Jednou z možností využitia dramatickej výchovy na školách – a na hodinách literárnej výchovy zvlášť – je pamtomíma. Pri čítaní umeleckého textu deti môžu o počutom vypovedať verbálne i neverbálne. Verbálnym prejavom podporujeme ich produkčnú kompetenciu (rozprávanie o tom, čo sa im v texte páčilo/nepáčilo, prečo sa hrdina zachoval tak, ako sa zachoval, čo bolo na jeho správaní dobré alebo zlé…). Pantomimickým stvárnením pocitov či konania postavy však dávame možnosť vyjadriť sa mimikou, pohybom, postojom…, čím zasa aktivizujeme iné zručnosti detí (možno tak aktivizovať aj žiakov, ktorí nemajú ešte dostatočne rozvinutú slovnú zásobu, a preto radšej využijú možnosť vyjadriť sa vytvorením neverbálneho „obrazu"). Napríklad pri čítaní spoločenskej prózy M. Hlušíkovej Čo baby nedokážu možno úvodný rozhovor o prvej kapitole knihy spestriť tým, že žiaci pantomimicky stvárnia mamu z „normálnej" rodiny a mamu z „nenormálnej“ rodiny. Pantomíma sa dá nahradiť i etudou s charakteristickým prehovorom postavy.