Prítomnosť odkazov v učebných osnovách pre 1. stupeň ZŠ (platných do roku 2008), ktoré problematiku porozumenia v čítaní riešili len okrajovo, v zmysle „dbá sa na porozumenie“ bez jasnejšieho vymedzenia, čo toto porozumenie zahŕňa, je dôsledkom dominujúceho dôrazu na technicko-formálne parametre čítania a bazálne procesy pri čítaní. Porozumenie sa na základe takéhoto prístupu malo objaviť ako dôsledok zvládnutia techniky čítania, ktorá sa prejavila v plynulosti, správnosti a primeranej rýchlosti čítania.

Nie je preto prekvapivé, že sa vo vyšších ročníkoch k plynulosti, správnosti a primeranej rýchlosti čítania pripojila aj správna intonácia pri čítaní, ktorá mala signalizovať, že žiak čítanie nielen zvládol po formálnej stránke, ale mu aj porozumel. Ak ešte dokázal odpovedať na otázky položené učiteľom, učiteľ mal dôvod domnievať sa, že výučbu čítania doviedol do žiaduceho konca. Hoci takto chápané porozumenie je v štruktúre procesu čítania viazané na nižšie kognitívne procesy a úrovne spracovania informácií, porozumenie sa tu chápe ako výsledok dekódovania v zmysle pasívnej recepcie, výsledkom ktorej je nanajvýš porozumenie doslovného významu textu. Kognitívne procesy, operácie myslenia či úrovne spracúvania informácií v takomto prístupe k porozumeniu explicitne nefigurujú, na základe čoho možno povedať, že sa o nich buď vôbec neuvažuje, alebo sa im nevenuje pozornosť, prípadne sú ponechané na čitateľa.