Sebareflexiu možno vymedziť ako špecifickú reflexívnu kompetenciu učiteľa, chápanú ako mieru pripravenosti učiteľa reflektovať a hodnotiť pedagogické konanie, ktoré zahŕňa aj schopnosť diagnostikovať vlastnú činnosť a vyvodiť z nej isté závery pre ďalšie konanie (Průcha, 2002).

Kyriacou (1996) zaraďuje medzi základné pedagogické spôsobilosti hodnotenie prospechu žiakov a reflexiu a sebahodnotenie (evalváciu) vlastnej práce.
Rozvíjanie týchto dôležitých kompetencií je potrebné už počas pregraduálnej prípravy študentov pedagogických fakúlt.

Višňovský a Kačáni (2001) považujú danú schopnosť za mimoriadne dôležitú v profesii učiteľov.

Sebareflexiu chápe Švec (1999) ako „pedagogickú kompetenciu, resp. predpoklad profesionálneho rozvíjania študentov a učiteľov, ako vnútorný proces, ktorý pomáha uvedomovať si svoje konanie, myslenie, názory, postoje, ale i porozumieť nevedomým obsahom našej mysle, resp. ako vnútorný dialóg“.