spochybňuje možnosť objektívneho, jednoznačného a správneho porozumenia textu napríklad argumentáciou, že ak si aj tú istú knihu prečíta ten istý čitateľ s odstupom času, stáva sa pre neho úplne novou knihou, pretože v priebehu času nadobudol nové skúsenosti a vedomosti (Goodman, 1996),

rovnako ako úplná relatívnosť porozumenia textu, pretože tvorba aj porozumenie významov vzniká vždy v ľudskej mysli, či už autora, alebo čitateľa, ako jedinečnej individuálnej bytosti. Je teda zákonite jeho vlastnou subjektívnou reprezentáciou a je lepšie, keď si je tejto subjektívnosti vedomý, keď s ňou počíta, než by ju zaslepene pokladal za objektívnu a jednoznačnú pravdu. Takéto postoje ho vedú k prirodzenej snahe overovať „správnosť“ svojho porozumenia v konfrontácii s inými čitateľmi, v sociálnych interakciách a diskusiách, s cieľom verifikovať, validizovať a v prípade potreby aj korigovať svoju verziu porozumenia.