Literárna komunikácia je komplexný proces, ktorý zahŕňa vznik a pôsobenie literárneho diela na príjemcu. Prenášajú sa tu ideovo-estetické informácie od autora k príjemcovi prostredníctvom textu.

Literatúru v najširšom slova zmysle charakterizujeme ako písomníctvo. Je to súhrn všetkých zachovaných textov rôzneho druhu a písomných záznamov v rozličných jazykoch sveta.
Model literárnej komunikácie vychádza zo základného komunikačného modelu vysielateľ správy (V) – správa (S) – príjemca (P). Namiesto správy je však komunikačným kanálom text. Okrem tejto horizontály má model literárnej komunikácie aj svoju vertikálu, kde na jednom konci je tradícia a na druhom realita. Všetky zložky systému sa navzájom prepájajú a podmieňujú (diagram).

Literatúru z funkčného hľadiska delíme na vecnú literatúru a umeleckú literatúru. Vecná literatúra zahŕňa texty bez estetického účinku, zameriava sa na uchovávanie a prenos informácií. Vo vecných textoch sa využívajú zväčša neutrálne jazykové prostriedky. Základným kritériom umeleckej literatúry je jej estetickosť. Súčasťou umeleckej literatúry je aj folklór. V umeleckých textoch sú preferované umelecké vyjadrovacie prostriedky, ktoré sú špecifické svojou estetickou dimenziou. Miera estetiky vyjadrovacích prostriedkov je teda základný princíp rozlišovania textov na vecné a umelecké. Vecné texty sú špecifické predovšetkým svojou pragmatickou dimenziou.

Model literárnej komunikácie hovorí o prepojení textu so všetkými zložkami modelu: autora s čitateľom, tradície s realitou, ale aj tradície s čitateľom, tradície s autorom, reality s čitateľom, reality s autorom a pod. V texte sa teda realizuje spleť zložitých procesov, ktoré aktualizujú samotný text.