Jazyk je prostriedok na dorozumievanie, je to však zároveň aj materiál, z ktorého je konštruovaný umelecký text. Reč alebo hovorenie chápeme ako použitie jazyka v ľudských životných (komunikačných) situáciách. Ide o jazykovú výpoveď.
Umelecká literatúra je jednou z oblastí použitia jazyka, orientovanou na predvádzanie (tematizáciu) ľudských životných situácií. Komunikatívnosť (komunikačná kompetencia) je teda schopnosť komunikovať (hovoriť/vyjadrovať sa, počúvať, čítať, písať). V didaktickom zmysle chápeme komunikačnú kompetenciu ako schopnosť žiaka komunikovať na základe súboru vedomostí, zručností, postojov a hodnôt, ktoré sa týkajú princípov a prostriedkov verbálnej komunikácie. Ak je ľudský životný svet principiálne dialogický (sme tu s tými druhými), potom je komunikatívnosť nevyhnutným predpokladom na existenciu človeka v spoločenstve ľudí (societe). Presun dôrazu na komunikovanie v jazykovom a literárnom vzdelávaní znamená krok od lingvistiky jazyka k lingvistike, ktorá sa zameria na prehovor. Prehovor chápeme ako udalosť (niekto hovorí), ktorá sa odohráva v čase. Prehovor ako udalosť znamená, že dajaký svet vstúpil do reči prostredníctvom prehovoru. To, čomu chceme porozumieť, nie je akt prehovoru, ale význam, ktorý pretrváva. Hovorenie je odovzdávanie významov vo výpovediach.

Čítanie a následná komunikácia o prečítanom sú základom komunikatívneho vyučovania literatúry. V procese pedagogickej komunikácie o literatúre vzniká nová komunikačná situácia (sekundárna komunikácia o diele), ktorú možno naznačiť takto:

V procese vyučovania literatúry sa orientujeme na používanie literárnovedných termínov, poznatkov z dejín a teórie literatúry, aby sa zintenzívnil zážitok. Žiak má následne produkovať vo vedomí zážitkové obrazy a následne ich racionálne verbalizovať.
Čítanie a dialóg o prečítanom (o tematizovaných ľudských situáciách) kultivuje slovnú zásobu čitateľa – žiaka. Zvyšuje jeho komunikačnú kompetenciu na minimálne dvoch úrovniach: čitateľskej a rečovej (kompetencia hovoriaceho).
V procese poznávania literatúry čítaním a v procese hovorenia o prečítanom žiakov učíme, že reakcia na text v podobe hovorenia o ňom je efektívnejšia a adekvátnejšia vtedy, keď sa na opis literárneho javu použije jeho odborné pomenovanie, a nie zdĺhavý opis.

V školskej komunikácii o literatúre pripravujeme žiaka na viacero komunikačných postupov a stratégií: opisovanie, prerozprávanie, rozhovor, referovanie, argumentovanie, polemizovanie.
Rečové výpovede sa uskutočňujú v komunikačnej situácii: „tvárou v tvár“ sú obaja (všetci) komunikujúci, komunikáciu charakterizuje spoločné situačné „tu a teraz“.

Písaný text sa zbavuje svojho bezprostredného kontextu, ktorý ho obklopoval v čase vzniku – počas aktu tvorby; písaný text vstupuje do kontextu novej situácie (nových situácií) – tento vstup sa uskutočňuje aktom čítania. Odkrytie významu sa rodí ako dialóg textu a čitateľa. Dielo je jednotou textu a jeho čítania. Do centra pozornosti sa dostáva problém sveta textu.