Termín pervazívny znamená v doslovnom preklade prenikavý, všetko prenikajúci.

Reflektuje v sebe trvalosť prejavov, postihnutie viacerých psychických funkcií (na rozdiel od špecifických vývinových porúch) a výskyt symptómov, ktoré sú „distorzné“, kvalitatívne odlišné od normálneho vývinu (rozdiel od mentálnej retardácie); (Dulcan, Poper,1991, citovaní podľa Lechtu et. al., 1995).

V európskych krajinách bola táto skupina porúch prijatá a začlenená do Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH - 10, 1992).
Do skupiny pervazívnych vývinových porúch sú zahrnuté tieto diagnostické kategórie:

Pojem pervazívny odráža charakter príznakov – sú trvalé a objavujú sa prvky, ktoré sú kvalitatívne odlišné od normálneho vývinu. Znamená to, že vývin je nielen oneskorený, ale i atypický – kvalitatívne odlišný. Zaradenie autizmu medzi vývinové poruchy je významné napr. tým, že autizmus je i klasifikačne „oficiálne“ oddelený od schizofrénie.

Aj keď sú niektoré príznaky pri detskom autizme podobné tým, ktoré nachádzame pri schizofrénii, je mnoho dôkazov, že sú to poruchy podstatne odlišné. Odlišuje ich hlavne obvyklý vek začiatku, genetické väzby, priebehové charakteristiky a iné (Pečeňák, 1995, s. 11).

Kanner opísal deti s autizmom takto: „Autistické deti sa väčšinou odporučili na vyšetrenie pre podozrenie na závažnú mentálnu zaostalosť alebo poruchu sluchu. Dôkladným vyšetrením sa zistilo, že ich kognitívny potenciál je prekrytý bazálnym postihnutím a vylúčila sa aj porucha sluchu. Základným príznakom bola neschopnosť správať sa bežným spôsobom k ľuďom.

Takmer všetky matky uvádzali neschopnosť dieťaťa reagovať na gesto, ktorým rodičia naznačovali, že ho chcú zobrať na ruky. Dve tretiny detí boli schopné hovoriť, ich reč však neslúžila na výmenu informácií ani v prípadoch, keď bola slovná zásoba dostatočná a deti si zapamätali i komplikované slová, dokonca básne, zoznam prezidentov a pod. Bezprostredne alebo s časovým odstupom opakovali slová alebo slovné spojenia, ktoré predtým počuli.

Nesprávne používali zámená - hovorili o sebe v druhej alebo tretej osobe. Vyznačovali sa „úzkostno-obsesívnou túžbou“ po udržaní prostredia. S fenomenálnou presnosťou si zapamätali usporiadanie predmetov, hračiek, nábytku a nepriaznivo reagovali i na malé zmeny. Uprednostňovali možnosť manipulácie s predmetmi pred kontaktom s ľuďmi.

Nezaujala ich konverzácia medzi prítomnými dospelými v miestnosti, nevšímali si odchody a príchody matky do ambulancie. Často sa vyskytovali stereotypné pohybové prejavy a manipulácia s vlastným telom. Ľudí sa dotýkali rovnakým spôsobom ako predmetov, s časťami tela iných osôb manipulovali ako s neživou vecou.

Aj keď sa zdalo, že deti sú mentálne zaostalé, u všetkých boli neoddiskutovateľne prítomné dobré kognitívne predpoklady. Mali prekvapujúco dobrý slovník, niektoré z nich fenomenálnu pamäť.

Všetky mali inteligentnú fyziognómiu s výrazom vážneho zamyslenia. Mali vysoko inteligentných rodičov. Rodinné prostredie sa vyznačovalo vysokým stupňom obsesívnosti. V celej skupine (Kannerom pozorovaných detí – pozn. autorky) bolo málo skutočne láskavých a srdečných otcov a matiek“; (Kanner, 1968).