podpora je potrebná hlavne tam, kde profesionál vidí, že rodič prežíva okrem bežných stresov najviac úzkosť z toho, že má postihnuté dieťa. S týmto faktom sa treba vyrovnať, odstrániť sklamanie a frustráciu a podporiť rodičov, motivovať ich k spolupráci.
  • Spoločenská obhajoba - cieľom je rozvíjať pochopenie spoločnosti pre špeciálne problémy detí s autizmom a spoločnosť by mala pomáhať pri vzniku dôležitých cenovo primeraných služieb.
 
3. Stanovenie individuálneho programu:
Umiestnenie všetkých postihnutých do „normálneho“ prostredia nie je možné bez riadnej prípravy, vhodnej výchovy a vyhodnotenia individuálnych prípadov. V minulosti špecialisti často hodnotili tieto deti ako neotestovateľné. V systéme TEACCH sa došlo k záveru, že tak ako formálna, aj neformálna diagnóza a hodnotenie majú svoje miesto pri zostavovaní individuálneho vzdelávacieho programu.

Empirický výskum vyvinul celý rad formálnych návodov, ktoré popierajú tvrdenie, že tieto deti sú neotestovateľné. Patrí sem napríklad CARS – Childhood Autism Rating Scale – Škála detského autistického správania. Vypracoval ju E. Schopler a kol. Škála je určená pre stanovenie diagnózy autizmu na základe systematického pozorovania. Sama osebe však nestačí k vytvoreniu individuálneho hodnotenia, podľa ktorého vytvoríme optimálny individuálny vzdelávací program.
 
Na tento účel bol zostavený PEP (Psychoeducational Profile, Psychoedukačný profil). Charakterizuje dieťa i vo všetkých ostatných kritériách, nielen v tých, ktoré sú dôležité pre diagnostiku.

Je určený pre predškolské deti. Je rozšírený aj do oblasti edukácie adolescentov a dospelých AAPEP – Adolescent and Adult Psychoeducational Profile.

Cieľom tohto hodnotenia je nájsť aj pre dospelých klientov najlepšie pracovné zaradenie a životné podmienky.
 
4. Štruktúrované učenie:

Na úrovni empirického výskumu sa dokázalo, že deti s autizmom lepšie prospievajú v štruktúrovanom prostredí a že individuálne rozdiely v reakcii na štruktúrované podmienky súvisia s úrovňou vývoja. Deti na nižšej vývinovej úrovni majú zo štrukturalizácie väčší prospech než deti na vyššej úrovne.

Využitie štruktúrovaného vyučovania ako intervenčnej stratégie je základom TEACCH programu od jeho zavedenia. Fyzická organizácia, časový rozvrh, individuálny prístup a rutina sú hlavné aspekty štruktúry, ktorá sa osvedčila v triedach pre žiakov s autizmom bez rozdielu veku a stupňa vývinu.
Štruktúrované učenie je základným prístupom programu v rozvíjaní schopností a zručností a v minimalizácii problémov správania.
 
  • Fyzická organizácia prostredia - použitie vizuálne jasných oblastí a hraníc pre jednotlivé činnosti umožnia žiakom lepšie porozumieť svojmu okoliu a vzťahom v ňom, pomôže to minimalizovať rozptyľovanie pozornosti.

    Každé dieťa by malo mať vyhranený priestor, v ktorom pracuje (učí sa), a priestor, kde trávi čas po práci – miesto na odpočinok, hru a miesto na osobné veci. Je výhodné, ak je v triede nejaké miesto, kde sú umiestnené plány, rozvrhy práce a podľa nich sa dieťa orientuje.
 
  • Časový plán - je ďalšou dôležitou častou štrukturalizácie. Každému žiakovi je treba vysvetliť, čo sa bude v priebehu dňa diať, čo má robiť a v akom poradí. Takáto možnosť znižuje u detí úzkosť z toho, čo ich očakáva, uľahčí prechod od jednej aktivity k druhej.

    V triedach, kde sa pracuje s programom TEACCH, sa používajú dva druhy plánov - jeden všeobecný pre celú triedu a druhý individuálny pre každé dieťa zvlášť. Individuálne plány obsahujú 4 základné informácie – akou činnosťou sa žiak bude zaoberať, rozsah tejto činnosti, ako žiak pozná, že práca je dokončená a čo bude nasledovať po skončení práce.
 
  • Vizuálna štrukturalizácia - autisti majú problémy s verbálnou komunikáciou, a tak pomôckou v porozumení je používanie vizuálneho materiálu. Vizualizácia sa môže využiť pri zadávaní úloh osobám s autizmom – úlohy nie sú dieťaťu predkladané verbálne.

    Má výhodu v tom, že dieťa sa s úlohou môže oboznámiť, keď je na ňu pripravené (vizuálne znázornenie je prítomné celú dobu), nie je obmedzené len na verbálny príkaz alebo vysvetlenie zo strany učiteľa. Vhodné je aj farebné označovanie miest a priestorov, ktoré sú určené na istý druh činnosti alebo miesto, kde má žiak svoje osobné veci.
 
Ďalšou pomôckou je vizualizácia v priestore.

Pre dieťa s autizmom je jednoduchšie pracovať s materiálom, ktorý má roztriediť tak, že sa mu poskytne plocha, kde sa materiál nachádza, a plocha, kam má byť materiál uložený, roztriedený.

Vhodné je používať rôzne nádobky, škatule a pod., v ktorých sa autista ľahšie orientuje.
 
  • Rutina, pravidelnosť - pravidelnosť je systematický, konzistentný spôsob, ako vykonávať špecifické úlohy. Musí byt pevná, aby mohla kompenzovať nedostatočné schopnosti autistov pri riešení bežných situácii, ale aj pružná, aby bola použiteľná v rôznych situáciách.

    Dôležitým rutinným pravidlom, ktoré musíme autistov naučiť rešpektovať, je „najskôr práca, potom zábava“ – užitočná je v škole, zamestnaní. Ďalším pravidlom je „zľava doprava“ a „zhora dole“ – vhodné tiež v škole, pri prácach doma (umývanie a utieranie riadu, písanie, čítanie a pod).
 
5. Rozširovanie schopností:
Na začiatku je dôležité rozlíšiť medzi schopnosťami, ktoré sa u dieťaťa s autizmom objavujú v náznakoch a ktoré môžu byť okamžite rozvíjané a medzi problémami, s prekonávaním ktorých je lepšie počkať alebo nechať na ne pôsobiť štrukturalizáciu prostredia.

Schopnosti, ktoré existujú alebo sa práve objavujú, musia byť posilňované vhodne zvolenými motivačnými činiteľmi. Rozširovanie schopností pozitívne ovplyvňuje správanie dieťaťa.

Podľa rodičov práve uvedená časť programu najviac pomáha v oblasti sociálnych vzťahov, v oblasti motoriky, sebaobsluhy a komunikácie.
 
6. Kognitívna a behaviorálna terapia:

Tento princíp sa zaoberá prínosom kognitívnej a behaviorálnej teórie pre špeciálnu pedagogiku. Terapia je určená predovšetkým na ovplyvňovanie a zvládanie problémového správania.

Vychádza z predpokladu, že každé rušivé, problémové správanie má svoje príčiny, ktoré je možné odhaliť a vysvetliť pozorovaním prejavov dieťaťa s autizmom a analýzou celej situácie.

Pri pôsobení na špecifické deficity v správaní detí s autizmom sa aplikujú také princípy učenia, ktoré ovplyvnia intenzitu cieľového správania.
 
Behaviorálne deficity sa ovplyvňujú využitím princípov, ktoré zvyšujú intenzitu žiaduceho správania. Väčšina behaviorálnych techník sa sústreďuje skôr na následky nežiaduceho správania.

Behaviorálna modifikácia je založená na princípe podmieňovania. Vychádza zo skutočnosti, že nepríjemný následok (trest) obmedzuje a upevňuje žiaduce správanie.

Behaviorálna modifikácia sa v ostatnom období sústreďuje predovšetkým na pozitívne metódy, pri ktorých sa dieťa s autizmom pomocou vypracovaného systému odmien učí komunikovať a vytvára si správne návyky.
 
7. Všestranný (generalistický) výchovný model

Tento princíp vyžaduje od personálu, ktorý sa zaoberá výchovou detí s autizmom všestrannú znalosť rozsahu problematiky. V praxi to znamená, že vyškolení profesionáli sú schopní zvládnuť celý rad problémov spojených s autizmom, a tým sa rieši problém úzkej špecializácie.

Všestranný výchovný model redukuje nežiadúce konzekvencie špecializácie. Umožňuje personálu vidieť dieťa s autizmom z perspektívy rodičov a spolupracovať s nimi. Zvyšuje to zodpovednosť personálu, prácu robí zaujímavejšou a zlepšuje schopnosť personálu efektívnejšie využívať konzultácie s inými odborníkmi. Ide v podstate o multidisciplinárny prístup (spracované podľa Schoplera a Mesibova, 1997).