Čítanie (lektúra) je individuálne a spoločensky podmienená kultúrna potreba, realizovaná estetickou, poznávacou, vzdelávacou a výchovnou aktivitou príjemcu literárneho diela. Čitateľský zážitok je reakcia na literárne dielo vo forme subjektívneho prvku estetickej činnosti, ktorý má objektívny základ v tom, že to isté dielo vyvoláva podobné zážitky u viacerých čitateľov. Je to jedinečný proces spätosti fantázie a citu, pričom fantázii sa priznáva hlavný význam pri emocionálnej reakcii (Žilka). Dieťa vo veku od 6 – 10 rokov svoj čitateľský zážitok prejavuje ako čitateľ s obmedzenou životnou skúsenosťou. Detskú recepciu charakterizuje neschopnosť vidieť vzťahy a javy komplexne, s nadhľadom, pričom detský čitateľ projektuje signály o tom, čo od textu očakáva a ako textu rozumie. Dieťa je pri príjme textu sústredené viac na svoj psychický stav ako na textové významy. Pri vyslovovaní čitateľského zážitku dieťa často používa aj neverbálne vyjadrenie. Učiteľ má pri vyslovovaní detského čitateľského zážitku priestor na usmerňovanie citových prežívaní smerom k štrukturálnym prvkom literárneho textu.

Čitateľský zážitok umožňuje vytvárať vzruch a napätie, ale zároveň aj očistu duše od niektorých vášní – katarziu. Tento pojem použil už Aristoteles vo svojej Poetike (4. st. p. n. l.). Keď sa recipient sústreďuje na dej a udalosti, vciťuje sa do prežívania postáv, nastáva isté uvoľnenie, očisťuje sa. U dieťa je tento pocit ešte intenzívnejší, pretože jeho recepcia sa konkretizuje práve cez emotívnu stránku prežívania textu. Túto funkciu, akú má literárne dielo, môže mať aj prežívanie hudby alebo ju môže vyvolať zážitok z divadelného predstavenia a pod. Preto je v primárnom vzdelávaní treba dbať na spomínaný synkretizmus vnímania detí a pri prezentácii umeleckého textu kombinovať zážitok umeleckého slova s hudbou, obrazom, dramatizáciou.