Hláska je zvuk ľudskej reči, jej základný prvok. Definujeme ju ako najmenší nedeliteľný zvuk, ktorý vzniká činnosťou rečových (artikulačných) orgánov (porov. kapitola ) a je nositeľom významu. Od hlásky odlišujeme fonému (najmenšiu abstraktnú zvukovú jednotku jazyka), ktorá má schopnosť rozlišovať význam slova. Pri vyslovení fonémy začíname hovoriť o hláske. Hlásky delíme na tóny a šumy.

Tón vzniká vtedy, ak sa pri reči vzduchovému prúdu nekladie prekážka. Upravuje ho len tvar ústnej dutiny. Tón je samohláska (vokál). Vzhľadom na trvanie rozlišujeme krátke a dlhé samohlásky. K dlhým samohláskam patria aj dvojhlásky.

Šum vzniká, ak je rečový prúd prerušený prekážkou (artikulačným orgánom). Šum (konsonant) je spoluhláska. Vzhľadom na pravopis rozlišujeme tvrdé, mäkké a obojaké spoluhlásky. Medzi obojaké spoluhlásky patria tie, za ktorými v istých prípadoch píšeme niekedy jotu (i), niekedy ypsilon (y).