Aby sme mohli istý sled výpovedí označiť za text, treba splniť základné znaky textu, tzv. kritériá textovosti. Je ich sedem: koherencia, kohézia, intencionálnosť, prijateľnosť, situačnosť, intertextovosť a informatívnosť.

Koherencia a kohézia vypovedajú o súdržnosti textu. Koherencia pomenúva súdržnosť obsahovú, kohézia súdržnosť formálnu. Pojem intencionálnosť zasa vypovedá o zámere textu. Prijateľnosť je taká vlastnosť, ktorá naznačuje mieru porozumenia textu adresátom. Situačnosť textu je vlastnosť, ktorá poukazuje na spätosť textu so situáciou, v ktorej sa text realizuje. O intertextovosti hovoríme vtedy, keď v texte existuje nejaká spätosť s iným textom a o informatívnosti vtedy, ak je text pre prijímateľa nositeľom istej informácie.

Koherencia textu znamená súvislosť tematických prvkov. Vidno to napr. pri románoch a väčších prozaických útvaroch, ktoré vyžadujú koherenciu vyššiu, aby sa čitateľ „nestratil v texte“.
Kohézia vyjadruje fakt, že text sa formálne spája istými gramatickými a syntakticko-štylistickými prvkami (vety sú spájané zámenami, ktoré odkazujú na niečo z predchádzajúcej vety, spojkami a pod.). Kohéznym prvkom vo výpovedi môže byť aj intonácia vety, ktorá núti napríklad k istému typu reakcie (otázka si napríklad žiada odpoveď).
Situačnosť sa zasa viac premieta v hovorenom prejave ako v texte. U mladších detí pozorujeme, že téma rozhovoru je často podmienená situáciou, naopak, staršie deti sú schopné viesť dialóg aj o veciach, ktoré nesúvisia s aktuálnou situáciou.
Intertextovosť ako textová vlastnosť môže mať pozitívne i negatívne stránky. Pozitívna stránka intertextovosti je realizovaná napr. v paródiách či alúziách na text, v dramatických prepisoch prozaického textu a pod. Negatívna stránka sa prejaví vtedy, ak komunikujúci preberá slovné klišé, floskuly či celé frázy. Vtedy vzniká plagiát.