Delenie metód
Metóda je spôsob/cesta nasmerovaná na dosiahnutie cieľa. V našom prípade je cieľom kompetentný čitateľ.

Podľa spôsobu komunikačného a kognitívneho stimulovania rozlišujeme konvergentné metódy a divergentné metódy.
Konvergentné metódy (metódy zatvoreného typu) môžu byť reproduktívne (založené na opakovaní) a aplikačné (založené na jedinej správnej odpovedi).
Divergentné metódy vyžadujú tvorivosť, úsudok, delíme ich na produktívne (otvoreného typu, ktoré vyžadujú tvorivosť, fantáziu) a hodnotiace (vyžadujú úsudok, názor, hodnotenie).
 
Čítanie však považujeme nielen za jednu z hlavných metód, ale aj za cieľ literárneho vzdelania.
Písanie vystupuje v jazykovom a literárnom vzdelávaní ako vzdelávací cieľ (potreba naučiť písať), zvládnuť písomnú formu komunikácie a jej žánre, ale aj ako metóda smerujúca k porozumeniu literárnych textov.
Počúvanie je súčasťou komunikačnej (dialogickej) situácie. Tá nie je situáciou permanentného hovorenia, ale situáciou, ktorú charakterizuje striedanie rolí: expedienta a recipienta. Recepčný akt sa aj v prípade literárneho textu môže uskutočniť v podobe počúvania. Počúvanie je prvá komunikačná aktivita, s ktorou sa dieťa stretáva, a zároveň je východiskom pre všetky ostatné: pre hovorenie, čítanie a písanie.
 
Dielo a jeho čítanie teda nemožno od seba oddeliť ani v didaktickej komunikácii. Naučiť žiaka kompetentne čítať – to znamená umožniť mu spoznať funkčné špecifiká umeleckého textu, jeho výstavbové prvky, jeho štruktúru a žánrovú diferenciáciu a tiež nadobúdať čitateľské skúsenosti na pestrej variete textov (výchova k čitateľstvu).

Nácvik čítania, rozmanité spôsoby čítania (tiché, hlasné), kritické čítanie, čítanie orientované na niektoré aspekty textu a pod. – to všetko sú len modality kultivujúce čítanie, teda modality čitateľskej kompetentnosti.

Čítanie ako obsah práce na hodine literatúry sa potom orientuje na:
  • 1.
    kvalitu a úroveň rozumenia v literárnej komunikácii (interpretačné čítanie a jeho postupy),
  • 2.
    kultivovanie techniky čítania (tiché čítanie, hlasné čítanie, čítanie s dôrazom na rolu).
 
V literárnom vzdelávaní môžeme počúvanie chápať dvojako. Počúvanie ako:
  • 1.
    komunikačná aktivita (čítanie nahlas, ide o „náhradu“ vlastnej recepcie autentickým čítaním);
  • 2.
    vyučovacia metóda (cesta vedúca k formovaniu interpretačných kompetencií a porozumeniu textu, podávanie tzv. recepčného návodu). V tejto pozícii sa počúvanie využíva na prvé zoznámenie s textom, ale aj ako súčasť interpretačných aktivít, napr. kompetentné predčítanie textu učiteľom, resp. profesionálna (herecká) podoba čítania textu.
 
Písanie je variantom hovorenia, pri ktorom sa zvýrazňuje tlak na kompetentnosť rečového aktu. Písanie vystupuje potom v jazykovom a literárnom vzdelávaní ako:
  • 1.
    vzdelávací cieľ (potreba naučiť písať), zvládnuť písomnú formu komunikácie a jej žánre,
  • 2.
    metóda podporujúca rozumenie literárnych textov.
Z literárnovýchovného aspektu sa potom sústreďujeme na tie písomné aktivity a prejavy, ktoré je možné viazať na čítanie literárneho diela v škole i v mimoškolskom prostredí.

V. Obert v tejto súvislosti rozlišuje introvertné a extrovertné žánre, ktoré vznikajú ako reakcie na text. Môžu byť:
  • 1.
    introvertné – sú reflexiou čitateľa a slúžia pre jeho potrebu: anotácia diela, citát z diela, konspekt, výpisky z diela, osnova diela, čitateľský denník,
  • 2.
    extrovertné žánre – literárny kvíz, literárna anketa, štylizovaný list autorovi a pod.
 
Hovorenie o prečítanom ako metóda literárneho vzdelávania ponúka možnosť pre ústne prehovory žiakov v procese literárnej výchovy. Pomáha:
  • 1.
    verbalizovať zážitkový obsah recepcie textu,
  • 2.
    nacvičiť si a osvojiť si invariantov štandardných rečových žánrov,
    • dialogických – rozhovoru, dialógu, besedy, diskusie,
    • monologických – rozprávania, opisu, vysvetľovania/výkladu.