O definovanie pojmu učenia sa pokušalo mnoho autorov, no jednu z najvýstižnejších definícií ponúkol Kulič (1992), ktorý tento pojem definuje ako proces, v priebehu a dôsledku ktorého:

K týmto zmenám dochádza na základe skúseností, výsledkov predchádzajúcich činností, ktoré sa transformujú na systémy znalostí a poznania, pričom ide buď o skúsenosti individuálne alebo o osvojenie si skúsenosti spoločenskej.

V širšom slova zmysle možno učenie definovať ako pomerne trvalú zmenu v potencionálnom správaní človeka, ktorá je dôsledkom skúsenosti (Fonatana, 1997).

V užšom šlova zmysle znamená učenie zámerné, cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov, spôsobov správania a osobných vlastností, a to hlavne pod vedením učiteľa (trénera, inštruktora) v organizovaných podmienkach (v škole, v kurzoch), hovoríme o zámernom učení (Ďurič – Grác – Štefanovič, 1991).