Pojem poruchy správania alebo narušené správanie u detí má veľmi široký a neujasnený obsah; používa sa v lekárstve, pedagogike, psychológii, súdnictve i každodennej praxi.

Poruchy správania môžeme podľa M. Vágnerovej (2004) charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy jednotlivec nerešpektuje normy správania na úrovni zodpovedajúcej jeho veku, prípadne na úrovni jeho rozumových schopností. Ide o nerešpektovanie sociálnych noriem stanovených v danej spoločnosti. V zásade ide o rôznorodé – z hľadiska príčin vzniku ako aj prejavov – formy neprispôsobivého správania, ktoré majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Poruchy správania u detí sú definované ako opakujúci sa a trvalý (minimálne 6 mesiacov) vzorec disociálneho, agresívneho a vzdorovitého správania sa, ktoré porušuje sociálne normy a očakávania primerané veku dieťaťa. Súčasné klasifikácie vymedzujú poruchy bez prihliadnutia k etiológii tohto správania.

Z pedagogického hľadiska predstavujú poruchy správania široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jedinec je rezistentný na bežné výchovné pôsobenie a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti. Podľa S. Karikovej (2005) rozlišujeme agresívne (závažné) a neagresívne (menej závažné) formy porúch správania.