Dramatizovať sa, prirodzene, dá najlepšie dielo epickej povahy, ale o dramatizácii možno hovoriť aj v súvislosti s lyrickým textom. Príklad: pri dramatizácii epických častí Podjavorinskej Čin-Čin nemusíme vynechať ani lyricko-epický prológ a epilóg (Už slniečko išlo spať/ za horičky, za hory… Vstalo slnko spoza hory,/ po nebíčku kráča…) a naznačíme pohybom, kostýmami, dekoráciou náladu spomínaných veršov. V prípade úpravy dramatických textov je nutné hovoriť nie o dramatizácii, ale o adaptácii textu. Pri týchto technikách často využívame funkciu rozprávača, ktorý môže vstupovať do replík postáv, do autorských poznámok alebo sa môže aj sám stať novou postavou. Upozorňujeme však, že dramatizácia textu nie je mechanické kopírovanie literárnej predlohy či mechanické prenášanie doslovných replík z literárnej predlohy. Takto vzniká nefunkčný preverbalizovaný dialóg, ktorý má s umeleckým stvárnením málo spoločného.