Interpretácia (z lat. interpretatio – výklad, vysvetlenie) je výkladom zmyslu literárneho diela na základe dojmu a zážitku z prečítaného textu. Centrálny pojem teórie interpretácie (hermeneutiky) je pojem rozumenia.
Nadinterpretácia je výklad diela, ktorý sa neopiera o tie prvky textu, na ktoré možno odkazovať, ale hľadá zmysel textu v subjektívnych konotáciách bez ohľadu na textové odkazovanie. Nejestvuje jednoznačné pravidlo, ktoré umožní povedať, ktorá interpretácia je najlepšia; možno však implementovať pravidlo, ktoré nám umožňuje povedať, ktorá interpretácia je zlá. Je ním tá interpretácia, ktorá ruší vnútornú súdržnosť (koherenciu) textu.

Analýza a interpretácia sú pojmy podobné, ale nie zhodné. Analýza literárneho diela sa vždy zameriava na inventarizáciu jazykovo-štylistických osobitostí diela, je to nižšia forma výkladu umeleckého diela. Interpretácia si všíma text komplexne a zjednocuje všetky aspekty, podieľajúce sa na tvorbe textu.
Podľa funkcie, ktorú plní interpretácia voči umeleckému textu (a aj podľa prostredia, v ktorom vzniká, a cieľa, ktorý sleduje), možno hovoriť o literárnovednej interpretácii (je produktom vedeckého myslenia o texte) a literárnovzdelávacej interpretácii literárneho textu. V literárnovzdelávacej interpretácii sa realizuje recepčno-návodová funkcia textov literárneho vzdelania. Je didaktickou modifikáciou literárnovednej interpretácie a má tieto znaky: