v rámci prípravného obdobia sa používajú všetky nápovedné obrázky k jednotlivým písmenám abecedy hneď od začiatku, pričom sú po celý čas všetky prítomné po obvode každej dvojstrany šlabikára; tým sa deti naučia hlásky nielen rozlišovať a identifikovať, ale aj samostatne a aktívne vyvodzovať a spájať s písmenami; okrem toho, že sa deti nemusia mechanicky učiť písmená naspamäť, otvárajú sa aj možnosti diferenciácie a individualizácie vyučovania s tým, že môžu žiaci čítať prakticky všetko, čo chcú;

ešte pred tým, ako sa začnú používať písmená, prebieha dôsledné zvládnutie a zautomatizovanie syntézy slabík, keď sa formou tzv. „čítania bez písmen“ syntéza slabík precvičuje a upevňuje spočiatku len na úrovni sluchovej syntézy hlások do slabík;

používa (spočiatku v prevažujúcej podobe) aj písmená veľkej tlačenej abecedy, ktorá je nielen jednoduchšia, ale je pre mnohé deti aj známa;

význam a porozumenie v čítaní je neustále prítomnou prioritou v každej etape práce so šlabikárom či čítankou,

písanie písaným písmom nasleduje, resp. zaostáva za čítaním, čo nabúrava všeobecne uznávanú predstavu o dôležitosti súbežného čítania a písania.